ČSOB Bratislavský maratón 2009. Môj prvý ozajstný

október 27, 2012
apríl 2, 2009
Napísal: Michal Kelemen
Published in Beh

Človeku sa pred prvým takýmto podujatím všeličo preháňa hlavou. Je to strach z neznáma? Ale aké veľké je to neznámo, veď podobnú trať som už absolvoval v rámci tréningov nie jeden krát. Natrénovanú kondíciu človek večer pred pretekom už nezmení, no stále existuje veľa faktorov, ktoré môžu výkon ovplyvniť. Oddych, strava z posledných dní, výdatný spánok, psychická pohoda, či nepohoda, zvolené oblečenie. Podobné otázky som riešil asi päť dní pred súťažou a spravil som dobre. Dobehol som s krásnym časom: 3 hodiny, 5 minút, 18 sekúnd. Čas, ktorý som tušil, no neočakával som ho. Veď neskúseného bežeckého pretekára môže prekvapiť čokoľvek: počasie, kríza, žalúdočná nevoľnosť, svalové kŕče... Nestalo sa, dobehol som až do konca, tvrdohlavo a nekompromisne.

Svoju bežeckú prípravu som začínal v septembri 2008. Od vtedy prešlo veľa času a pomerne veľa kilometrov. Spolu s maratónom ich bolo viac ako 2900. Pamätám si každý jeden z nich. Najskôr to bola drina. Spomínam si na dovolenku v Grécku zo septembra: otlaky, svalovica a tenisky večne plné piesku. Ale šlo to. Už po mesiaci som mohol behať koľko som chcel, zvykol som si. Prišla zima a zistil som, že behať sa stále dá, na rozdiel od bicyklovania. Teda aspoň podľa mňa bicyklovanie, keď je ortuť pod nulou, bolí. Keď boli výdatnejšie mrazy, -9 stupňov, skrátil som víkendové behy z 30 – 35 na 20 – 25 km, ale behať som neprestal. V jednej knihe som sa dočítal, že na beh neexistuje nevhodné počasie, len nevhodné oblečenie. Vo väčšine prípadov to zrejme pravdou je, napokon som prestal dážď vnímať ako prekážku v behu, dokonca to bolo často krát ukľudňujúce. Len ja, cesta, stromy v parku SNP v Karlovej Vsi a kvapky dažďa dopadajúce na šilt mojej čiapky.
Zodral som skoro troje tenisky. Vlastne nezodral, ale bežecky odsúdil na odpočinok. Držia po kope, sú stále pekné, ale už netlmia dopady na podložku. Počas zimy som behal pomerne často po asfalte, nakoľko beh v krátkych dňoch nie je možný inak ako po tme, po práci. Vždy keď sa dalo, šiel som do lesa, väčšinou cez víkend, no nie vždy som sa vyhol asfaltovej ceste, niekedy aj zámerne. „5O% tréningu je potrebné absolvovať na rovnakom povrchu ako maratón“, vraví odborná literatúra. Snažil som sa držať tejto rady. Mesiac pred maratónom som si natiahol väzy v ľavom členku, hneď som znížil tréningové dávky, vymenil tenisky a do dvoch týždňov som bol zasa v poriadku. Dva týždne pred maratónom som odhalil krásu a efektivitu intervalového tréningu. Neveril som, že behať kilometer sem a tam môže byť zábavné, ale bolo. Všetky trate po okolí som už poznal naspamäť. Ako zmena mi padlo vhod behať v parku kilometrové úseky znova a znova, s rôznou intenzitou a prestávkami a bolo potešujúce ako rýchlo klesajú tepy zo 170 na 140 pri zmene z maximálnej intenzity na oddychový úsek a následne pod 90 počas prestávky na vydýchanie sa. Keď časové priebehy tepovej frekvencie v počítači zozbierané z intervalového tréningu pripomínajú graf diskrétneho zdroja signálu, je to zrejme dobre a tešilo ma to. Posledné dni pred podujatím som oddychoval. Posledný ostrý tréning som absolvoval v utorok, v piatok som sa bol len zľahka prebehnúť na 10 km. V sobotu sme sa boli s manželkou pozrieť na detičky bežiace svoje trate, aj bábätká plaziace sa v súťaži lezúňov. Veru, v bežeckom duchu žila Bratislava už 2 dni pred maratónom.

