SportReport AŠK Pezinok
Log in
updated 1:53 PM CET, Dec 3, 2019

Trnava-Rysy 2007

  • Published in Cestná cyklistika
Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

atmosféra pri východe SlnkaUž tradičný cyklomaratón na trase Trnava-Tatranská Lomnica sa tento rok konal o niečo skôr ako zvyčajne, už koncom júla, čo mi aj celkom bodlo. Opäť som sa tešil na pekné terény v okolí Tatier. Zároveň som sa obával toho, či maratón vôbec zvládnem, keďže posledné mesiace pred ním som viac presedel v práci ako na bicykli. Ešteže ma Sergej nahovoril na to, aby som občas chodil do práce na biku a teda spojil príjemné s užitočným :-). To definitívne rozhohlo o mojej účasti.

Tak ako pominulé roky aj teraz idem do Trnavy na biku ešte deň pred maratónom - teda v stredu, akurát že Sergej išiel asi o 2 hodinky skôr, ja som mohol až navečer kvôli práci. Večer si ešte nakúpim nejaké to jedlo a ukladám sa spať. Noc bola strašne nepokojná, furt som sa budil a dokopy som spal asi hodinu. Takže ani mi tak nevadilo, keď bol tak skoro budíček, veď aj tak by som o moc dlhšie nespal :-). Ráno ma už čakal klasický scenár z minulých rokov. Ako tak pozerám, tentokrát nás je podstatne viac. Dúfam, že nebudú kolízie kvôli pár nováčikom.

nočná TrnavaPrvé kilometre sú jaksi príliš studené. Triasem sa ako na nejakej MTB vytriasačke, keď zrazu zbadám ešte viac zmrznutého Sergeja. Obaja sa tešíme na kopček Jašter, kde sa konečne zahrejeme. Netešíme sa zbytočne, zahrejeme sa akurát, a následné hupky ma pomaly preberajú zo spánku. Ide sa mi kupodivu skvele a o chvíľu už sme v Topoľčanoch, za ktorými dlhšie čakáme, nikto nevie na čo alebo na koho. Aspoň stihnem v pokoji upokojiť nespokojný žalúdok. Vyše 120 km bez jedla nie je nič moc pre neho :-)
Pomaly sa schyľuje k prvému väčšiemu kopcu a cítim, že toho roku sa nejak maká. Napriek tomu ostávam stále vpredu a aj mi to celkom rýchlo ubieha. Ani sa nenazdám a som hore na kopci, dokonca v prvej tretine balíka, čo sa mi už hodne dlho nestalo :-).

Dolekopcom opäť začínam mrznúť. Idem sám a medzi stromami v doline je mi taká zima, že chvíľu radšej postojím na Slnku, aby ma dobehla nejaká skupinka, za ktorou by som sa zohrial v závetrí. Zachvíľu sa chytám za Sergeja s Milanom a takto prichádzame na prvú "občerstvovačku", ktorá pauza v Horných Hámroch spočívala v tom, že sme najprv 15 minút čakali na sprievodný autobus, v ktorom bolo naše "občerstvenie" a potom do 10 minút sa snažili stihnúť čo najrýchlejšie niečo zjesť. Našťastie všetko stíham a už o pár minút sa v pohodlí balíka veziem ďalej. Celú cestu od Žarnovice takmer až po nálada v sprievodnom aute Stráže som prekecal s Janom Kyseľom, ktorého som spoznal na tejto akcii len minulý rok. Za Žiarom schádzame na starú výpadovku, ktorá je nielen prázdnejšia, ale je aj v lepšom stave oproti paralelnej rýchloceste, po ktorej sa zvyčajne chodí nielen na tejto akcii ale aj na Viva maratóne. Kúsok síce po nej musíme prejsť, ale záver patrí opäť kľudnej vedľajšej ceste. To sme už vlastne na Strážoch, kde je obed. Konečne :). Na moje veľké prekvapenie je toho roku detská porcia špagiet s možnosťou repete za 100 Sk... takže na truc idem do vedľajšieho bufetu aspoň na párky a zvyšok doplním z mojich zásob v autobuse. Ešteže onedlho zase stojíme. A vôbec, veď na celom maratóne mám pocit, že moc často stojíme, oproti takej Vive. A že vraj non-stop jazda :-)

HorehronieBanská Bystrica, pár kilometrov, a už je tu Nemecká s ďalšou pauzou. To som prespal alebo to oproti minulému roku skrátili? :-) Aspoň sa konečne najem. Stretávame tu aj Efu, ktorý nám robil chvíľu spoločnosť aj v balíku a dozvedáme sa už pár noviniek o budúcoročnej Vive. Pomaly sa zberáme na odchod, keď Rozložník dáva pokyny, aby tí slabší teraz nasladli do busu a vyviezli sa ním na Čertovicu, nech ich potom nemusíme čakať. Ja síce patrím medzi tých "slabších", aspoň posledné 2 roky, ale ide sa mi zatiaľ moc dobre na to, aby som teraz nasadol do busu. Teším sa však tomuto "pokynu", aspoň nebudeme musieť v sedle zmrznutí čakať aj polhodinu na bus. Len aby som ten posledný nebol ja :).

