Karpaťák 2006
- Napísal: Rasťo Trubač
- Published in Cestná cyklistika
Po vlaňajšom extrémne ťažkom ročníku som navrhol zmenu k ľahšiemu profilu. Vypustil som Kopanice a Veľkú Javorinu a pridal Bradlo. Termín som ohlásil ďaleko dopredu a tak som už len čakal či vyjde počasie a zdravie. To prvé vyšlo super, slabý vetrík, teplota 30, skrátka v týchto dňoch veľmi krásne. Počasie prilákalo ak sa nemýlim 26 ľudí. Zato zdravie ma zradilo na poslednú chvíľu a noc pred akciou ma premohla viróza. Ale aj tak som skúsil či to zvládnem.
Odštartovali sme s 10 minútovým meškaním ale stále v tolerancii takže to nebolo zdržujúce. Pod Babu sme šli pohodovým tempom ale v stúpani sme sa rozdelili na výkonnostné skupinky ktoré sa vždy na miestach kde sa láme chlieb vytvárali opäť. S potešením som zistil že to ako tak ide. V Perneku sme sa tak či tak museli počkať ale predsa len všetci nečakali posledného a tak sme sa museli dať dokopy po ceste v Rohožníku. Odtiaľ cesta v pohode odsýpala až do Plaveckého Petra. Tam okrem dvoch všetci zamierili na Bukovú. Neveľké stúpanie nás rozdelilo a až v Trstíne sme sa počkali. Obdobný scenár sa odohral aj na Bielu Horu ale do Jablonice sme prišli pohromade. Tuná bola prvá krčmopauza. Zatiaľ sa mi šlo v pohode a stíhal som aj do kopca čo ma na jednej strane tešilo a na druhej som sa obával či sa mi to neskôr škaredo nevráti. Pri tomto uvažovaní som si odstál dlhú radu v krčme, dal nechladené nealko pivo a už sme sa chystali ďalej.
Ďaľší úsek nebo náročný a tak sme kľudným tempom to ťahali smerom do Brezovej. V nej nás čakalo 3,5 km stúpanie na Bradlo. Nie je to žiadne extra ťažké stúpanie ale tých 7 percent to vydá. Tu som už (našťastie) začal kalkulovať. Unikol som dozadu, odovzdal foťák Bobovi a krútil udržiavacie ba až zahambujúce tempo. Aj tak sa mi už ťažko dýchalo a cítil som silný tlak v hlave. Cestou hore som sa nevyčerpal ale nebolo mi nejako extra dobre. Pôvodne sme tam chceli dať krčmopauzu ale krčma bola zavretá tak sme sa tam len pofotili a šli jednotlivo dolu.
Po zozjazdovaní sme odbočili smerom na Myjavu. Tento úsek mierne stúpa a opäť sme sa potrhali. Tu som začal mať aj problémy a horko ťažko som sa držal v grupe. Tesne pred Myjavou sme sa počkali a vyrazili spolu na Polianku. Toto stúpanie som opäť radšej odflákol. Aj tak sme sa hore museli počkať lebo nasledoval pre väčšinu neznámy úsek smerom na Krajné. Milo ma prakvapil, úzka ale zachovalá cesta a krásne okoli mi dalo na chvíľu zabudnúť na zdravotný stav a ja som si to naplno užíval. Čo bolo horšie bolo že aj keď tade šlo málo aút, šoféri boli nervózni netolerantní a o dodržiavaní predpisov ani nehovorím. Skrátka verný obraz našej doby a spoločnosti. To už sme sa priblížili k Višňovému a parádnou cestou popod Čachtický hrad sme obišli Malé Karpaty.Zasa jeden z krásnych úsekov. Je tu niekoľko nebezpečných úsekov na úzkej ceste ale nástrahy sme prekonali a vošli sme do Čachtíc. Tu som naplánoval obednú pauzu.
