SportReport AŠK Pezinok
Log in
updated 8:36 PM CEST, Jul 2, 2019

Neštich 2005

  • Published in Cestná cyklistika
Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

ImageSpočiatku to veru nevyzeralo príliš nádejne. Časovka bola naplánovaná na 1. septembra 2005, čo znamenalo, že účasť na nej je vďaka našej cyklodovolenke ohrozená. V tom čase sme sa mali buď čľapkať v Jadranskom mori alebo sa preháňať na bajkoch po talianskych kopcoch. Priznám sa, že ma to dosť hnevalo. Túto časovku som si už veľmi obľúbila. Je to vlastne jediná cykloakcia, na ktorú chodím a celý rok sa na ňu teším. To však neznamená, že sa na ňu nejako extra pripravujem. V tomto roku som najazdila len niečo cez tisíc kilometrov a to je žalostne málo. Napriek tomu som bola rozhodnutá ísť. Priateľ Marián mi vravel, že má kamoša v organizačnom výbore a že akciu ešte možno presunú na 15. september. Tak sa aj našťastie stalo.

Po zdravotnej stránke som nebola celkom fit a ako mínus sa ukázalo aj málo najazdených km. Na všetky ročníky časovky, okrem prvého som prichádzala na bicykli a ešte k tomu cez kopce, čo sa mi vždy javilo ako mínus. Predsa len sa človek cestou unaví a kým sa postaví na štart, tak mu svalstvo celkom stuhne. Tento rok mi Janko vybavil komfortný odvoz autom aj s bicyklom, priamo až na miesto štartu. Potešene som sa usmievala s vidinou oveľa lepšieho umiestnenia, ako po iné roky. Veď sa doveziem autom, takže tým odpadá aj predštartovná únava. Možno trhnem aj medailu! :-)

Organizácia odvozu na miesto štartu bola vďaka Jankovi zvládnutá perfektne. On sa nalodil o 7:45 v Lamači, ja o 8:00 na Kramároch (no dobre, dobre, zas som pár minút meškala, ale aj tak sa všetko stíhalo, tak čo?… :-)), Kvetka, Fredo a Macko o 8:30 na Dolných Honoch. A potom sa už šlo do Jura. Cestou začína drobno mrholiť. Vôbec sa tomu nečudujem. Už od rána sa mračilo. Čosi po deviatej prichádzame na miesto štartu. Pobiehajú tam Zuzky a Rado so svojím vymydleným červenozlatým GARY FUŠER-om (pozn. autora: vyslovene neznáša, keď mu poviem, že má ZLATÝ bicykel, ale čo už so mnou, keď ja ho tak rada jedujem … :-). Narýchlo sme sa zvítali, chlapi povykladali bicykle z auta a ja sa zatiaľ ospalo motkám až ku miestu registrácie a poslušne sa zívajúc staviam do fronty. Ááááách, nebuďte ma ešte prosím... Vtom ma čosi vysoké a modré, stojace tesne predo mnou zdraví. V prvom momente som to ani neregistrovala a až neskôr prekvapene identifikujem Roba. Takmer som ho nespoznala. Doteraz sa tu každým rokom preháňal v zelenom drese Radenskej a dnes nám takto zmodral. Dobre mu tak. Aspoň to nebude také okaté, keď zmodrá od zimy hore na Javorníku. :-) Novinkou bolo vypisovanie prihlášky priamo na štarte. Každý si ju musel vlastnoručne vypísať aj podpísať. Kto som? Ako sa volám a čože to tu vlastne robím? Pýtam sa sama seba. Píšem svoje aj Jankove údaje. Ešte zaplatiť štartovné a čoskoro odchádzam k bicyklom s číslami 73 a 74. Roberto štartuje predo mnou, bude mi aspoň rozrážať vzduch, he!