pokyny pred Čertovicou Spočiatku sa mi šliape skvele. Keď som už krásne rozbehnutý, zrazu stojíme za Podbrezovou kvôli oprave cesty. Pravda, že táto uzučká cesta si rozšírenie zaslúži. Na druhej strane mi toto zastavenie vôbec nepadlo dobre a jaksi mi medzitým stvrdli nohy a už cítim, že v balíku to dlho vrcholové foto Sportreport nevydržím. Nechcem to prepáliť, preto volím svoje tempo, nevadí mi, keď predsa neprídem hore prvý :-). Aj keď som už za druhou serpentínou niekde medzi poslednými, nestrácam nervy. Postupne sa opäť do toho dostávam a keďže viem, že to najhoršie mám v podstate za sebou (respektíve hore už iba 250 výškových metrov :), tak pridávam. Zo 5-10 cyklistov ešte obehnem a už som aj hore. Ani to tak nebolelo, ako som sa obával. Teraz rýchlo do busu obliecť sa, do bufetu najesť sa a na dlhý zjazd pripraviť sa :-). Toho roku je to v zjazde presne opačne ako minulý. Všetci ma obiehajú a ešte stihnem chytiť 1 veľkú jamu a spraviť si osmičku na zadnom. A zase ma všetci obiehajú. Kurnik, ľudia, však som ťažší ako vy, prečo ma nikto nečaká? :-)

kamera Dole pri Kráľovej Lehote sa opäť dávame dokopy. Fuj, tento zjazd ma vyčerpal takmer rovnako ako samotné stúpanie. Aspoň psychicky. Nakoniec sa mi to potvrdí aj v záverečných takúto kolónu áut vytvoril náš balík :-)bonbónikoch v podobe výživných hupiek v okolí Východnej. Balík mi zdrhne hneď v prvej, a tak si to šliapeme s horákistom Paľom ďalej sami a povedľa dlhej kolóny áut, ktorú nám balík vytvoril. Našťastie je to iba zopár kilometrov do Štrby, kde sa už normálne teším na prázdnu cestu a mierne prechádzka ružovým sadom :-)stúpanie, kde sa dá ísť rovnomerným tempom. Až mi prichádza divné, že takto unavení si to nejakou 15-20-kou šinieme týmto stúpaním, až predbiehame plno cyklistov z balíka. Paľo mi ku koncu aj tak zdrhne, a tak sa aspoň kochám pekným výhľadom. Medzi popadanými stromami (lepšie povedané už aj pozbieranými :-) rastie všade akási ružová rastlina, ktorej je tak veľa, že sa cítim ako v ružovom sade :). Kto by to povedal, na záver prechádzka ružovým sadom... :-)

Z ružového sadu vychádzam rovno na parkovisko, kde už čaká celý balík na Mariánov povel, kedy už konečne môžu vyraziť ďalej. Ešte aj ja si na to počkám hodne dlhý čas že ešte by som stihol si dobre šliape ten Andrej, že? :-) sergej, ivan, milan, ja vybehnúť aj hore na Štrbské pleso. Našťastie po dlhom čakaní prichádza vytúžené pokračovanie, aj keď som pri okolitých vzdychoch pri nasadaní na bicykle nevedel, či bolo až tak vytúžené... :) Našťastie je to do cieľa v podstate už iba zjazd. Alebo nanešťastie? Jaksi na mňa kapustnica v cieliprichádza únava a tento v podstate najľahší úsek je pre mňa asi najťažší. Ten chutný mazľavý pot na mne sa takmer mení na nechutný mazľavý ľad a rovnako ako ráno mrznem ako cencúľ. A do toho ešte naraz taká únava, že som veľmi rád, keď nakoniec dôjdem do kempu. Nechápem, tento rok boli tuším všetky zjazdy bolestivejšie ako stúpania. V podstate môžem byť rád, lebo trvajú podstatne kratšie, ale tú únavu na záver som fakt nečakal. O to lepšie mi padne skvelá kapustnica na večeru. Sergej s Milanom idú prespať do Kežmarku, ja tradične vo veľkom stane zaľahnem do spacáku.

 

Druhý deň, piatok


idylka v Ždiari V piatok sa zobudím do fakt ľadového rána (vraj okolo 2°C) ako živá mŕtvola, ktorá nevie, či ešte dokáže niekedy vstať :-). Včerajšiu jazdu som prežil a pôvodne som dnes plánoval nejaký kratší 120 km výlet do Poľska, no dnes sa cítim tak, že neviem, či vôbec dokážem ešte nasadnúť na bicykel. Slnko pomaly začína hriať a vyzerá to dnes na parádne počasie, ktoré by bola škoda nevyužiť. Po raňajkách teda zhodnocujem situáciu ako vhodnú na menší oddychový výlet. Kde sú tie časy, keď som si ako oddychový výlet po 300 km vyšliapal brutálne stúpanie na Sliezsky dom a ani to mi nestačilo, tak som išiel aj na Hrebienok :-). Teraz sa háda hlava so zvyškom tela, či ísť alebo nie. Zvyšok tela vraví "v žiadnom prípade!" a hlava "určite choď, potom si budeš vyčítať, že si nešiel!". Víťazí nezdravý rozum a ja nasadám na bicykel. Aj ten sa tvári, že sa mu moc nechce. Pastorky na kazete sú už tak vyšúchané, že pri prudšom šliapnutí preskočí reťaz. Mal som to všetko aj s reťazou a pílou vymeniť ešte pred maratónom a bol by pokoj.

