Slovo záchranári vnímajú rôzní ľudia odlišne, môže im znieť ako sprofanovaný názov filmových manekýnov s nadprirodzenými schopnosťami, profesionálny adrenalínový maniaci pre ktorých sú filmový kaskadéri nedorastenými príbuznými, posledná nádej, proste záchrana!

V 95-tom sme partia 6-tich ľudí v očakávaní návalu adrenalínu a dobrej nálady absolvovali kurz paraglidingu na Donovaloch. Veľmi sa nám to páčilo a paraglidingu sme sa niektorý viac, iní menej venovali naďalej. Po zoznámení sa z jedným z reprezentantov Slovenska v parašutizme, Milanom Paľom, vznikla myšlienka absolvovať aj kurz parašutizmu, proste ochutnať aj z iného súdka.. Toto naše predsavzatie nabralo reálnu podobu v dňoch 7. až 9. mája 1999 na letisku Boľkovce pri Lučenci.  Zostava bola síce z pôvodnej partie oslabená o jedného člena, ďalší piati však do našej malej skupiny pribudli.

Po návšteve jedného štátneho zariadenia na Kramároch, kde som bol navštíviť moju nemenovanú známu Martinu, som dostal do rúk najnovšie číslo Adrenalínu. Samé skvelé správy, technické parametre, svetové výkony, reklamy atď. Proste profesionalita a úspech, neomylnosť a precíznosť. Chýbal mi tam ten môj šuflíl obyčajného hríbika, človeka ako ty alebo ja, kde by som sa vyžaloval, poplakal a pofúkal.
Je nás veľa, tých všedných pešiakov paraglidingu, ktorý spravia kurz, (v niektorých prípadoch preskoč), kúpia si padák, sezónu dve si polietajú, potom sebou plesnú nevedno kde a už sa z toho nepozbierajú. Opustia našu malú skupinku len preto, že miesto adrenalínu po zlete z kopca pocítili obyčajný strach.
Psychicky sa nemajú možnosť o nikoho oprieť a v adrenalíne im chýba šuflík, kde by sa dočítali, že aj Janko plesol a Ferko si chvíľu nepolieta, ale že veríme, spoločne to prekonáme a poradíme ako neplesnúť a keď, aby to bolelo čo najmenej.