Cez tento víkend tu ale boli hody a chaos. Takže obed sa riadne predĺžil a ani mi ten syr nejak nepadol takže som polku tam aj nechal. Začal som cítiť že zdravotne nie som OK. Vytuhli sme všetci a podľa toho ako jednotlivé stoly obsluhovali sme sa rozdelili na skupinky ktoré sa vydali do Vrbového a odtiaľ 24km úsek hupiek do Trstína. Ten úsek mám veľmi rád ale tento rok mi došlo už vo Vrbovom a zo skupinky som odletel. Ale kamoši ma počkali a zasa som sa trošku chytal. Až po Dechtice, za tou dedinou je stúpanie ktoré vždy oddelí zrno od pliev a ja som sa porúčal opäť dozadu. Ešte ma kúsok počkal Mišo Mišovič ale ja som si svojho slimáka ťahal naďalej. Ešte aj zozadu ma ofukli chalani ktorá tento úsek šli neskôr po nás. Ale to už som prišiel do Trstína kde v krčme vedľa pekárne sme sa všetci opäť stretli.
Tam som sa cítil vyčerpane a bolo mi aj trocha zle. Vo vnútri dozrelo rozhodnutie že pôjdem rovno domov. Síce boli pokusy kamošov ma zlomiť ale rozhodnutie som nezmenil. Navyše po bezproblémovej ceste v dvoch výkonnostných skupinkách sme vošli do Dolných Orešian kde ani neviem kto z nás si lízol o zadné kolo a rozhodilo ho to. Rovno predo mňou. Začal divne tancovať až preťal dráhu vedľa mňa idúceho Dubáka a nasledoval ich pád. Len som videl ako Dubák padá cez neho a bradou testuje tvrdosť asfaltu. Rozbúchalo sa mi srdce a ako keby na mňa padla celodenná únava. Väčšina zastala a ratovala chalaňov, ďalej pokračovala akurát už unavená Barbara (krásny výkon) spolu s Bobom ako ťahúňom. Nebolo mi dobre tak som sa povesil za nich a pomaly sme šli do Pezinka. Bobo to ešte stočil na Červený kameň a do cieľa ale my dvaja sme pomalým tempom prišli rovno do Pezinka. Hneď som prišiel domov a do postele. Takže taký som mal záver karpaťáku.
Dúfam že na pive bolo fajn, a že bude síl a ochoty aj na ďaľši ročník...
Odštartovali sme s 10 minútovým meškaním ale stále v tolerancii takže to nebolo zdržujúce. Pod Babu sme šli pohodovým tempom ale v stúpani sme sa rozdelili na výkonnostné skupinky ktoré sa vždy na miestach kde sa láme chlieb vytvárali opäť. S potešením som zistil že to ako tak ide. V Perneku sme sa tak či tak museli počkať ale predsa len všetci nečakali posledného a tak sme sa museli dať dokopy po ceste v Rohožníku. Odtiaľ cesta v pohode odsýpala až do Plaveckého Petra. Tam okrem dvoch všetci zamierili na Bukovú. Neveľké stúpanie nás rozdelilo a až v Trstíne sme sa počkali. Obdobný scenár sa odohral aj na Bielu Horu ale do Jablonice sme prišli pohromade. Tuná bola prvá krčmopauza. Zatiaľ sa mi šlo v pohode a stíhal som aj do kopca čo ma na jednej strane tešilo a na druhej som sa obával či sa mi to neskôr škaredo nevráti. Pri tomto uvažovaní som si odstál dlhú radu v krčme, dal nechladené nealko pivo a už sme sa chystali ďalej. Ďaľší úsek nebo náročný a tak sme kľudným tempom to ťahali smerom do Brezovej. V nej nás čakalo 3,5 km stúpanie na Bradlo. Nie je to žiadne extra ťažké stúpanie ale tých 7 percent to vydá. Tu som už (našťastie) začal kalkulovať. Unikol som dozadu, odovzdal foťák Bobovi a krútil udržiavacie ba až zahambujúce tempo. Aj tak sa mi už ťažko dýchalo a cítil som silný tlak v hlave. Cestou hore som sa nevyčerpal ale nebolo mi nejako extra dobre. Pôvodne sme tam chceli dať krčmopauzu ale krčma bola zavretá tak sme sa tam len pofotili a šli jednotlivo dolu.
