Okolo Villachu
- Napísal: Milan Kiač
- Published in Cestná cyklistika
Každoročne sa snažíme s kamarátom Maťom aspoň raz v roku absolvovať cyklistickú minidovolenku, niečo ako cyklosústredenie, či ako je dnes v móde nazývať veci anglicky „cyklokemp“ – jednoducho bajkovačku v poriadnych kopcoch, alebo aspoň v nádhernom prostredí. Taký neoficiálny vrchol sezóny. Po vlaňajšom Stelviu, ktorým sme si nasadili latku dosť vysoko, sme dlho rozmýšľali, ktorú oblasť si vybrať, aby sme dodržali určitý štandard. Keďže chodíme väčšinou na predĺžený víkend (štvrtok-nedeľa), nechceli sme to siliť príliš ďaleko od Blavy. Nakoniec sme si vybrali juh Rakúska, tzv. trojmedzie (hraničný trojhran: Rakúsko, Slovinsko a Taliansko), kde je na malej ploche dosť vysokých sediel alebo kopcov a cesta sem trvá okolo päť hodín. No a tu je naša reportka:
Po minulých rokoch, kedy sme chodili iba dvaja a už o nás začínali chodiť aj po podniku rôzne chýry, ba aj moja manželka začínala žiarliť, sme pribrali do partie tretieho – Tomáša. Jasne, že aj na neho sa prilepila klebeta, vraj je môj syn. Aspoň vek tomu nasvedčoval. Aj keď to priamo s cyklistikou nesúvisí, píšem to zámerne, aby si čitateľ vedel predstaviť vekové zloženie nášho tímu. Svojím spôsobom skoro každý z nás mal nejaký hendikep. Ja roky, Tomáš váhu a Maťo málo najazdených kilometrov. Ale utešovali sme sa, že pri náhodnom pretekaní má vlastne každý istú medailu. Tak sme sa vlastne celý pobyt hecovali a rôznymi narážkami testovali našu psychickú odolnosť. Ale, aby v takom rôznorodom (vekom, výkonnosťou a samotným názorom na cyklistiku) kolektíve fungovala spravodlivosť, dohodli sme sa, že každý deň bude trasu vyberať niekto iný.
1.deň (vedúci dňa: Milan)
Ledenitzen – Egg am Faaker See – Drobollach – Villach – Rosskofel a späť (70km)
Po príchode do Ledenitzenu neďaleko jazera Faaker See, kde sme sa ubytovali v milom tichom penzióne obklopeného lesmi s výhľadom na majestáty kopec Mittagskogel (Poludnik) v pohorí Karawanke, sme si dali v neďalekej reštike ľahký obed a krátku poludňajšiu pauzu. Mňa už svrbeli lýtka (nie nezapaľovali sa mi, to už mám za sebou) tak som vyburcoval skorý štart, aby sme dnešnú etapu do večera stihli. Pätnásť kilákov do Villachu po vlnkách a pekných zjazdoch nám malo stačiť na to, aby sme si rozťahali nohy po dopoludňajšom sedení v aute. Na konci mesta nás vítala tabuľa „Villacher Alpenstrasse“ a mýtnica, našťastie pre cyklistov grátis. Táto cesta meria 17 km a má priemerný sklon 7%. Začiatok sa nám zdal pohodový, nakoľko stúpanie bolo občas prerušované rovinkami alebo len miernym sklonom a nohy boli ešte odpočinuté. Výhľady do okolia a časté parkoviská s panoramatickými ružicami nás nútili zastavovať a fotiť scenérie. Maťo dnes nebral foťák, tak to zobral športovo a po štvrtej zákrute nám zmizol z dohľadu.
