Maratona Dles Dolomites 2005

O tomto maratóne som už počul od Rasťa toľko historiek a príhod, že bola otázka času, kedy podľahnem. Všetko navyše doložené zaujímavými reportkami, ktoré mal na svojej stránke. Azda najviac omieľaná na rôznych akciách bola historka o tom, ako v jednom zjazde Rasťo skoro (alebo naozaj?) objal kravu. Všetci sa chichúňali a jemu by sa krvi nedorezali.

Tento rok to konečne vyšlo. Síce som skoro vykrvácal na štartovnom, ktoré sa muselo zaplatiť pred vianocami. A to je čas, ako všetci dobre vieme, keď má každý hlboko do kapsy. :-). A to ešte ani nebolo isté, či sa nám podarí sa prihlásiť. Ale nakoniec všetko dobre dopadlo.
S Mariánom sme sa dohodli, že pôjdeme autom spolu a zoberieme so sebou aj Miša. Nech sú náklady na dopravu podľa možnosti efektívne rozložené. Išli sme spolu s početnou výpravou ostatných cyklistov, prevažne z okolia PK. Takže sme neboli sami.

Počasie nebolo spočiatku prívetivé. V piatok skoro celý deň lialo a kosa kosovatá okolo 10 stupňov Celzia. V sobotu sa začalo počasie zlepšovať. Spravili sme si dokonca vysokohorskú turistiku v blízkom okolí. Hoci neviem, či to bol dobrý nápad tesne pred maratónom.

fJožo, ja a Mišo sme jaksi automaticky volili najdlhšiu trať maratónu, ktorá podľa propozícii merala 147 kilometrov. Boli ešte dve kratšie. 110 a 57 kilometrov. Ale predsa sme sa tak ďaleko nešli povoziť na kolotoči ako Matelko, aby sme išli nejakú kratučkú štreku.
Mne sa však Mišove rozhodnutie ísť dlhú trať veľmi nepozdávalo. Hlavne po zistení, že má tento rok natočených nejakých smiešnych 1 000 kilometrov. Ja tiež nemôžem veľmi vyskakovať so svojími tohtoročnými 3 800 km. Ale to už je náš problém. Možno má ešte nejaké rezervy z minulého roka, keď natočil určite viac kilometrov, ako mojich biednych 7 900 kilometrov aj s horákom.

Okrem cyklodresu, trička, fľaše, sme dostali v štartovnom gely, výživu, sprej na mazanie, olej na zahrievanie svalov (akých? hehehe :-) s kopcom iných hovadín, aj nejaké reklamy a materiály k maratónu. Všimol som si hlavne lajstro, kde boli tabuľky s významnými bodmi na trati a približný čas počas priemernej rýchlosti, kedy sa tam dá doraziť. Z výškového profilu, ktorý bol uvedený som si ťažkú hlavu nerobil. Zase voľajáka múdra hlava zobrala najnižší a najvyšší bod a spojila to priamkou. Jasné, že ten výškový profil potom vyzerá ako nepodarená cirkulárka.
"To nie sú schopní tí taliani, koruny tvorstva, vypotiť zo seba poriadny profil? Šak to neni možné, taký zubatý profil. Kopec hore, kopec dole. Čo to dali robiť deckám v škole alebo čo?"
Takže som na to hodil salám, ten graf PREDSA nemôže byť reálny.

Do nedele sme zaspávali poriadne nervózni. Nakázal som Mišovi nastaviť budík na pol piatu ráno. Chcel som sa v kľude pripraviť na maratón, ktorý mal štart o 6:15. Akurát sme rozumovali, či si nemáme ešte viac privstať, aby sme sa mohli natlačiť viac dopredu, aby sme stíhali časové limity na dlhú štreku. Zvlášť druhý limit vyzeral naoko dosť desivo. Na 80 km máme byť najneskôr o 11:30. Zdá sa to ako dostačujúci limit ale za predpokladu, že pretneme štart o 6:15. Lenže my sme v skupine, ktorá je najpočetnejšia a je zaradená na samý chvost štartového poľa čítajúcich nejakých 8 500 pretekárov. Padali hlášky, že keď za týchto podmienok pretneme štartovú čiaru hodinu po štarte, tak sa z pôvodne dostatočného limitu stane drsné ultimátum. Mne sa to nezdalo a skúšal som prepočítavať, koľko môže maximálne trvať, kým prejde 8-9 tisíc cyklistov štartom. Nakoniec mi vyšlo, že to môže trvať maximálne 30-45 minút. Tiež nič moc. :-)

