Niekedy v júli 1999

Už po bohviekoľkýkrát sme sa s Bubom vybrali do mesta, plieniť cykloobchody a podobné inštitúcie, so športovými potrebami. Koncom mesiaca sme si totiž plánovali malú, 4 až 5-dňovú cykloturistiku po Štefánikovej magistrále, čiže po červenej značke, cez pezinskú Babu a ďalej kam nás oči povedú. Ale to bola ešte len krásna hudba budúcnosti. Momentálne najdôležitejším problémom bolo zháňanie spacákov, karimatiek, stanu, ešusu, nosičov na bicykle, cyklotašiek na nosiče, sekery, loveckých nožov (veď čo keď náhodou stretneme medveďa), náhradných cykloduší, náhradných pedálov, všelijakých klúčov a šrobovákov, mapiek a kopy iných vecí, ktoré sme zákonite nikde nemohli zohnať. Spamäti sme vedeli kompletný sortiment všetkých obchodov so športovými potrebami, nakoľko sme v nich boli aj niekoľkokrát.
„Dnes nemáme, príďte o týždeň“.
Prišli sme o týždeň:
„Dostali sme len jeden kus, vy ste chceli dva? Hm, skúste za mesiac...“
Kvôli ešusom sme behali asi najviac.
„Ešus????....Čo to je?“ alebo „“Také“ my nedržíme.“
Až nakoniec sme naň celkom náhodou natrafili v Military shope, kde sme kúpili aj nože, opasok a iné veci. Aj sekera dala zabrať. Všade mali len klasické obrovské, s tučnou drevenou rúčkou, vážiace snáď 3 kilá. Nakoniec sme zohnali po nekonečnom pátraní a obehávaní ľahšiu, ale o to drahšiu značkovú fínsku Fiskars-ku. Vraj vydrží všetko. Ha! Ešte sa musíme pochváliť. Zohnali sme na poslednú chvíľu a celkom náhodou v jednom miniatúrnom cykloobchodíku aj „gumicuky“. Hovorí sa tomu aj „pavúk“ a používa sa na uchytenie spacákov, stanu, karimatiek a iných vecí o nosič bicykla. Veľmi dobrá vec je to. Síce mi to asi 5-krát dalo riadne po frňáku, keď som si ho neopatrne dávala dole, ale drží ináč ako čert. Spacáky sme zohnali dá sa povedať len pár hodín pred samotnou akciou cez kamošku kamoškinej kamošky, ktorá má kamoša a ten má kamošku, ktorej kamoš robí vo veľkosklade, v ktorom predávajú spacáky a tie sú tam lacnejšie ako v obchode, takže kým sa tie spacáky prepracovali cez X kamošiek až ku nám, bolo takmer neskoro. Ale stihli to!

A opäť je tu jún a opäť už po ôsmy krát Rock FM Cyklomaratón Bratislava - Jasná.
Tento rok bol pre mňa výnimočný. Škaredý bacil zapríčinil, že som maratón absolvoval spoza volantu auta ako doprovod kamarátom, aj keď ešte v predvečer akcie som bol rozhodnutý ísť na bicykli. Ale to už je osud...
Ale poďme na štart... O 4 ráno som prišiel na Zlaté piesky, ktoré ma privítali kvapkami dažďa. A asi chceli privítať takto všetkých štartujúcich, pretože ako pribudali ľudia, tak pribúdalo aj kvapiek. Nuž a ako sa schyľovalo ku štartu, už bol riadny leják. Zaskočení cyklisti tak mĺkvo a netrpezlivo čakali na štart... 

Slovo záchranári vnímajú rôzní ľudia odlišne, môže im znieť ako sprofanovaný názov filmových manekýnov s nadprirodzenými schopnosťami, profesionálny adrenalínový maniaci pre ktorých sú filmový kaskadéri nedorastenými príbuznými, posledná nádej, proste záchrana!

