Jasná, si ty jasná

Tento rok chcem oprášiť cyklistický kožuch a rád by som opäť začal jazdiť trošku slušnejšie - tak, aby som si dovolil ísť aj na nejaký ten maratónik.  Prvým čiastkovým cieľom bol Schwechater radmarathon, ktorý ešte nevyšiel podľa predstáv. Ďaľším krokom bol návrat na akciu Bratislava Jasná. Ako som dopadol je napísané ďalej.

Vnútorný záväzok znel 2000km do akcie, keďže mávam vždy pomalý rozbeh. Cieľ nebol splnený – po Schwechatri som chytil silné prechladnutie horných dýchačiek, takže kilometre som nenaplnil a 100% zdravý som na štart veru nenastúpil. Ale veril som si.

Budíček 2:30 nechce sa mi vstávať, nemám vôbec hlas a mam zaľahnuté uši. Vonku klope ustávajúci dážď do okien. Lepší začiatok si ani nemôže priať. Pomaly sa obliekam a dobaľujem. Že by sa tento stav dal nazvať zobudený si netrúfam potvrdiť. Idem na biku s ruksakom na chrbte na dohodnuté miesto stretnutia. Chalani idú do Bratislavy na bicykloch, ja som si vysomroval odvoz autom. Až na Ježa sme všetci už nachystaný. Jeden telefonát potvrdil predpoklad – zaspal. Tak osádka auta čaká na neho, ostatní potme, namokro idú z Pezinka na Zlaté po vlastnej osi. Nakoniec sme s autom prišli na štart tesne pred nimi, ale všetci načas.

Už sa aj obloha rozjasnila. Začínajú zore, ochladzuje sa. Štartujeme, ja spím na bicykli. Ani štartový ohňostroj ma neprebral. Špliechajúca voda od kolies mi robí peeling na tvár a pomaličky mi dáva najavo, že spať sa nepatrí, tak raz dva tri, vyťahuj foťák a pofoť východ slnka. Napredujeme vedľajšími cestami cez Senec, chlad vrcholí je asi 9 – 10 stupňov a ja sa cítim ako v kryogenickej komore v ktorej som v živote nebol. S Marianom Dluhým vediem rozhovor, z ktorého si nič nepamätám. Až potreba ma preberá a keď treba tak zastavujem. Dobiehame balík na betónke pri Sládkovičove. Pospevujem si podľa spojov – je-be-ton-ka-na-le-tis-ku.... asi by bol vhodnejší text v-slád-ko-vi-čo-ve ale nejako mi to rytmicky nesedí. Z umeleckej múzy ma vyruší hlad.... a jéje, kde mám traťovky -  v pravom vrecku foťák, v ľavom mobil – aha v strednom. Ako dobre to padlo. Nevadí že za 10km ďalej krátko stojíme na občerstvenie, ja som potreboval už teraz.

Po krátkom zastavení pokračujeme diaľnicou na Nitru. Supi - sprievodní motorkári - nás nemilosrdne zaháňajú k pravému okraju. Má to za následok žuvačkový efekt a neustále brzdenie a rozbiehanie. Ale ruku na srdce -  plnia si len svoju úlohu a dbajú na bezpečnosť. Navyše pribrzďujú aj okolité autá takže po celý čas maratónu som nemal ani raz pocit ohrozenia od aút, tak klobúk dolu. Ale boli to aj tak supi:-) Tak som ich pomenoval a tak to už nechám. Prískokmi tak prichádzame do Nitry a čakajú nás terénne vlnky až po Zlaté Moravce a ešte kúsok ďalej. Vlnka sem vlnka tam, nám už je to všetko jedno.... Tuná supi ukočírovali aj protismer aj nás. Vlnka sem, vlnka tam, poď ty Miky poď ty k nám. Práve som sa dozvedel že s nami ide aj bývalý premiér – svoju premiéru na jasnú. Vlnka sem vlnka tam, hlaďák už zase mám. Ale je tu benzínka pri Zubore a 40minútová pauza. Rozdáva sa bageta a niečo na zapitie. Ja si pre istotu chystám pre seba na cestu aj traťovku. Dávam si ju zatiaľ do sáčika. Zrazu čo to? Vidím počujem... čapuje s aj pivo. Už stojím v rade na neho. Horkastá chuť mi robí dobre. Vraciam sa so širokým úsmevom k autu, kde skoro zinfarktujem. To čo má byť? Z môjho sáčika s poživňou parťáci spravili smetný sáčik. Tak ako homlesák vyberám to čo sa dá zachániť. Takéto šoky...

