Svätojurský Blesk 2008

október 19, 2013
október 7, 2008
Napísal: Dušan Hodúr
Published in Cestná cyklistika

Na tomto podujatí som bol prvý krát. Predchádzajúce ročníky, ktoré sa ešte jazdili pod iným názvom, som systematicky odignoroval, lebo nemám rád ani kopce ani časovky, posledné 2 roky som už aj chcel ísť, ale raz ma skolila choroba a raz sa mi nepozdávalo počasie. Tento rok to vyzeralo nádejne, ráno bolo síce iba necyklistických 7 stupňov, ale po predchádzajúcich daždivých dňoch sa konečne ukazoval jeden pekný slnečný. Natiahol som na seba všetko čo skriňa ponúkla a pomaličky sa presunul do Jura. A naozaj pomaličky, na tých 17km som mal priemerku 23, len aby som sa čo najmenej spotil a aj ušetril sily na jeden zo svojich ďalších heroických výkonov :-)) Na štarte sa z našej partie zišla hviezdna zostava – ostrieľaný harcovník Dušan, čerstvý medailista z Makada Medo, dolomitmi zocelený Palo a ako morálna podpora sa zastavil aj Peter, vďaka ktorému máme zopár pekných akčných fotiek z trasy aj cieľa.

Štartovalo sa v minútových intervaloch a všetci sme mali plus mínus hodinu čas, tak sme ho využívali vyhrievaním sa na jesennom slniečku a kecaním o všeličom. Celkom ma potešila infoška, že registrované rakety majú v rovnakom čase preteky v Lábe, takže slimákom ako ja hrozilo len málo deprimujúcich okamihov, keď ich na 7,5km predbehne húf pretekárov :-) Neskôr som ale zistil, že na štarte bolo aj zopár „amatérskych“ rakeťákov, nad ktorých výsledným časom som iba krútil hlavou. V týždni som si trať pre istotu raz prešiel, či je vôbec vhodná na cesťák a či mi to do kopca ešte aspoň trochu ťahá. Zdalo sa mi, že cesta je už niekoľko rokov rozbitá stále úplne rovnako a diery sa nerozmnožili, aj keď niektoré úseky boli vhodné skôr pre terénne auto. Ale pomaličky hore kopcom sa to dalo prejsť, horšie by to bolo opačným smerom. Po kovovú bránu, ktorá je niekoľko sto metrov pred cieľom a za normálnych okolností býva zavretá, mi to trvalo necelých 26 min., ale vôbec som nevedel, ako vyzerá cesta ďalej. Len som dúfal, že to už nebude nič strašné a cca. do 28 min. by som mal byť v cieli, čo by podľa minuloročných výsledkov bolo niekde v strede štartového poľa, čiže podľa mojich kritérií celkom pekný úspech :-) Preto keď ma Medo s Petrom na štarte poučili, že ten posledný kopec je aj najhorší, určite som od radosti nevýskal.

Ako prvý z našej skupinky odštartoval Palo, 16 min. po ňom Dušan a minútu za ním ja, o ďalších 8 min. Medo. Hneď zo štartu som vyrazil rýchlosťou, ktorá bola ďaleko nad moje možnosti a až do cieľa som už iba sústavne zrýchľoval. Haha, ale kde, to sme sa len neskôr s Palom v cieli rehotali, že by sme mali závodiť takýmto systémom :-) V skutočnosti som odštartoval dosť pomaly, stihol som urobiť aj nejaké opičky na fotografa, žiadne páliace stehná, kŕče v lýtkach a kvapkajúci pot, pekne som si to užíval. Zdá sa že to bola celkom dobrá taktika, lebo ku koncu som naozaj ešte vládal zrýchľovať, musím si ju pre budúcnosť poriadne vtĺcť do hlavy :-) Bol som od štartu vzdialený iba nejaký kilometer, keď som za sebou začul hukot horských plášťov. To čo má byť ??? Chalanisko čo štartoval za mnou ma už naozaj predbiehal, chlape, nemal si ty byť náhodou na pretekoch v Lábe? Na tých pár metroch kým ma predbehol som stihol vysloviť svoj nesúhlas s takýmto prístupom k pretekom, na čo mi odpovedal nech idem s ním :-) No iste, nápad síce veľmi dobrý, ale takým tempom by som ďaleko nedošiel. Teší ma aspoň to, že bol jediný čo ma trhol na trase a okrem mňa asi bral všetko čo mu stálo v ceste, lebo v našej kategórii skončil druhý a celkovo piaty. Čo už, mládež nevybúrená, ja sa tu radšej budem v kľude kochať ako Hrušínský vo Vesničke :-))

