Rok sa stretol s rokom a ako vždy,  ku koncu sezóny sme znovu zorganizovali firemný hokejový turnaj Telecom Cup. IV ročník priniesol do súbojov 6 team IBM čím bolo potrebné zmeniť herný systém tak, aby sa turnaj nezmenil na nekonečný maratón zápasov. Na základe výsledkov z minulého roka som teda rozhodil teamy do dvoch skupín. V prvej bol T-mobile, Siemens a O2 a do druhej k Orange, T-com pribudol už spomínaný team IBM. Deň pred turnajom som bol ako obvykle, znovu nervózny či som spravil všetko čo bolo treba a hlavne, nech sa nikto na turnaji škaredo nezraní. Radšej blbý gól ako blbé zranenie.

Spoluhráč Martin sa ma opýtal, či by som s ním nešiel do obrany za RB-team. Reku, amatérsky turnaj, zahráme si. Tak dal môj kontakt Špakovi, nech si dohodneme štartovné a podobné veci.

Keď som prišiel na štadión, tak mi nebolo všetko jedno. Pri pohľade na dve mužstvá, čo práve hrali hokej pred nami, sa ma zmocnila nepríjemná predtucha, že budeme mať čo robiť, aby sme dačo uhrali.

Turnaj 4 amatérskych hokejových teamov v Bratislave, ktorý sme tento rok zohrali, nepatril medzi ten vydarený, ale zase ani úplna hanba to tiež nebola.

Pred blížiacim sa turnajom v Přerově nám Gabo vybavil dva priateľské zápasy v Piešťanoch.

Ešte pred tým, než sme išli hrať, som si bol obzrieť ľad a interiér piešťanského štadióna. Po návrate v šatni som chalanom zahlásil, že sa mi zdá ľad menší ako v Ružinove a aj bránky nejaké menšie. Takže by sme mali byť kondične na tom lepšie ako domáci. Gabo mi na otázku, či náhodou nebudeme hrať proti hráčom bez výstroje len s robošskými rukavicami z plátna. Uistil ma, že nie. :-)

Prvý zápas bol s domácimi. Nebola celkom pravda, že hrali s plnou výstrojou. Bol tam tuším jeden hráč s brmbolcovou čiapkou a obranca so šiltovkou rapersky natočenou nabok. :-) No sranda.
Menej srandovné bolo, keď sme už prehrávali 3:0. Hrali sme tak nepochopiteľne k...tsky, až som začal mať pocit, že nás Jozef tým svojim antihokejom definitívne nakazil. Na ten náš hokej sa jednoducho nedalo pozerať. Všetci sme sa ponúkali, nahrávky nula bodov, korčuľovanie nula bodov. Obaja Martinovia boli častejšie na zadku ako na nohách :-). Chýbal nám pokoj na hokejkách. Alebo sme boli tak premotivovaní až sme boli strémovaní. Všimol som si, že ich brankár je nižšej postavy, takže som sa pri každej príležitosti staval pred bránku tak, aby čo najmenej videl.

Ako sme ne/obhájili minuloročné posledné 5 miesto
(a obhájili brankársky titul.)

Piatok - 22. 3. 2002
Upršaný a hnusný deň nás vítal pred odchodom na medzinárodný hokejový turnaj, ktorého dejisko sa oproti minulému roku, presunulo z Tábora do Jindřichovho Hradce. Chaos v prípravách na odchod pokračoval aj s určením času odchodu, hoci sme si ho ujasnili v stredu. Nejako sme sa teda zliezli o 5 pred štadiónom. Ako posledný prišiel klasický Notorik a po jeho príchode sme sa chytro podelili do áut a vyrazili smerom k hraniciam. Okolo Malaciek už začalo slnko pekne zapadať. Kochal som ako pako a tak to Keťo vzadu nafotil, aby mi urobil radosť. Po pravej strane diaľnice míňame vybúraný kamión v rigole. Ľahol si na pravý bok.
Pred hranicami som ešte potreboval natankovať a aktivovať roaming. Zbytok posádky si nakúpil na pumpe hovadiny aby mali čo jesť cestou.