Odchóóód hlási Efa. A hneď na kopček smerom na Kozárovce. Čísielka na pozícii aktuálneho stúpania len tak naskakujú. Čo sa môj Edgar zbláznil? Ale nie, to naozaj stúpanie v lese má 7%, fučím ako lokomotíva a aj tak zrýchľujem. Konečne sme na vrchu a nasleduje krásne klesanie dolu do dediny. Len sa zbalím na barany a zjazdujem. Ani náhodou nepretočím kľukami. Zjazdovanie mi veru ide. Tuším zmením športovú disciplínu. Ale svet je nespravodlivý. Už o chvíľu totiž klesanie skončilo. To mi nemali robiť. Zobrali mi najkrajšiu hračku. To tak nenechám, budem sa sťažovať. A už zasa na nás zaútočili supi a sformovali nás do dvojíc. Tempo nad 30 a prichádza na mňa spánok. Prespal som Hronský Beňadik, Novú Baňu, Rudno, Voznicu, Žarnovicu, Bzenicu, Hliník nad Hronom, Žiar nad Hronom. Ak chcete sa dozvedieť niečo o tomto úseku, prečítajte si inú reportku. Zobudila ma až nájdená diera na diaľnici za Žiarom. Prááásk, prááásk – už som si myslel, že nové Mavicy sú kaput. Ale nič, ani defekt ani osmička. Som ja ale dobrý! Hold, kto umí ten umí. Ale nie je to príjemné zobudenie, keď hneď človek zistí, že má toho plné brýle. Tak šup šup, ďalšia pauza. Efa poslúchol a 40 minút hovenia nasledovalo pri Hronskom Beňadiku. Jesť sa mi bagetu nechce, tak si dávam jabĺčko, áno aj pivo, dve neperlivé fľaše radenskej a aero čokoládu. Potom nakuknem na Edgara, čo som prespal…. 190km, 29,4 priemer… dobrééé, tak sa pýtam kamošov čo sme zažili. Ževraj fúklo aj do chrbta, a že som ráno stále kašlal (preboha na koho?) a potom si riešili nepresnosti ich všelijakých polarov a neviem ešte akých rovníkov, poludníkov či čohoto. Predo mňou stála hamletovská dilema. Vyzliecť sa, alebo nevyzliecť sa z teplejšej vrstvy. Slnko pripekalo, ale ževraj bolo 19 stupňov. Tak som sa vyzliekol do letného.