Ráno som sa zobudil dosť ľahko. No bodaj by nie, veď som skoro nespal. :-) Vonku zima, v spacáku teplúčko, má význam sa trepať von do takej kosy? Mišo bol prakticky okamžite oblečený do cyklistického. Kuknem na rozjasňujúcu sa oblohu, nikde ani mráčika. Opýtal som sa Miša, či to myslí vážne, že chce ísť na maratón v zimnom cyklooblečení. Postupne ho podobnými otázkami častovali aj ostatní. Odpovedal, že by to nemal byť problém. Ak nebude veľmi horúco, tak to zvládne. No dobre. Ja som sa išiel obliecť do sprchy. Bolo tam síce vlhko ale teplo. Takže ma to obliekanie až tak veľmi netriaslo. V kempe filmovali nejakí týpkovia. Asi chceli nejaký dobrý materiál na video k maratónu. :-). Vonku asi 4 stupne, snáď bude teplejšie. Veď hlásili úpek.

Na štart sme sa vydali s Jožom a Mišom v pohode a s dostatočnou rezervou. Akurát nikto nerátal s tým, že na štart sa zjazduje takmer 7 km. Spočiatku rovina a potom zošup dole. Bol som na rozdiel od Miša oblečený do letného plus dlhý dres do vetra. Aj tak mi bola v zjazde taká cencúľová zima, že som sa v momente rozklepal. Nechápem, ako mi dokázal Jožo tak rýchlo zmiznúť v zjazde. Bol tiež v letnom. Veď sa musel zlomiť niekde v zákrute. Okolo mňa fičali taliani, holanďania, nemci oblečení do návlekov, plášteniek a bohviečohoešte. Kým som sa konečne dovŕzgal na štart, čakal tam už Ďuri aj s parťákom. Zima mi je ako na Sibíri. Vravím Ďurimu, že táto kosa je ešte horšia ako na Fatraňáku pred rokmi. On sa len usmieva, a vraví.
"Čo sa ti nepozdáva?, veď vtedy na Fatrane bolo na štarte 0 stupňov a tu je pohodových 6" :-)
Pozerám na neho, či je v poriadku, ale nechal som to tak. To sa mu filozofuje, keď má o dve bundy viac ako ja. Keby aspoň konečne slnko vyšlo.
Neviem, či zima alebo čo, spôsobili, že som pocítil akútnu potrebu. Čo je horšie, veľkú. Už bolo dávno odštartované, náš koridor však stojí. Vidím mobilnú chemickú kadibudku. Koridor sa zrazu posúva. Kašlem na to. Hádam to prejde. Kráčame dopredu, občas vysadneme, zosadneme, kráčame..... Znovu stojíme. Teraz dlhšie. Vidím ďalšiu kadibudku. Črevá skučia. Chcú von. Do toho ziape z ampliónov šialený taliansky spíker a hecuje účastníkov maratónu. Všade plno najrozmanitejších cyklistov snáď z celého sveta. Stále stojíme. V momente som sa rozhodol. Dvíham svojho drahocenného tátoša z davu a mierim ku kadibudke. Opriem ho o múr a utekám dnu. Už dávno som sa tak rýchlo nevyzliekal z kompletného cyklooblečenia. Zvonku neprestajne počuť hulákanie toho debila. Aj tie dva drbnuté vrtuľníky by už láskavo mohli odfrčať kamsi. Rachotia tu v doline už od šiestej hodiny. Trápim sa dnu a počujem, že koridor sa znovu posunul dopredu. V tej chvíli mi to bolo jedno. Jačanie spíkra neustávalo, zdalo sa mi však, že všeobecná vrava okolia už akosi stíchla.

Keď som skončil a vyšiel z búdky von, nikde nikoho. Tie svine odštartovali bezo mňa. Ba nie, občas preletí podobný nešťastník ako ja, alebo notorický spachtoš. Po pár zákrutách v dedinke La Ila som si vydýchol. Štartom ešte neprešli všetci. Ale z toho množstva cyklistov som bol ohromený. Všade, kam len oko dopredu dovidelo, bola vidieť nejaká cyklistická prilba. Vlažným tempom som sa posúval dopredu, preťal štartovú čiaru, zapol Polar a pozeral dopredu, či neuvidím niekoho z našej partie. Potešilo ma, že sa do chrbta konečne oprelo slnko. Hneď to bolo cítiť.
Po chvíli predierania sa, som zazrel Ďuriho zelené cyklogate, potom Rasťo, Marián aj zbytok. Lenže oni išli nejako moc na pohodu. Ja som naháňal limit na dlhú trať, tak som sa štrikoval dopredu.