Pre padáčkárov má záchrana niekoľko podôb odstupňovaných podľa závažnosti situácie, či schopnosti jednotlivca v svrab padnutého..
- Záchrana pri úraze, kedy je potrebné volať sanitku, či mixér (rozumej vrtuľník).
- Záchrana padáčkára pri pristátí na vysokom strome, vedení a podobne, kedy nie je schopný samostatného zlezenia.
- Samozáchrana vlastnými silami.
- Nakoniec záchrana samotného padáku, ktorý ostal uväznený najčastejšie niekde v korune stromu.

V 95-tom sme partia 6-tich ľudí v očakávaní návalu adrenalínu a dobrej nálady absolvovali kurz paraglidingu na Donovaloch. Veľmi sa nám to páčilo a paraglidingu sme sa niektorý viac, iní menej venovali naďalej. Po zoznámení sa z jedným z reprezentantov Slovenska v parašutizme, Milanom Paľom, vznikla myšlienka absolvovať aj kurz parašutizmu, proste ochutnať aj z iného súdka.. Toto naše predsavzatie nabralo reálnu podobu v dňoch 7. až 9. mája 1999 na letisku Boľkovce pri Lučenci.  Zostava bola síce z pôvodnej partie oslabená o jedného člena, ďalší piati však do našej malej skupiny pribudli.

4. ročník - 19. september 1998
Tak už si FSCM spravilo renomé. Nabitejšia konkurencia, zabehnutá organizácia a dobré prostredie štartu-cieľa opäť prilákalo maratóncov na štart. Takže sme tam nemohli chýbať. Pre mňa nové bolo to, že som sa stal motorizovaný, čo môj objem natrénovaných kilometrov zredukovalo a pekne ma odsunulo dozadu vo výsledkoch. Aspoň som si popočúval v Čičmanoch na občerstvovačke naživo spievané ľudovky, ktoré v prostredí dreveníc robili náladu pretekárom. Ozaj, je ešte nejaký maratón s takou atrakciou na trase? Nuž a potom som sa tešil do cieľa, nech už je to za mnou. V cieli už pri klasickom pive som si dal sľub, že ďalší ročník musím mať lepší čas...

Po návšteve jedného štátneho zariadenia na Kramároch, kde som bol navštíviť moju nemenovanú známu Martinu, som dostal do rúk najnovšie číslo Adrenalínu. Samé skvelé správy, technické parametre, svetové výkony, reklamy atď. Proste profesionalita a úspech, neomylnosť a precíznosť. Chýbal mi tam ten môj šuflíl obyčajného hríbika, človeka ako ty alebo ja, kde by som sa vyžaloval, poplakal a pofúkal.
Je nás veľa, tých všedných pešiakov paraglidingu, ktorý spravia kurz, (v niektorých prípadoch preskoč), kúpia si padák, sezónu dve si polietajú, potom sebou plesnú nevedno kde a už sa z toho nepozbierajú. Opustia našu malú skupinku len preto, že miesto adrenalínu po zlete z kopca pocítili obyčajný strach.
Psychicky sa nemajú možnosť o nikoho oprieť a v adrenalíne im chýba šuflík, kde by sa dočítali, že aj Janko plesol a Ferko si chvíľu nepolieta, ale že veríme, spoločne to prekonáme a poradíme ako neplesnúť a keď, aby to bolelo čo najmenej.

Október 1997
Bolo jedno skoré sobotné októbrové ráno v deväťdesiatomsiedmom. Na železničnej stanici v Pezinku ospalí cestujúci sa obzerali po skupinke ľudí pestrofarebne športovo oblečených s bicyklami. Práve sme si kupovali lístky do Bratislavy. Bolo to jedno z posledných teplejších dní v tom roku a tak sme sa rozhodli, že urobíme rozlúčku so sezónou pre nás trochu netradičným štýlom. Totiž že prejdeme na horákoch od Bratislavy po Bukovú po červenej hrebeňovej značke. V Bratislave na predmestí vystúpili z vlaku Luboš Drahoš, Dušan Hrubý, Julo Bugár, Miro Pilka a ja. Nasadli sme na bajky a zamierili na Kramáre.
Tam oficiálne začínala naša púť. Ešte foto na pamiatku a vyrazili sme. Hneď od začiatku nám ufujazdil Dušan, čím prišiel o všetky fotenia a my sme vyrazili hore na Kamzík. Poriadne sme sa zohriali a zadýchali, kým sme vyšli hore, ale ďalej sme hneď využili perfektný terén na vybláznenie sa po karpatských chodníkoch. Prefrčali sme notoricky známymi a mnohokrát prejazdenými cestičkami, rýchle cvakli fotku na Kocmunde...

