Familiárne nazývaný Rasťov Karpaťák sa po dlhých rokoch preformoval na Karpaťák. Časy sa menia, veci sa menia, ľudia sa menia, počasie sa mení, asi sa aj tu žiadala zmena. Nie však zásadná, aspoň čo sa týka termínu a trasy. Tohtoročný Karpaťák sa rodil trocha inak ako po uplynulé roky. Prečo? Pretože bez Rasťa. Poďme však pekne po poriadku.

315km vyzerá hrozivo a zároveň motivačne. Trvalo mi 3 roky, než som sa na túto štreku odhodlal. Dlhšie to byť ani nemohlo, lebo som nemal cestný bike. V skutočnosti by som mohol ísť aj skôr, ale mi to kolidovalo s bežeckým maratónom, či iným podujatím. Tento krát mi táto akcia zapadla do Ironman kalendára, takže som sa tomuto výnimočnému podujatiu nemohol vyhnúť.

Stojím si na štarte, je okolo deviatej ráno a cítim, ako mi spod prilby tečie pot. Nie od námahy, z kempu som prešiel maximálne kilometer, ale už o tejto hodine pečie slnko ako šialené. A aj keď som v Lienzi, vo svojom grossglocknerskom kráľovstve, nikde nevidím služobníctvo s palmovými listami, vejármi a chladenými nápojmi :-) A tak len potichu odkvapkávam a rozmýšľam, že aj tento rok dám iba klasických 112 km. Veď okolo obeda budem práve v tých najhorších kopcoch a dobre si viem predstaviť, ako ma táto horúčava vycucne. Ale pádnejším dôvodom bol práve minulotýždňový Grossglockner, ktorý čo-to povedal o mojej „forme“. Síce som sa nevykecával ako Rasťo s každou zákrutou, ale tiež som si odtrpel svoje. Teraz som tu bol sám, dokonca asi ako jediný Slovák, čo je škoda, lebo rád by som počul aj iný názor na obtiažnosť trate s takýmto profilom, či je naozaj ťažká, alebo je chyba iba niekde medzi mojimi pedálmi a prilbou :-)