Prešli sme cez Corvaru, kde bol vlastne aj cieľ a začali stúpať hore na Passo Campolongo. Ne-u-ve-ri-teľ-né stúpanie. Videl som zdola pred sebou snáď 2 kilometre cesty naskladaných na jednom kopci s nekonečným množstvom serpentín. Samozrejme, cesta komplet zhora-dole zahustená pestrofarebnými dresmi cyklistov. Skoro ako májový sprievod. Všade naokolo diváci, neodbytné vrtuľníky, rachot, bordel, proste maratón. :-) Nahodil som prevody 39/19 a sledoval pritom tepy. Na rýchlosť som kašlal. Aj tak sa teraz nedá veľmi pretekať. Stúpanie trvalo na môj vkus tak primerane, krátke zmiernenie, krátke stúpanie a zošup dole do Arabby. Netrvalo to dlho a prišiel po odbočení doprava ďalší stupák. Tentoraz na sedlo Pordoi.

Stúpanie na sedlo Pordoi bolo ešte šťavnatejšie a deprimujúcejšie ako Campolongo. Dlhý cyklodres som zbalil do zadného vrecka a v letnom oblečení som v stúpaní našťastie nemrzol ani sa veľmi nepotil. Hlavne ma sralo, že som videl pred sebou oveľa viac ako dva kilometre serpentín. :-) A čo bolo horšie, nevidel som kúsok prázdneho miesta na ceste. Všade-komplet-totálne celé stúpanie plné cyklistov. Mal som zaradený svoj obľúbený prevod. Mohol som aj ľahšie ale rezerva sa vždy zíde. Navyše som potreboval reťaz trošku vyťahať, lebo mi po výmene reťaz stále strieľa na dvoch najčastejšie jazdených pastorkoch. Hádam ju dnes na maratóne vyťaham dosť na to, aby konečne sadla. Vytiahol som tyčinku a počas nekonečného stúpania chrúmal.Teplota celkom fajn. Viditeľnosť skvelá. Až príliš. :-) Sedlo Pordoi sa však nezadržateľne blížilo až bolo pokorené.

Znovu som si obliekol dlhý dres, zatiahol klapky, vypol mozog a dole. V zjazde som dobehol postihnutého cyklistu na upravenom biku, aký mávajú paraolympionici. Taká trojkolka. No to som čumel, ako to ten maník válel dole. Normálne som mal problémy ho predbehnúť. Tak dobre išiel dole. V zákrutách nenormálne získaval ale medzi nimi som ho stíhal dobiehať. Asi ho nízko posunuté ťažisko v zákrutách zvýhodňovalo. Ale rýchlej rovnej časti som ho definitívne nechal za sebou. V doline bol tieň a z-z-z-zima. Ani som sa do ďalšieho stúpania nevyzliekal z dlhého dresu. Počkám kým sa v stúpaní vyklepaný zahrejem a až potom ho dám dole. Zastavil som však na občerstvovačke, niečo do seba hodil, vypil a hurá hore, na Passo Sella.

Toto stúpanie sa mi zdalo miestami dosť tuhé ale zatiaľ som rezervu nechával nedotknutú. Hore sa predierala sanitka a zopár organizátorov na motorkách. Asi sa niečo pred nami stalo. Dlhý dres už bol nazad vo vrecku a po prekonaní sedla, som si ho znovu obliekol. V nasledujúcom zjazde bolo jasné, pre koho prišla sanitka. V dosť ostrej zákrute bol asi nejaký hustý karambol, lebo tie pokrivené rámy a kolesá sa len tak nevidia. Stúpanie na Passo Gardena si ani poriadne nepamätám. Bolo nejaké krátke a asi som ho pri jedení obloženej žemle z druhej občerstvovačky nevnímal.