Prognóza počasia, nám bežcom, veľmi nepriala. Predpovedali výdatný dážď. Nespal som príliš pokojne a pri každom prebudení kontrolujem teplotu a oblohu. Ráno som vstal o šiestej a nepršalo. Teplota 11 stupňov. Ideálne počasie, pokiaľ by vydržalo. „Len nech neprší na štarte a prvú hodinu, potom už môže“, pomyslel som si. Na rozdiel od prognózy meteorológov táto moja v podstate vyšla. Ráno do seba tlačím tri lekvárové celozrnné chlebíky, chutí mi, hoci lekvár inokedy nejem. Rozhodol som sa, že oblečenie si zvolím až teste pred štartom a tak na Hviezdoslavovo námestie prichádzam s natlačenou cestovnou taškou so všetkými variantmi bežeckých odevov. Štrnásť stupňov, neprší, nohy určite v krátkom, to je jasné. V prípade topu som opatrnejší. Napokon zvolím nátelník a tričko s dlhým rukávom, predsa len, keby náhodou začalo pršať. Idem sa prebehnúť a rozcvičujem sa. Posledná dilema: kam dať energetické gély. Tričko nemá vrecká, iba krátke nohavice v zadnej časti, skúšam tam natlačiť dva. Nezmestia sa, navyše sa s nimi beží ťažko. Rozhodnutie na poslednú chvíľu – gély budem niesť v rukách. Stlačil som ich tak, aby nezavadzali a splynuli so siluetou premiérového maratónskeho bežca s čelenkou ČSOB maratónu na hlave, pripraveného na štarte v prvých radoch. Ešte stihnem rýchlo zjesť energetickú tyčinku.