Odchóóód hlási Efa. Jóoj aká mi je zima. Nespravil som dobre. To už nezaspím. Tak a teraz budem trpieť. Predsa len dozvuky nemoci a slabá trénovanosť sa prejavia. A aj tak bolo. Navyše začal nechutne fúkať do ksichtu ľadový vietor. Balík žuvačkoval a ja som sa triasol zimou. A to pritom bolo najteplejšie z celého dňa. Navyše ešte chlapíkovi asi 5 radov predom ňou sa niečo namotalo do kolesa a bác. S ním sa zosypal aj parťák Dušan, ktorý potom sa už len v zberáku viezol. Postupne sa balík odžuvačkovával a tempo sa zrovnomernilo ale to už sme boli v BB. Nejazdilo sa mi uvoľnene a tak som sa aj obával Donovalov. Radšej som do seba nalial jedného červeného býka. Nie že by nejak pomohol, ale aspoň som si povedal, že som pre to všetko spravil. Pred samotným stúpaním sa zorganizovala hromadná cikpauza a to bola dnes jediná pauza ktorá mi pomohla. Po pauze sa nešlo rýchlo a ja som si dal ľahší prevod a kmital. To už nasledovalo samotné hlavné stúpanie. Akonáhle Edgar zavelil 6% kopec, začal som unikať hlavnému poľu .... dozadu. Síce zopár maníkov bolo na tom ešte horšie ako ja, ale aj tak som si bojoval svoj boj najmä v hlave. Nahodil som najľahší prevod a pomaly stúpal. Nakoniec som slabú chvíľku prekonal a rovnomerným ale o to pomalším tempom som prekonával strmé pasáže. Tou 8 – 9 to šlo ale desina mi dnes dala košom. Aspoň na pasážach nad 7%. Nanešťastie súputnikmi s nami cyklistami boli aj autá v kolóne, tak si nás ich osádky dôsledne vychutnávali. Ako sa trápime samozrejme. Najviac ma dojala jedna Karosa. Dymila ako šialená, šla tých mojich 8 a tak som sa pokúsil sa dostať cez ňu. Ale šofér bol iného názoru a tak mi nechcel dať žiadnu bezpečnú rezervu medzi ním a zvodidlami aj keď som sa o to 2x pokúsil. Tak som rezignoval, najprv spomalil ale keď ten smrad sa šíril ďaleko za ním tak som si dal pešiu túru na asi 100m. To zabralo, ja som sa konečne nadýchal vzduchu a on odišiel. Následne som nastúpil a dokončil stúpanie. Medzi poslednými ale cieľ som si splnil. Netrpel som ako zviera v stúpaní. Jediným negatívom bolo občasné popichávanie v kolene. Ako som písal vyššie, pauzy mi tento rok nesadli. Ani obed som si nevychutnal a tak som radšej zjedol kúsok čokolády, áno aj pivo, rozkúsal som nejakého musláka a začal som sa teplo obliekať. Lebo nasledoval zjazd kde som párkrát v minulosti dobre drkotal zubami.

Odišiel som dolu ešte pred Efovým povelom.  Už som vedel že sa ide dolu po jednom a čaká sa pri salaši alebo čo je to tam dolu za búdu. Na zvyšok cesty som sa ale už veľmi nevyzliekal. Chlad nebol môj kamarát. V hlave mi už začali sa víriť myšlienky na cieľ, teplú sprchu, pivo, posteľ. A tak mi nejako to pomaly ubiehalo. Prešli sme Ružomberkom a zamierili na Ivachnovú. Cestou som spráskal poslednú traťovku a chystal sa na vlnky. Vlnka sem, Vlnka tam, nám už to nie je všetko jedno. Boli krásne výhľady na Vysoké Tatry ale veľmi som sa nekochal. Vlnka sem vlnka tam, aj na Nízke Tatry bol krásny pohľad a ten som si vyfotil. Nemôžem povedať že by som sa trápil, ale už sa mi nechcelo. V hlave nejako nebolo vôle, tak aj cesty boli tentokrát nezaujímavé. Ale na tento slogan je špecialista iný spolujazdec... (prezradím že úspešne prišiel do cieľa a jeho prvá veta bola: čo ste to na mňa navliekli;-) Takže ja som si schuti zanadával nad stratou výškových metrov v zjazde do Liptovského Mikuláša a chystal sa na posledné stúpanie. Trocha som sa obával tradičnej krátke pauzy pred hlavným stúpaním, lebo mi už viackrát vôbec nesadla. A asi som si to privolal lebo keď som naskočil na bike, tak sa ozvalo známe pichanie v kolene, ale tentokrát radovo silnejšie ako na Donovaly a najmä trvalo. Po pár sto metroch nasledovalo rozhodnutie – tento kopec som v rámci tejto akcie už vyšiel 10x, hádam sa neurazí keď mu dám košom.   Navyše keď v lete ma čakajú vlnky so zvučnejšími menami (Isaord, Iseran, Alp dHuez...) tak pekne, kolienko moje daj si kitekat, Jasná – ty si jasná – teba poznám, nechám si to aj na iné vlnky. Telefónom sme zastavili naše auto, ja som ešte prišiel k nemu a už som záverečných pár kilometrov len fotil.

Obával som sa, že si to budem vyčítať, ale s odstupom času a len s miernou bolesťou v kolene, som teraz presvedčený, že som dobre spravil. Síl bolo, na to mám čisté svedomie a svoj test či výkonnosť rastie môžem povedať jasne povedať že Jasné! Tak čau Jasná!   

fotky na picase

autor Marian Dluhý

autor Rasťo Trubač