Žemľu som dojedol v momente, keď som prekonal stúpanie. Obliekol som sa do dlhého dresu a hybaj sa naháňať do serpentín. A že teda stáli za to. Toto popisovať asi nebudem. To bola proste bomba. Doľava-doprava-doľava-doprava-krátky špurt-jemne na brzdy-doľava-utrieť sopeľ do rukáva-zákruta doprava sa blíži akosi rýchlo-brzdy-doprava-ty hovado debilné, dávaj pozor!-doľava-rýchla rovná časť-ostro na brzdy-doprava........ Tepy mi v tomto zjazde veľmi nepadali. :-) Furt v strehu. :-)

Skvelý zjazd skončil v Corvare. Tento 10 km zjazd s prevýšením okolo 600 metrov som zišiel priemernou rýchlosťou okolo 46 km/h a trval len 7 minút. Na to, aký bol prešpikovaný ostrými serpentínami, celkom dobrá rýchlosť. :-)
Znovu som si musel vytrpieť počas prejazdu priestorom cieľa toho nenormálneho spíkra a vydal sa druhý krát pokoriť sedlo Campolongo. Oproti prvému prejazdu to išlo o málo rýchlejšie. Predsa len cyklistov trošku ubudlo. Pole sa viac roztiahlo, takže sa dalo rýchlejšie napredovať.

V Arabbe sa tentoraz nešlo doprava ale dole doľava smerom na Passo Giau.
Keď som si upevňoval včera večer číslo na bicykel, Rasťo mi významne ťukal do grafu na štartovom čisle, práve na Giau. Vraj to bude chuťovka a usmieval sa pri tom. Sadista. :-) Zjazd bol až na pár výnimiek v podstate jednoduchý a ani tých pár smiešnych kopčekov ma nevzrušilo. Rozosmial ma nejaký biker/bikerka, ktorý mal za zadným sedadlom špeciálny držiak na štyri banány. To som ešte nevidel. Boli pripravené, len ich vytasiť. Vyzeralo to náramne komicky. Mať tak foťák pri sebe, neváham. Fukol som si ďalšiu tyčinku do hlavy a všimol si, že pri ceste na odpočívadle nejaký maník kontruje nohu nejakej bikerke, ktorá asi dostala do lýtka kŕče.
Začal som si uvedomovať, že limit na 80 kilometri, o ktorý sme sa pokakaní včera toľko strachovali, stíham úplne v pohode s prstom v zadku s takmer hodinovou rezervou. A to som štartoval prakticky medzi poslednými. Pár kilometrov v zjazde pred rozdelením strednej a dlhej štreky som predbehol Miša. Tajne som dúfal, že dostane rozum a vyzlečie si v tejto horúčave tie dlhé gate. No veď uvidíme, či ho Giau vyzlečie.

Za rozdelením strednej a dlhej trate ma zrazu zozadu chytil Jožo a zdraví ma.
"Kde sa tu ten berie?" vravím si.
Jožo mi asi číta myšlienky, lebo vraví, že sa pomýlil a odbočil na strednú. No a po niekoľkých kilometroch, keď si uvedomil, že šliape na sedlo Falzarego to otočil nazad dole. Nadbehol si asi 8 kilometrov. Aj ľutoval, lebo sa mu tak dobre išlo na to Falzarego. :-) Pomaly sa mi však začal vzďalovať. To je iná váhová kategória. :-) Pod Giau som ho však stále mal pred sebou.

Keď som videl začiatok stúpania na Giau, tak prvé čo ma napadlo, to predsa desať kilometrov takéto stúpanie nemôže trvať. Veril som tomu aj po kilometri, keď sa stúpanie na chvíľu zmiernilo po prejazde dvoch mostov. Po dvoch kilometroch som zaregistroval, že ma predbieha čoraz viac cyklistov. Pritom som udržiaval rýchlosť okolo 9 km za hodinu pri snahe držať tepovku na 140. Márne. Tepovka pod 150 ani nechcela padnúť. Ako natruc. Odpočinúť si nebolo kde. Občas som pri tej burlačine obišiel tlačiacich ale pomer predbiehajúcich a predbehnutých sa mi zdal viditeľný v môj neprospech. Ako sme vyšli z pásma lesa, slnko sa na nás išlo od radosti vybujačiť. Obiehali ma väčšinou cyklisti vybavení trojprevodníkom. Akurát v kadencii za Armstrongom, mierne povedané, zaostávali. Furt to však na mňa stačilo. Vzadu som mal stále zaradenú 19 a rozmýšlal pri tom, či ma nečaká ešte divokejšia zverina ako toto, čo práve šliapem. Rezerva sa zíde preto nechávam tak a dupem to hore. Odmietam piť, lebo mám dojem, že čo hlt do úst, to hlt okamžite von z tela v podobe potu, sopľov či pary. Zbytočné mrhanie vodou. Hore to na občerstvovačke doplním, ak sa tam dnes vôbec doplazím.
Sedlo konečne vidieť. Je vysoko hore, serpentíny lemujú čoraz menšie postavičky cyklistov a prestávam registrovať informačné značky, koľko ostáva do vrcholu. Tempo sa mi s námahou darí držať ale neviem, či v ňom vydržím až do konca. Tvrdé stúpanie naznačené na začiatku sa takmer nezmenilo. furt je to o držku hore. Niekoľko zákrut pred vrcholom ma predbieha nejaká priveľmi vyšportovaná blondínka. Absolútne nereagujem. Strašne rád by som sa za ňu zavesil a dokázal si tak, že nie som až taký lekvár, aby ma nejaká poondená baba len tak zľahka ofúkla. Lenže nebolo z čoho. Dokelu, rýchlejšie to proste nešlo.