Je odštartované a bubeníci vyprevádzajú bežcov na nábrežie. Adrenalín a eufória ma ženú vpred. Sledujem tepy, 170. To je veľa, musím spomaliť. Ale niečo mi nesedí. Pozerám na hodinkách na vzdialenosť: 600 metrov, a časový údaj 4:06. Čo to je? Som pomalý, tepy vysoko. Nakoniec rébus vyriešim. Časový údaj je priemerné tempo na kilometer, nie čas behu . A skutočne prvý kilometer bežím za 4:06. „Takto to nepôjde, musím spomaliť“, v mysli si opakujem, no beží sa mi vynikajúco. „Keď nie na 150 tak aspoň na 160 tepov musím zvoľniť“, no polmaratónci tempo držia a vo mne rozum bojuje s adrenalínom. Ani neviem ako a už sa aj točíme na Záhradníckej ulici smerom späť na Kamenné námestie, aby sme následne cez Kapucínsku ulicu a Michalskú bránu vkĺzli späť do uličiek starého mesta, lemovanými povzbudzujúcim davom. Tepy stále okolo 166 a bežím pod 4:20 každý kilometer. Vybiehame na Nový most a ja stále nespomaľujem, bežím do kopca rezko, aj keď skracujem krok. Na siedmom kilometri adrenalín opadá, davy sa strácajú v diaľke a sme sami: bežec a nekončiaca asfaltová cesta. Beží sa mi výborne a určujem si pravidlá hry na prežitie. Tepy budem držať okolo 160. Bežím takmer každý ďalší kilometer pod 4:20, čo ma teší. Pravidelne sa občerstvujem. Striedam minerálku s jonťákom. Dobiehajú ma pace makeri na čas 3:00. Je mi jasné, že ich sa držať nebudem, hoci ma to láka, no už som dosť kľudný natoľko, aby som myslel rozumne. A tak sledujem ako sa mi pomaličky každým ďalším kilometrom vzďaľujú debatujúci bežci s balónikmi vznášajúcimi sa ponad ich hlavami. Takto boli označení a nebolo možné ich prehliadnuť. Vchádzame na hrádzu, cítim sa dobre. Beh po hrádzi si užívam, aj keď začína mrholiť. Na 17tom kilometri je priemerné tempo stále 4:15 min / km. Tlačím do seba polovicu energetického gélu a na následnej občerstvovačke zapíjam minerálkou. „Fuj, ten je ale hnusný“. Sladký, hustý a zohriaty od mojich dlaní. No ale budíš, keď toto ma má zachrániť od vyhasnutia. Už ten lekvárový chlieb ráno bol pre mňa majstrovský výkon. Blížime sa k starému mostu a mne je jasné, že polovica trate sa pomaličky ale isto blíži. Na Hviezdoslavovom námestí prebieham cez koberec, ktorý pípnutím zaznamenáva 21. kilometer akonáhle sa čip priviazaný okolo môjho ľavého členku dostáva do blízkosti senzorov. Pozerám na hodinky, 90 minút a 30 sekúnd k tomu. Tak to je fajn, už len raz toľko, to bude v poriadku. Znova ma čakajú rýchle kilometre v dave a tak sa aj stane. 22hý dokonca za 4:04 min. Beží sa mi stále skvele, preventívne tlačím do seba druhú polovicu gélu a tubu odhadzujem k nohám policajtov riadiacich premávku. Na ich reakciu si nespomínam, ale viem si ju predstaviť  Dúfam, že mi odpustili moju drzosť. Pomaličky začínam odratúvať kilometre. Už len 18, veď to je môj bežný tréningový objem, to je úplne v pohode, ukľudňujem sa, hoci viem, že stať sa môže stále čokoľvek. Pijem v priemere na každej druhej stanici. Niekedy jonťák, inokedy minerálka, alebo oboje naraz. Druhé kolečko bolo v jednom iné oproti tomu prvému. Žiaden sparing nablízku, veľké rozstupy medzi bežcami a v podstate celé druhé kolečko budem bežať sám. Znova sme v starom meste a opäť vybieham na Starý most. Nikto ma nepredbehuje, občas niekoho dobehnem a predbehnem ja. Snažím sa občerstviť tuhou stravou, no ani tá štvrť banána, čo som v rýchlosti ukoristil mi nechutí a tak tlačím do úst gélový obed, zapíjam minerálkou. Tepy držím stále jemne nad 160. Na tridsiatom kilometri priemerné tempo ešte 4:18 min / km. Opäť začína pršať, no nevadí mi to. Horšie je, že začínam pociťovať tuhnutie stehenných svalov – okolo 35 kilometra. Už bežím len na úrovni 4:25 – 4:39, stále dodržujem tepovú frekvenciu, no rýchlosť pri nej už nie som schopný udržať. Nakoľko sa obávam kŕčov, ani sa nesnažím nastúpiť na záverečné štyri kilometre a tak posledné 2 kilometre sú tie najpomalšie z celého maratónu: 4:41 a 4:43. Zrýchľujem až za poslednou zákrutou, ľudia mi tlieskajú, zdvíham ruky nad hlavu a prechádzam cieľom. Až tu vidím svoj výsledný čas na veľkých čiernych digitálnych hodinách a neverím, hoci celý čas viem, že je to pod 3:08 hod (čo je cca 4:30 min / km). Od šťastia ešte pobozkám dlažbu v priestore cieľa a teším sa ako malé dieťa, objímam manželku, sestru a rodičov, ktorí prišli povzbudiť zmoknutého bežca, za čo im veľmi pekne ďakujem. Rýchlo domov, pretože už pomerne kvalitne prší. Ako jedna veľká rodina opúšťame bratislavské staré mesto, no zvuk bubnov počujem stále v mysli, hoci sme už kilometre ďaleko.