Julo na štartePrechádzam sa po štartovisku. Pretekárov pribúda a pribúda. Prišlo aj dosť detí a pribudlo aj viac horských bicyklov. Vôbec sa nečudujem, ten asfalt je na niektorých miestach riadne rozbitý. Mám rada túto predštartovnú atmosféru. Každý je plný očakávania. Sledujem jednotlivcov. Niektorí sem chodia rok čo rok. Poznám ich z videnia. Vedia čo ich čaká. Ale je tu aj dosť nováčikov. Nevedia do čoho idú. Smejem sa, veď pred niekoľkými rokmi som k nim patrila aj ja. Teraz sa ma už štartovná horúčka nechytá. Viem čo ma čaká a ako budem celú cestu nadávať. :-)

Prichádza Julo so Janettou. Vraj ho moja včerajšia sms-ka presvedčila, aby sa tiež po prvýkrát zúčastnil a dal prednosť časovke pred montážou parkiet. Pekne od neho. :-) Aj Kvítko s Fredom, Jankom a Mackom tu dnes majú premiéru. Chvíľku kecáme, pijeme minerálku a zajedáme ju vyfasovanou horalkou. Potom sa poberám ďalej a fotím a fotím. Pristavím sa na chvíľku pri Rasťovi a Robovi a sledujem štartujúcich. Je ich rekordný počet – až 178. Organizátori majú asi radosť. Prichádza Jaro s Kvetkou (to je už iná Kvetka. My máme až dve! :-). Jaro je po nočnej. Asi sa mu nebude dobre šliapať...
Kvetka konečne v cieli.A už stojí na štarte Marián, s číslom 25. Ledva ho stíham odfotiť. Hneď za ním štartuje jeho kamarát Paľo. Toho fotím už vo väčšej pohode. Zato Jula so Janettou som odfotiť nestihla. Neviem kedy mi zdúchli. No čo už, sorry, možno o rok. :-) Motám sa motám, veci v maxiľadvinke prekladám, aby sa mi do nej všetko vliezlo (to je zase blbostí, kde sa mi to tam všetko nabralo, to je ale váha, čože to tam vždy nosím?… :-)). Skoro som aj štart zmeškala. Chytro dvíham bicykel, sadám na neho a hádžem stredné prevody, nech môžem hneď pohodovo šliapať. Predo mnou už stojí na štarte Robo a pekelne sa sústreďuje. Pomocník odrátava posledné sekundy a čoskoro už Roberto uháňa do kopca. Pekne mu to ide, chlapčiskovi jednému. :-) A už stojím na štarte aj ja. Pomocník sa ma pýta, či chcem pridržať, podržať alebo iné oné, ale ja len krútim hlavou. Veď o nič nejde. Hlavné je, aby som sa nejako predychčala a doplazila až nahor. Zase drobno mrholí. Počasie takmer ako pred rokom... a už sa mi odrátavajú posledné sekundy (nie života, netešte sa... :-)) a potom už len ŠTAAART!

Vyrážam na trať. Prvé stovky metrov sú v pohode. Tempo je rekreačné, nálada veselá… Veľmi skoro čosi za mnou fučí a vrzgoce. Janko ma obieha. Veselo ma zdraví a šliape ďalej. Chvíľku ho prenasledujem. Čoskoro sa však začínam cítiť ako trabant na diaľnici. Každú chvíľu ma opália “silnejšie vozidlá”. Netrénované pľúca sa začínajú ozývať. Už dychčím ako smädný Dunčo na salaši. Kosti napodiv držia ešte pohromade a nohy točia pedálmi bez väčších problémov. Zuby občas cvaknú, keď prejdem po rozbitom asfalte. Už klasicky pri druhom kilometri začínam mať toho plné zuby. Tuším vystúpim z idúceho vozidla. Čo tu dnes zas robím? :-) Začínam preraďovať z vyšších stredných prevodov na nižšie až najnižšie stredné prevody. Keď zistím, že nižšie stredné prevody sa už minuli, resp. neexistujú, tak len s povzdychom dychčím usilovne ďalej. Opáli ma také malé chlapča na horáku. Keď to takto pôjde ďalej, tak o rok radšej pôjdem pešo popri bicykli. Budem hore rýchlejšie. :-) Poprcháva... Tuším ma obehli už všetci.