500 metrov pred vrcholom som už mlel z posledného. Rýchlosť hlboko pod 9 km/h. Dokonca som sa čudoval, že ešte vôbec udržím rovnováhu. Vyrába Campagnolo aj pomocné kolieska? Zišli by sa teraz. Kua, nech aj reťaz potrhám, nezosadnem a nezosadnem. Nezosadol som síce ale pomačkaný, vyžmýkaný, vypľutý som sa preplazil cez snímače a poďho rovno na občerstovačku doplniť nedoplniteľné. Spláchol som niekoľko pohárov sladkých aj jonťákových nápojov. Pomaranč, kekse, koláčiky. Prežúvajúc sa obliekam do dlhého a s ťažkými foframi dole vrátiť to všetkým odvážlivcom, ktorí si dovolili ma v stúpaní na Giau predbehnúť. :-) Zjazd som si až dole maximálne vychutnal. Na plné prdy až dole. Zdalo sa mi dokonca, že aj z tejto strany vyzeralo Giau dosť ostré.

Pred odbočením doľava na Passo Falzarego som začal dávať dole dres a naraz počujem slabé plesknutie o asfalt. Akoby niečo padlo na cestu. Pozerám dozadu a vidím niečo ako čip. Ohmatám svoje číslo, kde bol čip prilepený a nič. Brzdím, otáčam sa a vraciam sa pre tú plastovú krabičku. Naozaj čip. Beriem so sebou a modlím sa, nech je to môj čip. Dávam ho do vrecka a roztáčam to hore.

Toto stúpanie bolo oproti Giau "nebe a dudy". Pokojne som si práskol dozadu 17 a začal predbiehať jedna radosť. Síce občas aj mňa niekto predbehol ale oproti davom, čo som predbehol ja, ma to nevzrušovalo. Akurát slnko zhora pripekalo, tak som sa schovával, ak to bolo možné, do tieňa okolitých stromov. Sedlo Falzarego sa blížilo rýchlo. Na občerstvovačke som sa znovu poriadne posilnil, pomaranče do úst, koláčiky, kekse, jonťák a chytro pokračovať ďalej. Akurát zdolať jedovatý kúsok na Passo Valparola nebolo jednoduché. Obieham bikera, opierajúceho sa o múrik a chytá si obe stehná zmietané v šialených kŕčoch. Vzdychá ako tur. Ááááách, áááááách, ááááách. Nahlas. Nikto nereaguje a tak zvyšuje svoje vzdychanie až úroveň, že sa mi to zdá až nechutné. Áááááááááááááááááááách. Ešte hodnú chvíľu som počul, ako ziapal na celú cestu. On s tými nohami snáď súložil alebo čo. Vlastne áno, veď stehná sa mu už postavili.

Stúpanie na Passo Valparola je síce naozaj šťavnaté a tvrdé ale našťastie krátke. Ani si už neobliekam dlhý dres a pálim dole. Tento zjazd už našťastie poznám a tak to peckujem kde sa len dá a obieham, čo sa dá. Serpentíny sa tiež dajú dobre vychutnať a po prejazde vedľa nášho kempu zaraďujem ťažké prevody, nech to už nemám do cieľa ďaleko. Pred mostom vidím sanitku a práve dávajú infúzku nejakému zmotanému bikerovi. Podvedome akosi spomaľujem a znovu sa rozbieham o hodný kus nižšie. V La Ile doľava do Corvary. Nasleduje mierne stúpanie a tak sa vešiam do háku. Chlápek má zrejme dosť síl. Darí sa mi, ale dostávam nábeh na kŕče. Spomaľujem a skúšam nejako prebrať nohy, nech ešte chvíľu vydržia. Spomalenie pomohlo a relatívne v pohode som dorazil do cieľa. Akurát ma nenapadlo, že by som mohol prísť do cieľa a vystáť si tam ešte aj radu. Normálne som musel čakať, kým pretnem cieľovú pásku. :-)

