Ako som sa zúčasnil derniery kilometra na dráhe
- Napísal: Rasťo Trubač
- Published in Cestná cyklistika
Neplánovane ale o to príjemnejšie som sa zúčastnil akcie kilometer pre všetkých. Klasická akcia ukončenia cyklistickej sezóny na cyklo ovále v Bratislave bola tento rok asi posledná. Cyklistický štadión má nahradiť nová hokejová hala a popravde v atmosfére akcie to bolo cítiť. Ale nie nejako smutne ale skôr každý kto prišiel si to uvedomil.
Ešte dnes doobeda mi volal Jaro Veselovský že či plánujem ísť jazdiť. Ja že áno a hneď na mňa vysypal - ešte som nejazdil na dráhe - toto je posledná šanca ideme. Nebol som veľmi presvedčený či tam chcem ísť. predsa len bicyklom do centra Bratislavy... Nechal som si rozhodnutie na neskôr. Dohodli sme sa ešte s Dušanom Hodúrom že si pojazdíme a stretneme sa vo Vajnoroch a tam sa rozhodneme.
Nakoniec keď sme prišli do Vajnor už bolo jasné že ideme na dráhu. Cestu sme v pohode prežili, nebolo to také hrozné a už sme tam boli. Vyfasovali sme si čísla, na mňa vyšla 29 a porozhliadli sme sa. Predsa len chalani boli tam prvý krát a ja len zriedkavo. Na dráhe som bol hádam pred 15 rokmi na starom favorite. Takže som bol v úlohe skúseného dráhara. Keďže sme prišli na začiatku, nikde neboli rady a tak sme sa porozhliadli, ako iní jazdia a ako budeme jazdiť my. Potom sme sa presunuli do stredu oválu a postavili do krátkej rady. Taktický plán bol jasný, vzraziť naplno, potom zrýchliť a na konci zašpurtovať. Samozrejme že sme ho poctivo nedodržali.
Z našej trojice som šiel prvý. Štartér mi podržal bicykel aby som moho štartovať v pedáloch a už mi odčítavali čas. Štart... nastupujem do prvej zákruty - ale radšej do neklopeného spodku, a keďže som rýchly musel som prestať krútiť aby som sa zmestil... Výjazd bol lepší. Druhú zákrutu som šiel podobme. Do druhého kola som si dal ťažší prevod a pridal. Ešte som trocha sa strafoval do chodníka ale už so premýšľal si posledné kolo dám po klopenom. Nedal som. Prešiel som ho ako prvé dva. až potom vo vyjazďovacom kole som si to skúsil. Ja somár, aké je to ľahké. No čo už.
Zoskočil som z biku a to už krúžil Jaro. Podobne ako ja. Dušanovi som požičal prilbu a venoval som sa foteniu. Jaro si medzitým odkrúžil tri kolečká. Dušan medzitým očami načerpal súsenosti a šiel po klopenom. Veď aj preto mal beťár o 2 sekundy lepší čas ako ja. Ževraj mal 1:40, ja 42, Jaro 44. Na to že sme to nešli naplno a poprvé sme čakali horšie. Akurát potom pri pivku kofole guláši nám dáko zatuhli nohy.
Vychutnávali sme si atmosféru slniečko, podebatili o tejto sezóne a vymýšľali čo v budúcej. No a keďže sa nikto ďalší zo športreporťákov ešte nedostavil, pobrali sme sa domov. V miernom protivetre sme si to švihli rovno domov. A keď sa nám rozdelili cesty, pri záverečnom pokece sme len konštatovali - škoda že už nebude akcia o rok, a už asi vôbec.... Škoda.