Jano s Radom v cieliNiektorí borci idú na plný výkon. Mám normálne strach, že ich skolí infarkt. Tak by som nemakala, ani keby som pred tsunami utekala. Oči majú vypúlené, ústa dokorán, žily na hlave navreté, celí sú červení… Veľmi silno mi pripomínajú snaživcov na záchode, ktorí trpia zápchou. :-) Hahaha, ženská, nerozmýšľaj nad blbosťami, ale makaj! Dva a pol kilometra je už za mnou. Štyri a pol predo mnou. Už dlho ma nikto nepredbehol. Čo som vari posledná? Zastavujem, vyberám fľašu s vodou a slastne sa napijem. Ááááách, to je úľava. Čosi za mnou fučí a nie je to lokomotíva, iba ďalší zmordovaný pretekár. Je mi ho ľúto. Pomaly sa púšťam za ním. Postála by som si aj trocha dlhšie, ale nechcem nechať Janka toľko čakať. Ďalšie dva kilometre ubehnú akosi rýchlejšie a už je tu vytúžený dolekopec. Obzerám sa, na ktoromže to kilometri som nechala pľúca. Ahaaa, tam v diaľke ich už nejasne vidím. Dobiehajú ma. To je dobre. Na odbočke na Košarisko stoja Marta s Janom. Usmerňujú nováčikov. Zdravím sa s nimi a šliapem do mierneho horekopca. Mám ho celkom rada, lebo sa dá pomerne rýchlo výjsť. Potom mierne klesaníčko, zátačka doprava a čoskoro vidím dlhoočakávanú a zároveň nenávidenú odbočku na meteostanicu. Posledných záludných 400 metrov do kopca rovná sa nekonečnu. Janko mi prichádza naproti. Povzbudzuje ma, ale nedarí sa mi zrýchliť. Hlavné je, aby som sa nejako doplazila do cieľa. Cieľ sa konečne blíži, resp. ja sa ku nemu pomaly plazím. Snažím sa vydolovať zvyšky síl a trocha zrýchliť. Bez úspechu, ale hlavná vec, že som už čoskoro tam a Janko tiež. Mám toho dosť. Janko tiež. :-) Hore je dosť chladno. Husto mrholí a aj dosť fúka. S hrôzou kukám na tacháč. Čože? Pohoršila som si čas takmer o 4,5 minúty??? To som teda dobrá dôchodkyňa! :-) Áááále čo, hlavne že je pohoda! Čakáme zvyšok našich vytrvalcov. Veľmi dlho nechodia. Medzitým prehodím pár slov s Martinom, mojim bývalým spolužiakom, ktorý má na starosti spracovanie výsledkov.

GruppenfotkaPo nekonečnej dobe prichádza do cieľa Jaro. Mohutne ho povzbudzujeme. O čosi neskôr sa na červenozlatom bicykli plazí Rado s vyplazeným jazykom. Tento rok ho bajk nezradil a tak si to mohol vychutnať až do cieľa. Mohutný potlesk si vyslúžila na svojej Liberte Kvítko, ktorá sa nevzdala a dokráčala do cieľa. Má náš plný obdiv. Fredo sa na to vysr...l! Asi po dvoch km odstavil bicykel, zapálil si cigaretku a šiel sa poobzerať po okolí, či rastú huby. :-) Ale Macka sme sa dočkali. Síce pomaly, ale statočne sa doplachtil do cieľa, všetka česť.