Pokračoval som ďalej svojim tempom a postupne sa blížil k Dušanovi, až sa mi ho podarilo predbehnúť. Túto udalosť si musím zapísať do denníčka tučným červeným písmom, lebo nie je to tak dávno, čo som o tom mohol akurát tak snívať :-) Niekde pred odbočkou na Košariská som dobehol aj chalana, čo štartoval pred Dušanom. Teda aspoň myslím že to bol on, lebo na číslo som sa mu už neobzeral. Na štarte sa mi zo srandy posťažoval, že sme ho tu v niektorej reportke trochu zvozili (to bol určite Robo :-)), ja ho pre zmenu musím teraz pochváliť, lebo bojoval a nechcel sa nechať len tak ľahko predbehnúť. Tento úsek nie je veľmi strmý a tak akonáhle som sa mu docvakol na zadné koleso, alebo raz som bol dokonca už vedľa neho, vždy poriadne zrýchlil. Tým zase donútil aj mňa, aby som trochu viac pritlačil na pílu a takto sme si možno navzájom zlepšovali výsledný čas. V tom krátkom zjazde na poslednom kilometri som nechcel robiť žiadne riskantné manévre, preto som sa len viezol kúsok za ním, ale do protiľahlého kopca som sa poriadne rozbehol, až tak že som ledva vybral ostrú pravotočivú zákrutu. Tesne pred ňou som zhodil reťaz na malú pílu a vzadu nechal trochu ťažší prevod, takže keď som nastúpil, bez problémov som ho konečne predbehol. Niežeby na tom veľmi záležalo, ale aspoň pre dobrý pocit :-)

Nasledoval posledný stupák do cieľa na Malom Javorníku a musím uznať, že naozaj mal niečo do seba. Asi vďaka tomu pomalšiemu začiatku ma vôbec neboleli nohy a tak som zostávajúce stovky metrov makal postavený zo sedla a snažil sa telepaticky pritiahnuť cieľovú čiaru. Lenže táto časť bola jedna strmá dlhá pravotočivá zátačka a aj keď som čakal cieľ za každým najbližším rohom, nikdy tam nebol. Nakoniec som zbadal Pala, ako na mňa kričí že už iba pár metrov, tak sa mi ešte podarilo zašprintovať a konečne som to mal za sebou. Peter mi dokonca stihol spraviť aj cieľovú fotku, nechápem ako to pri tej mojej pekelnej rýchlosti dokázal, asi mal nejaký špeciálny vysokorýchlostný foťák :-) Chvíľu som sa snažil vydýchať a nevypluť pritom aj pľúca, stopky som si samozrejme zastavil neskoro, ale aj ten približný čas vyzeral na moje pomery celkom dobre. Onedlho dorazil Dušan a o trochu neskôr aj Medo, ktorý mal problémy s prehadzovačkou a šaltoval poťahovaním lanka na ráme :-)

Všetci spokojní s dobre odvedenou prácou sme sa rozložili na lúke na Bielom kríži, párkami alebo polievkou trochu potešili aj žalúdky a čakali na vyhodnotenie. Čakanie bolo síce dosť dlhé, ale vďaka peknému počasiu to až tak nevadilo. Na bedňu by som sa zrejme dostal iba medzi jednonohými a aj tombola ma vytrvalo ignoruje, takže ma už čakala iba cesta domov. V zjazde do Rače som si ešte v jednej diere skoro rozlámal bicykel, ale inak to bol veľmi príjemne strávený deň a o rok sa mi snáď podarí prísť znova. A možno by nebolo od veci zainteresovať aj nejakého vášnivého bikera zo Slovenskej správy ciest, hádam by na tie diery dokázal vybaviť nejaký ten kýbeľ asfaltu :-)