3. ročník - 13. september 1997
Tento ročník by som nazval prelomový. Zmena trasy, výrazné zlepšenie organizácie a nanešťastie len jediný ročník o Československého maratónca roku prilákali už poriadnu kopu pretekárov. Tu som nesmel chýbať.
A zasa nová skúsenosť. Šiel som 2 maratóny za týždeň. Keďže boli v lete veľké záplavy v Čechách, tak som nenašiel morálych síl, aby som tam šiel štartovať na Beskyd Tour. Tak som musel (aj s Mirom Pilkom a Ľubošom Drahošom) risknúť Krála Šumavy aj FSCM týždeň po sebe.
Na štarte v Mošovciach bola riadna tlačenica a po pár kilometroch to vyústilo do hromadného pádu, ktorému som sa našťastie vyhol. Prekvapil ma však profil trasy. Myslel som si, že keď sa vynechajú Martinky, tak to bude ľahké. Avšak aj keď krátke, ale strmé brdky ma preverili asi aj viac ako Martinské hole.
Cítil som v nohách šumavské cesty, čo sa síce prejavilo aj v poradí, ale zvládol som oba maratóny na čo som patrične hrdý. A nakoniec, naša pezinská partia si tam hanbu nespravila.

Ako je to už u nás zvykom, aj tento rok sme sa prihlásili na Rock FM maratón. A ako sa rozrastal cyklistický balík, rozrastala sa aj naša partia. Dobré meno tejto akcie prilákalo aj teraz veľa nadšencov. Jediným veľkým otáznikom bolo počasie, ale aj nejasná predpoveď nás neodradila od taktických a technických príprav.

A tak sme sa museli skoro ráno zobudiť a vyštartovať z Pezinka na miesto štartu - Zlaté piesky. Tam už nastávala pravá cyklistická atmosféra a vzduch bol nabitý očakávaním, čo bude najbližších 300 km. Samozrejme, že sme si pri tom spravili zopár fotiek pred štartom. 

A potom s odbitím 4:30 zaznel štartovací výstrel a vyrazili sme.

16. máj 1996
V južnej časti Viedne bol štart veľmi sympatického, výborne organizovaného krátkeho maratónu (108,5 km). Jediná jeho nevýhoda pre mňa je, že jeho termín nie je ustálený a často koliduje s mojou srdcovkou - maratónom v Dolomitoch. Takže som tam bol len tento ročník, ale kopa cyklistov z okolia Bratislavy už dôverne pozná jeho atmosféru.
V ten deň bolo príjemné počasie, len kátky dážď skropil aj našu malú partiu (Miro Reingraber, Julo Bugár, Miro Pilka a ja). Štartujúcich bolo asi 1000 a my sme štartovali na chvoste. Pomaly sme sa predierali vo zvlnenom teréne a len v strede nás čakal väčší kopec, kde bola aj občerstvovačka.
To už sme väčšinu poľa predbehli a rútili sa dopredu. Nejako som sa nechal strhnúť a dupal som čo to dalo a tak som často ťahal veľký balík ľudí. Stále sme obiehali unavených cyklistov. Najviac sme však predbiehali cyklistov v záverečných troch hupkách a dlhom zjazde do Viedne, kde sme v šialenej jazde uličkami vleteli do cieľa v prvej stovke. Super zážitok z takejto divokej jazdy, ale musím priznať že som mal aj krízu v poslednom kopci, ktorú som naštastie rýchlo prekonal a tak dojmy z tejto akcie sú len a len pozitívne...