Potom sa šlo do Depa. Tešili sme sa na občerstvenie aj na tombolu. Párky sme zbodli veľmi rýchlo a aj pivo nám nadmieru chutilo. Čoskoro sa začalo s losovaním. Dosť dlho nás šťastie obchádzalo, kým si nás našlo. Ako prvý vyhral Fredo. Získal zapaľovač, cyklofľašu, nejakú kľúčenku a tuším akési mazanie na bicykel (alebo na kolená?). Aspoň bude dobre namazaný ... :-) Za ním si šiel Rado pre kľúčenku, sadu pier a hrnček, po ňom Kvítko pre cyklofľašu a akési púzdro a nakoniec ja pre tričko a kalkulačku. Ostatní mali tento rok smolu. Nevadí, možno budú mať šťastie o rok.

Akcia to bola zas veľmi vydarená. Chýbala mi tam len minuloročná skupina Babylon a v cieli časovky ten pohár malinovky, ktorý by prišiel veľmi vhod. Inak nebolo čo vytknúť, iba ak to počasie, keby bolo lepšie. Ale to sa ovplyvniť nedá. Akcia bola zorganizovaná opäť skvele, možno sa vyskytli drobné nezrovnalosti v časoch a prvých 69 súťažiacich nemá fotku zo štartu, ale myslím si, že sa s tým dá žiť. Ide predsa o zážitok, o stretnutie s priateľmi a nie o život.


A čo na to hovorili ostatní?

Jankovi sa akcia páčila a určite príde aj o rok. Cítil tam rovnako ako aj my ostatní olympyjského ducha. Nebolo dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa. Vždy tam vládne pohodová a priateľská atmoška. Niekde medzi druhým a tretím kilometrom sa mu zdalo, že to trocha prepálil a nestačil s dychom, ale nakoniec všetko zvládol v pohode.

Rado s Jarom svorne spomínali na záverečný stupák. Ten asi spomínajú všetci. Kvetka dosť dlhý úsek tlačila, ale nakoniec do cieľa prišla a to sa ráta. Macko šiel na to systémom pomaly ďalej zájdeš a má recht. No a Fredo ktorý sa šiel radšej poprechádzať do lesa, má recht tiež. :-)

Aj pre Jula bol Neštich novým zážitkom. Neoľutoval, že mu dal prednosť pred montovaním parkiet. A toto už napísal on:

Nemám rád kopce! A preto ich musím šliapať! Nechápem, kde mnohí mladí berú tú ľahkosť, s ktorou vedia uháňať do kopcov. V každom prípade mi jasne ukázali, čo vôbec tá časovka je a kam patrí moje rokmi zlenivené telo. Je mi jasné, že s výškou 172 cm trepať 90 + cca 20 kg do výšky 320 m a to všetko na úseku 6,9 km nie je nič pre mňa, ovšem dobrá vôľa a odhodlanie boli na mojej strane.

Vytešil som sa z toho, že zas vidím priateľov, ale tesne pred štartom som si uvedomil, že môj tep akosi pridal na frekvencii. Bol som presvedčený, že tí dvaja na štartovacej čiare neudržia môj bike a ja im spadnem rovno pod štartovacie hodiny. Udržali... Nasledujúcich 34 minút a 28 sekúnd som úpenlivo sledoval ubiehajúce metre, frfľal na sklon cesty a počítal všetkých tých chudých drzáňov, ktorí si dovolili obiehať ma z ľavej strany. Asi po siedmom som ich počítanie vzdal. Zato viem, že ja som predbehol troch, pravdepodobne astmatikov. Inak si to vysvetliť neviem :-). S jedným som sa naťahoval pred záverečným špurtom, keď ma do kopca predbehol on, ale dolu kopčekom a na rovinke som ja \"urobil\" jeho. Takto sme sa asi dvakrát predbehli, keď mi pred posledným stupákom (to som ho práve opálil) kýval akýsi organizátor. Letmo som mu odmával a prefrčal okolo neho. Onedlho som zistil, že za mnou nikto nejde. Vtedy mi došlo, že mi ten snaživec nemával na pozdrav, ale ukazoval smer, ktorým som mal odbočiť. Nasledovalo brzdenie, otočka a so somárskymi ušami som sa vydal zdolať ten hnusný, strmý, nekonečný a preklínaný posledný stupák. Hore som sa musel také dve minúty rozdýchavať a až potom prišiel ten krásny pocit z toho, že som to zdolal, nevzdal (pravdupovediac na také niečo som ani nepomyslel J), ale hlavne že som prežil! J Myslím, že som bol na seba tak trochu aj hrdý. J Ostatné už bolo len príjemné leňošenie, ale v dobrej spoločnosti. Bola to moja prvá časovka v živote a dúfam, že nie posledná. J