Tým pádom boj o puntíkatý dres vrchára bol ukončený. V druhej polovici už sklon neklesol pod 9% a aj sily dochádzali, ale zvládli sme to. Na poslednom 11-tom parkovisku – Rosskofel 1732 m - sme sa stretli, pofotili panoramata a bolo tu na čo pozerať. Počasie vynikajúce a výhľad na všetky svetové strany. Julské Alpy boli odtiaľto ako na dlani. Vrelo odporúčam. Trochu tu pofukovalo, tak sme sa tu príliš nezdržovali. Zjazd patril Tomášovi, ja som obhájil druhé miesto. Tento kopček nám vytrávil, tak sme sa po ceste v Haziende pri Drobollachu zastavili na večeru. K ubytovni nám zostávalo asi 8 km a malý 500 m stupáčik v závere. Očakával som boj o posledný vrcholový bodík, ale nakoniec som v úniku zostal sám, vraj mali plné bruchá. Ale „žlté tričko“ víťaza etapy získal nečakane Tomáš, lebo v garáži bol prvý on. Takejto taktickej chyby sa musíme najbližšie vyvarovať.
2.deň (vedúci dňa: Maťo)
Podľa predpovede počasia mal byť piatok s občasnými prehánkami a sobota jasná. Tak sme volili aj program. Nakoniec to bolo naopak, ale nepredbiehajme. Dnešný vedúci nebol vybraný náhodou. Vlnky, rovinky a krátke hupky mu vyhovujú a túto oblasť navštívil pred dvomi týždňami s priateľkou. My s Tomášom sme sa nemuseli starať o cestu, ani o foťák a jediné na čo sme sa sústredili bolo, aby sme nevypadli „z háku“. Maťo to samozrejme občas komentoval, že sme ako šnicli, len sa vyvážame. Ale patrí mu vďaka, že nám to tu pekne poukazoval, teda okolo jazera Wörthersee. Majú to tu tí Rakušáci pekne vybudované, upravené a čisté. Tak sme si prezreli Welden, Maria Wörth i okraj Klagenfurtu, kde sa nachádza taký svet v malom Minimundus. Tri hodiny času na prehliadku sme nemali, tak sme tam nazreli ako správni škóti iba cez plot. Londýnsky Big Ben, opera v Sydney, Atómium v Brusseli a iné „divy sveta“ a významné stavby v miniatúrnom prevedení. Tak niekedy nabudúce. Okruh sme prerušili v jednom bistre na malé občerstvenie a pokračovali po severnom brehu na západ. Keď sme opustili cyklistickú cestu a pokračovali po štátnej komunikácii, nevenoval som zrýchleniu tempa nijakú pozornosť. A to sa mi vypomstilo. Do cieľa bolo necelých 10 km s pekným dvojkilometrovým stúpaním okolo 6%. Taktická chyba, kedy som nezbadal prechod z poštárskeho tempa na šprintérsku prémiu. Na tie diery za unikajúcou dvojicou by mi musel pomôcť Velits, preto som sa snažil aspoň, aby sa náskok nezväčšoval. Maťo to mal dobre premyslené, až pod kopec sa s ním držal iba Tomáš a tam ho utrhol. Mojou poslednou šancou na Tomáša bol kopec a tú som využil. Aké bolo moje prekvapenie, keď do cieľa (pochop – do garáže) som prišiel prvý. Maťo – opäť víťaz horskej prémie – minul odbočku do penziónu a tým sa pripravil o maillot jaune. Pri návrate, keď zbadal Tomáša, z prekvapenia vyvalil naňho otázku: „Ty si druhý?“ Tomáš otázke nechápal a bojoval s vlastným kyslíkovým dlhom. Maťo ostal na vrchole čakať aj s aparátom, že si ma odfotí. Už mal aj pripravený komentár do kroniky. Aké bolo jeho sklamanie, keď som sa mu objavil za chrbtom, ale už bez bicykla. Na tejto etape sme sa bavili do večera. Bola to taká pohodovka s vydareným teplým počasím.
