Teda presnejšie pod 1 hodinu a 20 minút. O tejto milej akcii som sa dozvedel pred pár rokmi, keď som hľadal preteky už v redšom období. Trvalo mi to opäť zopár rokov, kým som sa sem aj dostal. Machulince sú malá dedinka za Zlatými Moravcami. Beží sa do Jedľových Kostolian a späť. Trať je vlnitá, stúpanie prevažuje v prvej časti. Pre obyvateľov to je zjavne vrcholná udalosť a tomu je prispôsebená aj divácka kulisa a sprievodný program. Okrem hlavnej kategórie sú tam aj detské behy a súbežný beh na 6km. Parkovisko pukalo vo švíkoch a jediná ulica bola preplnená autami. Babičky pozerali v oknách pri odhrnutých záclonách. Toľko aút videli asi len v telke. V príprave som vychádzal z večnej pravdy, že tréning je len pre netalentovaných a rozcvička pre zbabelých:-) Keďže sa tak trochu radím do oboch skupín, tak som čo-to pre radosť pobehal.

Padol štartovný výstrel a my sa rozbiehame na viac ako 42 kilometrov dlhú trať. Nervozita dávno opadla, teraz už na ňu nie je priestor. Všetko je pripravené: telo zaliate čerstvými sacharidmi a kvalitne zavodnené, nohy rozcvičené a rozbehané, myseľ čistá. Cítim sa šťastne, uvoľnene a v očakávaní nejakého kvalitného výsledku. Veď sme s Martinom dlhý čas tvrdo trénovali. V tomto duchu sa práve začína môj prvý Medzinárodný Maratón Mieru v Košiciach. Eufóriu a nadšenie držím na uzde. Bežím rozumne stanoveným tempom, bežím si po odmenu za mesiace tréningu, bežím si pre svoje morálne víťazstvo ...

Keď som ráno vyliezol z postele a zakopol o roh stola, pred očami sa mi nielen zablýskalo, ale videl som aj všetkých svätých vrátane Juraja. Dosť realistická pripomienka, aby som sadol na bicykel a utekal na Neštich trochu pretiahnuť svaly na 7,5 km tankodróme :-) Organizátori presunuli termín tejto časovky o mesiac skôr, za čo majú u mňa jedno velikánske plus. Vonku bolo príjemných 18 stupňov a stále sa otepľovalo, aj cesty po nočnom daždi už skoro úplne obschli, jednoducho ideálny čas na takéto podujatie. Možno aj to bol jeden z dôvodov veľkej účasti, keď som medzi poslednými dorazil na preplnené parkovisko, bol som v poradí 113-ty, nakoniec sa počet bikeriek a bikerov ustálil na čísle 133. A keď som si zbežne prezrel tímové dresy zúčastnených, hneď mi bolo jasné, že tento ročník nebude kvalitný len počtom súťažiacich, ale aj výkonmi.

Na našu, v poradí štvrtú, rakúsku jazdu sme si vybrali bližšiu lokalitu k Bratislave a to pohorie Viedenský les (Wienerwald). Šetrili sme tak čas aj pohonné hmoty. 95 km z Petržalky trvalo asi hodinu a na jednej z prvých odbočiek schádzame z diaľnice A21 a v prvej dedinke vypíname motor nášho povozu. Slnko začína pekne hriať, takže „zimné doplnky“ nechávame v aute.