A ešte čosi od Janetty:

Janette štartujeNooooo, časovku som absolvovala prvýkrát, ale som veľmi rada, že som tam bola....Najprv sa mi moc nechcelo ísť, priznávam, že kopce nie sú mojou silnou stránkou (hoci som sa trochu „vymakala“ v Taliansku). Postupom času zisťujem, že rovná, vyprahnutá asfaltka nie je ono.....
Ešte v predvečer preteku mi volal Radko, že či som rozhodnutá ísť.....Nuž, nechala som sa nahovoriť. Už len kvôli tej atmosfére. Je skvelé, stretnúť zas fajn ľudkov (mimochodom som predpokladala, že aj ty tam budeš)....a aj niektorí z tých, s ktorými sme boli spolu na Palmovej riviére.

No, moje pocity....

V prvom rade musím povedať, že celkom fit som sa na trati necítila, priam by som povedala, že mi bolo nevoľno.....pridali tomu aj cukríky tic-tac, ktoré som jedla dúfajúc, že sa mi bude lepšie dýchať... Keď som sa nachádzala asi 2,5 km za štartom, bolo mi poriadne zle od žalúdka. Miestami som to už chcela vzdať, ale nedalo mi to a statočne som sa snažila bojovať ďalej. Aj keby som mala odpadnúť na tom \"bicáku\"! Dala som si hlt vody a nejako som to prekonávala. Veď motivácia bola. Keď môžu iní, môžem aj ja...
Čo sa mi možno trochu nepáčilo, bol stav vozovky.....okrem tých pár rozbitých úsekov sa mi zdalo dosť nebezpečné, že v miestach, ktoré boli dolu kopcom (kde každý naháňal maximálnu rýchlosť a získaval tak drahocenné sekundičky), bola kopa štrku, či kamienkov......ideálne na šmyk ako lusk! Nehovoriac o tom, že aj trochu popršalo.....
Ale vravím, tieto akcie stoja za to už len preto, že sa ľudia stretnú......aj starí aj noví. Pozrela som si nedávno cyklostránku, vraj fotograf meškal a tak je štart nafotený až od čísla 70, čo je ďaleko za mojím číslom. Mala som číslo 35! Pre mňa to bol dobrý pocit štartovať medzi prvými, lebo keby som sa cítila zle a šliapala by som hore medzi poslednými, keď sa iní už spúšťajú späť, asi by ma to deprimovalo.

Určite sa budem odteraz viac zaujímať o podobné cykloakcie. Sú fajn. Prezentácia aj štart prebiehali v pohode. No a cieľ? Hoci bol spočiatku v nedohľadne, predsa som sa tam nejako \"vyštverala\". Musím poznamenať, že tých posledných cca 400 metrov do cieľa je fakt dobrý odpal! Keď sa zveziem z posledného z kopca a čaká ma namiesto cieľovej rovinky kopčisko, kde bolo treba zaradiť tuším najnižší možný prevod....dobrééééé! Ale som medzi živými a o skúsenosť bohatšia. A ako som spomínala, nejde o víťazstvo, ale o účasť a stretnúť priateľov...