3.deň (vedúci dňa: Tomáš)
O trase dnešnej „kráľovskej“ etapy bolo viac-menej rozhodnuté už doma. Info sme čerpali okrem iného aj zo stránok „sportreportu“, konkrétne Slovinské cyklistické naj od Rasťa Trubača. V pôvodnom itinerári bolo aj sedlo Würzenpass, od ktorého nás odhovoril Maťo, ktorý – ako som už spomínal – si to prešiel autom pred pár týždňami. Vraj tam videl prvýkrát v živote značku, aby vodiči zaradili 1.rýchlostný stupeň. Podľa výškového profilu je tam 800 m úsek nad 18%, ktorému predchádza 2 km úsek okolo 12% a aj potom to ešte neklesne pod 10%. No vraj hrôza. Taktiež nás strašil dláždenými zákrutami do sedla Vršič. Takže sme si nakoniec etapu skrátili.
Po raňajkách naložili bicykle na strechu a preverili pravdivosť Maťových slov. Bisťu, mal pravdu. Dokonca aj náš pán domáci (bývalý cyklista) nás upozorňoval, že vraj Würzenpass je najťažšie sedlo v Rakúsku. Fábia sa potila a ku koncu už bolo cítiť aj spojku. Tak tu by sme sa isto zakyselili. Po 30 km sme to zaparkovali na kraji dedinky Podkoren, zložili bajky a hurá do sediel. Po krátkom zjazde do Kranjskej Gory sme odbočili na juh a ani sme sa nenazdali a už začalo stúpanie do sedla Vršič. Zároveň prišli aj známe očíslované serpentíny, ktoré sú vydláždené kamennými kockami. Tak týmto smerom by som nechcel v daždi zjazdovať. Ranný chlad veľmi rýchlo zmizol a teplota začala stúpať. Ako vzduchu, tak aj „motora“ – pri prvej prestávke som musel vyzliecť spodnú vrstvu, lebo som bol načisto spotený. Našťastie tento úsek vedie lesom, tak v tom chládku sa to dalo vydržať. Tiež tu nie je toľko výhľadov, tak sme sa nemuseli zdržovať fotením. Ale tým pádom som sa nemal na čo vyhovárať a musel som držať tempo s Maťom. Tomáš svoje umiestnenie v horských etapách už mal vyárendované. V polovičke kopca sklon riadne pritvrdil (občas sa mihla osemnástka) a 7% sa striedalo s 10%. Posledné foto robil Maťo a tým sa asi pripravil o vrcholovú prémiu. Zatiaľ sa mi išlo dobre a nechcel som sa vyviesť z tempa prestávkami. V závere som kontroloval kompjúter, koľko je ešte do cieľa a najviac ma potešila tabuľa s číslom 24, odkiaľ som už videl mravenisko áut, ľudí a cyklistov, ktorí sa hemžili v sedle. Tu som si vyčkal Maťa, aby som mu spravil „vrcholové foto“, pri ktorom ho skoro zramovala jedna vodička. Netrvalo dlho a bol tu aj Tomáš. Ľaľa ho, chlapčiska, o rok nám už dá na frak. Pri tabuli s nadmorskou výškou sa fotil snáď každý. Tak sme poprosili kolegu bajkera nech nám urobí spoločné na tablo. Ku šťastiu nám už chýbala len prémia, tak poď ho do Tičarjevho domu na radlera.