Po zozjazdovaní sme odbočili smerom na Myjavu. Tento úsek mierne stúpa a opäť sme sa potrhali. Tu som začal mať aj problémy a horko ťažko som sa držal v grupe. Tesne pred Myjavou sme sa počkali a vyrazili spolu na Polianku. Toto stúpanie som opäť radšej odflákol. Aj tak sme sa hore museli počkať lebo nasledoval pre väčšinu neznámy úsek smerom na Krajné. Milo ma prakvapil, úzka ale zachovalá cesta a krásne okoli mi dalo na chvíľu zabudnúť na zdravotný stav a ja som si to naplno užíval. Čo bolo horšie bolo že aj keď tade šlo málo aút, šoféri boli nervózni netolerantní a o dodržiavaní predpisov ani nehovorím. Skrátka verný obraz našej doby a spoločnosti. To už sme sa priblížili k Višňovému a parádnou cestou popod Čachtický hrad sme obišli Malé Karpaty.Zasa jeden z krásnych úsekov. Je tu niekoľko nebezpečných úsekov na úzkej ceste ale nástrahy sme prekonali a vošli sme do Čachtíc. Tu som naplánoval obednú pauzu.
Cez tento víkend tu ale boli hody a chaos. Takže obed sa riadne predĺžil a ani mi ten syr nejak nepadol takže som polku tam aj nechal. Začal som cítiť že zdravotne nie som OK. Vytuhli sme všetci a podľa toho ako jednotlivé stoly obsluhovali sme sa rozdelili na skupinky ktoré sa vydali do Vrbového a odtiaľ 24km úsek hupiek do Trstína. Ten úsek mám veľmi rád ale tento rok mi došlo už vo Vrbovom a zo skupinky som odletel. Ale kamoši ma počkali a zasa som sa trošku chytal. Až po Dechtice, za tou dedinou je stúpanie ktoré vždy oddelí zrno od pliev a ja som sa porúčal opäť dozadu. Ešte ma kúsok počkal Mišo Mišovič ale ja som si svojho slimáka ťahal naďalej. Ešte aj zozadu ma ofukli chalani ktorá tento úsek šli neskôr po nás. Ale to už som prišiel do Trstína kde v krčme vedľa pekárne sme sa všetci opäť stretli.
Tam som sa cítil vyčerpane a bolo mi aj trocha zle. Vo vnútri dozrelo rozhodnutie že pôjdem rovno domov. Síce boli pokusy kamošov ma zlomiť ale rozhodnutie som nezmenil. Navyše po bezproblémovej ceste v dvoch výkonnostných skupinkách sme vošli do Dolných Orešian kde ani neviem kto z nás si lízol o zadné kolo a rozhodilo ho to. Rovno predo mňou. Začal divne tancovať až preťal dráhu vedľa mňa idúceho Dubáka a nasledoval ich pád. Len som videl ako Dubák padá cez neho a bradou testuje tvrdosť asfaltu. Rozbúchalo sa mi srdce a ako keby na mňa padla celodenná únava. Väčšina zastala a ratovala chalaňov, ďalej pokračovala akurát už unavená Barbara (krásny výkon) spolu s Bobom ako ťahúňom. Nebolo mi dobre tak som sa povesil za nich a pomaly sme šli do Pezinka. Bobo to ešte stočil na Červený kameň a do cieľa ale my dvaja sme pomalým tempom prišli rovno do Pezinka. Hneď som prišiel domov a do postele. Takže taký som mal záver karpaťáku. Dúfam že na pive bolo fajn, a že bude síl a ochoty aj na ďaľši ročník...