Pridať komentár

  1. Zažili sme
  2. Vyskúšali sme
  3. Pochodili sme
  4. Organizujeme

Beskyd Tour 2019

Cestná cyklistika 29-06-2019

Toto boli moje úplné prvé preteky v Čechách a ešte pred štartom začali celkom zábavne. Nechcelo sa mi skoro ráno vstávať a cestovať, preto som do Bílej v Beskydoch prišiel už o&nbs...

BA-Jasná 2019 a cesta nazad

Cestná cyklistika 15-06-2019

Tento rok bol na prípravu o dosť horší ako minulý. Relatívne teplý apríl vystriedal daždivý a studený máj. Jazdil som tak často ako sa len dalo. Len málokedy nepršalo. A ak nepršalo, tak fúkal stude...

Leitha.Berg Radmarathon 2019

Cestná cyklistika 10-06-2019

Keď som si bol pred týždňom v sobotu poobede pre štartovné číslo na St.Pöltnera, stretol som pred vchodom aj kamaráta Edmunda, usporiadateľa týchto pretekov. Poznám ho už roky a za to, že mu...

Garmin Edge Explore – predurčený pre cyk…

Športovec používa HW SW 10-01-2019

  Garmin Edge Explore je zjednodušená a zmenšená verzia vlajkovej lodi Edge 1030 a je pokračovateľom línie cyklopočítačov s navigáciou v podobe modelov Edge Explore 1000 či...

Test Garmin Edge 1030 - 3. záverečná čas…

Športovec používa HW SW 16-09-2018

Pokročilejšie funkcie, trénovanie, tréningové plány, segmenty Najväčším pokrokom Garmin Edge 1030 voči predchodcom je v oblasti moderovaného tréningu a automatického merania  a vyhodno...

Test Garmin Edge 1030 - 2. časť

Športovec používa HW SW 14-08-2018

Navigácia a jazdenie podľa plánu Nemohla by to byť GPSka, keby nemala bohatú škálu navigačných možností a funkcií. Všetky tieto funkcie prebrala z bývalej vlajkovej lode Garmin Edge 1000 ...

Profil stúpania Železná studienka - Hrub…

Kopce profily 14-02-2015

Alternatívne asfaltové stúpanie v bratislavskom lesoparku. Až po Kačín ľahké a vhodné aj pre menšie deti. Do druhej kategórie je zaradené kvôli záverečnému stúpaniu na Hrubý vrch.  ...

Profil stúpania na Kamzík

Kopce profily 31-10-2014

Známe a relatívne rušné asfaltové stúpanie z centra mesta až takmer k vysielaču na Kamzíku, čo viac dodať...  ...

Profil stúpania Pekná cesta

Kopce profily 07-09-2014

Známe asfaltové stúpanie z Krasnian (Rače) na hrebeň Malých Karpát a Bratislavského lesoparku. Charakteristické je svojim veľmi strmými úsekmi. Touto cestou sa dostanete na sieť spevnených ciest v les...

Propozície 2019 Časovky Ivana Červenku n…

Propozície 30-05-2019

Amatérsky športový klub AŠK Sportreport Pezinok Vás pozýva na cestnú cyklistickú časovku do kopca určenú všetkým nadšencom cyklistiky, ktorí si trúfajú zdolať nástrahy tohto kopca.   Cyklistick...

Výsledky Časovky Ivana Červenku na Zošku…

výsledky 29-07-2018

Ďakujeme všetkým  pretekárom, že prišli na našu časovku si zmerať sily. Rok 2018 dopadol nasledovne...  

Propozície 2018 Časovky Ivana Červenku n…

Propozície 21-03-2018

Amatérsky športový klub AŠK Sportreport Pezinok Vás pozýva na cestnú cyklistickú časovku do kopca určenú všetkým nadšencom cyklistiky, ktorí si trúfajú zdolať nástrahy tohto kopca.   Cyklistick...

next
prev