O chvíľu na mňa kričí z druhej strany barikády Marián s Marošom, že sú už tu. Kývol som ok, že prídem za nimi. Dostal som dve fľašky, aby som zahnal smäd, do ruky mi vrazili šiltovku s logom maratónu. Ešte nejaký suvenír na pamiatku. To všetko za nepredstaviteľného rambajzu hudby a nezničiteľného spíkerminátora, ktorý takto musel hulákať už od rána. Veď aj počuť známky zachrípnutia.

Išli sme sa s Mariánom aj Marošom najesť. Jedáleň tvoril priestor miestneho zimného štadióna a namiesto ľadovej plochy bolo všade plno lavičiek a stolov. Po obvode stánky s cestovinami, mäsom, sladkým, pivom, nealko. Skoro ako na nemeckých pivných slávnostiach. Už len jódlovať chýbalo. Joileiíííííí-joileoóóó. Cestoviny sa celkom dali. Na kotlety som po zhliadnutí na susedný stôl stratil okamžite chuť. Hoci to rozvoniavalo po celom štadióne. Ešte som povedal Mariánovi, že zoberiem cestoviny, koláč a Fantu Jožovi, ktorý nám vonku stráži bicykle. Oni si zatiaľ odgrgnú pivečko.
Neskôr došiel aj Mišo. Ako vysvitlo, Giau ho síce z dlhých nohavíc nevyzliekol ale jeho komentár na tento kopec radsej prejdem mlčaním. :-))) Veď hádam niečo napíše aj on o akcii.

No, sumár:
Došiel som tento maratón celkom v pohode. Celý čas som sledoval tepy, včas som jedol, pil, takže ma nechytila na trati žiadna kríza, čo už stojí za povšimnutie. Na Giau mi dochádzali sily, ale s krízou to však nemalo veľa spoločného. Po dosiahnutí sedla som do seba napráskal čo sa dalo a na plné gule som makal dole. Vždy si hovorím, pokiaľ na trati vypúšťam duchov, tak je dobre. Akože som ostatným poprdkávajúcim pretekárom na trati neostával nič dlžný. :-). Trať sa mi celkom páčila. Asi najviac sa mi páčili stúpania na Pordoi, Campolongo a Falzarego, zjazdy z Passo Gardena a Passo Giau či Passo Valparola. Hlavne v zjazdoch som si čoraz častejšie uvedomoval fakt, že na ktorom amatérskom cestnom maratóne už dokážu organizátori kompletne uzavrieť takmer 150 km ciest na jeden deň? Inak sa jazdí, keď musím predpokladať protiidúce autá a inak sa jazdí, keď môžem využiť celú šírku cesty na dokonalé vychutnanie zjazdu. Aj Dubák spolu s Ivanom v kempe spomenuli tento poznatok. Je to úplne iný pocit a cyklista to vie oceniť. Na to množstvo bikerov, čo sa tam zúčastnilo, sa mi zdali cyklisti celkom v norme. Pár výnimiek sa síce našlo, keď bez obzerania jazdili zľava-doprava, zatvárali ostatných cyklistov ostrým rezaním zákrut a tak podobne. Inak sa dalo. Drvivá väčšina cyklistov (vrátane mňa) si maratón vychutnávala. V kuse sa fotili, vyžierali občerstvovačky čo to dalo, či inak si užívali atmosféru maratónu. :-)
Zo zvedavosti som si pozeral bicykle ostatných účastníkov, či niekto nebude mať tiež moju značku bicykla. Videl som minimálne troch čo ma celkom potešilo a ani neviem prečo. :-)

Doma som si pozrel výškový profil maratónu a skoro som odpadol. Od oficiálneho sa veľmi nelíšil. Buď šikmá čiara hore alebo dole, nič medzi tým. :-) Takže naozaj tí taljáni nekecali. Prevýšenie prekročilo 4 kilometre, čo je asi môj nový rekord. Toľko som za jeden deň na trati tuším ešte nespravil. Mailom mi ešte v ten istý deň prišli moje výsledky, čím ma tento maratón po organizačnej stránke definitívne dorazil. Takže v sumáre som s touto akciou spokojný a možno o rok-dva si znovu vyrazíme na Maratona dles Dolomites. Bolo to fasa.