Pokochali sme sa výhľadom a hurá na zjazd. Kým prišlo pokračovanie číslovaných serpentín, spravili sme si ešte malú prestávku na vyhliadkovej plošine. Tu zistil Maťo, že má defekt. Umožnil nám tak komentovať jeho činnosť s vtipnými poznámkami. To ešte Tomáš netušil, že čo sa týka plášťov sa dnes druhýkrát narodil. Čísla na zákrutách pribúdali, výškové metre ubúdali a my sme si vychutnávali jazdu údolím Soče, ktoré je naozaj prekrásne. Lenže tu dole už stúpala teplota k tridsiatke, nám ubúdalo síl i vody v bidonoch. Nechtiac sme minuli reštauráciu v Kal-Koritnici a ja som si spomenul na pasáž z „Kráľa Šumavy“: „... občerstvovací stanici jsem míjel s opovržením ...“. No, za chyby sa platí. Od rázcestia nad Bovcom sme už zasa museli tlačiť do pedálov, lebo cesta už pomaly stúpala k nášmu druhému vrcholu – sedlu Predel. Zákonom schválnosti bol fakt, že tu nebolo žiadne občerstvovacie zariadenie a my sme mleli z posledného. Tomáš zahlásil: „Ja by som mohol ísť aj rýchlejšie, ale sa mi nechce!“ Baky by to okomentoval ako totálna cyklistika. Nad hlavou Oskar, vo fľaši sucho a nohy ledva točili. Keď sme vo svahu nad cestou zbadali stekajúci potôčik, bez váhania sme k nemu skočili ako k pokladu zlata a voda nám tiekla do bidonov, na hlavu, aj za krk. To bola úľava. Odrazu sme mali aj chuť na fotenie, lebo tie Julské Alpy sú fakt nádherné. Minuli sme akúsi pevnosť asi z prvej svetovej, za ňou sa údolie roztvorilo a pred nami sa objavili domy dedinky Log pod Mangartom. Tu určite niečo bude. Aj bolo. Vleteli sme do prvej osviežovne a hneď pýtali jedálne lístky. Vyhrali to palacinky, no kým prišli na stôl už vo mne zasyčalo jedno orosené. Na slnku sme si vysušili veci, na toalete opláchli nohy a svet bol krajší. Oddychovú prestávku nám predĺžilo počasie. Prudký vietor, ktorý po našom príchode začal fúkať, priniesol aj mračná a s nimi aj polhodinovú prehánku. Vzduch sa schladil, jedlo sme v kľude strávili a my sme osviežení mohli pokračovať v našej jazde. Práve tu sa láme sklon a až pod sedlo neklesne pod 7% a je skoro po celej dĺžke rovnomerné. V poslednej dedinke pred hranicami s priliehavým názvom Strmec sme vedeli, že už máme vyhrané, lebo do sedla chýbali len 3 km a iba 150 výškových metrov. Na rázcestí k Mangartu si doberáme Tomáša, ktorý tu pôvodne chcel odbočiť a zdolať svoju prvú dvojtisícovku. On sa len pousmial a pokračoval s nami do sedla Predel.
Vrcholové foto, doplniť tekutiny, obliecť pláštenky a zjazd do Talianska. V Tarvisiu sme co by dup a pred nami vlnky s posledným stúpaním na slovinsko-talianskych hraniciach pri obci Rateče. Tu chytám krízu, z ktorej sa dostávam vďaka poslednému gelu, ktorý mi v ľadvinke ostal. Maťo sa chce ešte pozrieť ku skokanským mostíkom v údolí Planica, ale nechávame ho v tom samotného. Sme radi, že to máme za sebou. Pri nakladaní bicyklov na strechu auta pozeráme na Tomášov zadný plášť. Zodraný po tkaninu. Ak by mu to prasklo v zjazde, nechcem si tie fatálne následky ani predstaviť. Tomu sa hovorí šťastie (alebo hazard?).
Cestou na ubikáciu sme si ešte raz z auta prezreli Würzenpass, tento krát v opačnom smere. Dolu za ním mi smrdeli brzdové platničky aj pneumatiky. Po takej porcii, akú sme dnes absolvovali, by sme ho prešli nanajvýš pešo. V nedeľu sme vzhľadom na Tomášov plášť etapu zrušili. Len my s Maťom sme si ešte pred raňajkami dali kolečko okolo jazera Faaker See na pretočenie nôh. Po frištuku bolo už len balenie a jazda v horúčave do Blavy. S odstupom času hodnotíme „výlet“ veľmo cyklopozitívne a veríme, že niečo podobné ešte v budúcnosti zažijeme. Veď v okolí ešte zostalo dosť „kopčekov“ na zdolávanie: Nockalmstrasse, Maltatal Hochalpenstrasse, Seebergsattel (Jezersko), Gerlitzen, atď. Len si vybrať.
Milan Kiac