ekologické druhy dopravy v Tatrách :-) Trasu som si zvolil cez Ždiar na Poľské hranice s prípadnou odbočkou na pleso Morskie oko alebo cca 15 km slučkou v Poľsku. Spočiatku mi to celkom pekne šliape, kopček na Kežmarské Žľaby vyšliapem akoby tam ani nebol a cez Tatranskú Kotlinu prejdem rýchlo do Ždiaru. Pomaly je čas obeda a rozmýšľam, žeby som sa najedol už tu, keďže neviem, či bude aj niekde ďalej takáto možnosť. V dedine teda idem do prvej reštiky, ktorú nájdem, najem sa skvelého vyprážaného syra a pred Tatranskou Javorinoupomaly začínam šliapať do sedla Príslop. Tempo je primerané tráveniu obeda, stúpanie však nie je moc dlhé a tak zachvíľu už oddychujem v zjazde. Dedinka Tatranská Javorina, 1 menší kopček a už som na Poľských hraniciach, za ktorými je odbočka na Morskie oko. Cítim sa zatiaľ celkom fit aj na dlhšie stúpanie, preto neváham, najväčšie tatranské pleso medzi štítmi určite stojí za prehliadku. Krátko po odbočení ma zastavujú policajti, ktorí vyberajú parkovné pre autá. Vraj je cesta uzavretá pre cyklistov o nejaké 2 km ďalej. Paráda. Akoby cyklisti nejak znečišťovali ovzdušie, alebo čo. Na Slovensku nepoznám jedinú horskú cestu, kde by bol takýto zákaz, snáď okrem vojenských obvodov.

výhľad na Tatry z Poľskej strany Idem sa na truc previesť aspoň tie "2 km", možno aspoň nejaký výhľad sa tam nájde. Nič, iba obrovské davy ľudí, kvôli ktorým je tu zrejme zákaz cyklistom. Takže zmena plánu a idem si spraviť menšie kolečko po Poľsku. Po pár krátkych ale dosť strmých stúpaniach sa vyvalím na lúku, odkiaľ je pekný výhľad na Tatry. Potom už len zozjazdujem do najbližšej dedinky, odbočím smerom na Podspády a točím späť na Slovensko. Naplánovaný okruh je fakt kratučký a hneď sa ocitám v hranicaTatranskej Javorine. Len chytá ma akási kríza a aj malé prevýšenie do sedla Príslop mi robí problémy. Našťastie nasleduje dlhý zjazd v podstate až do Tatranskej Kotliny. Kríza však nezmizla a tak sa opäť trápim aj smerom na Tatranskú Lomnicu. Rozmýšľam, čím to môže byť, veď hladný nie som a nie som ani úplne mimo formy... Zrejme som išiel včera až na doraz a teraz si to pekne zlížem. To však znamená, že ani na zajtra nebudem môcť plánovať nič veľké. Takže hneď po dojazde nasleduje - oddych. A čo najlepší spánok...

 

Tretí deň, sobota

Ďalšie ráno som na tom o dosť lepšie. Jedlo mám nachystané, cítim sa dobre, rozhodujem sa dnes pre celodenný výlet. Je jasno, takmer bezvetrie a nie je taká zima ako včera. Takže volím trasu okolo Slovenského raja. V tých končinách som ešte nikdy nejazdil a podľa mapy sú tam pekné terény na cesťák.

vrtuľník hasiaci požiar v Slovenskom raji Vyrážam okolo ôsmej a spočiatku sa šliape fakt skvele. Bodaj by nie, veď zjazd do Veľkej Lomnice, takmer rovinka do Popradu, len plná áut, pahorkatina s prevahou klesania na hlavnej ceste smerom na Prešov a klesanie v podstate až do Hrabušíc. Samotná cesta do Hrabušíc by si zaslúžila vlastnú kapitolu. Keď som zišiel zo širokej hlavnej cesty, kde to išlo dolekopcom aj 50-60 tak zrazu sa ocitám na brutálne rozbitej asfaltke, dokonca je na 1 mieste rozkopaná a idem po štrku! To akoby som zrazu prešiel do iného štátu. Ešte k tomu samí rómovia po ceste a už sa fakt cítim ako kdesi v Indii. Až v Betlanovciach sa to zlepší a aj v samotnej dedine nájsť už plno penziónov a privátov. V Hrabušiciach už stojím v potravinách kvôli doplneniu zásob a raňajkám. Teraz ma čaká pekný kopček naprieč sedlo KopanecSlovenským rajom. Viem, že táto cesta je pre autá uzavretá, preto sa najprv pýtam v informačnom centre, či tadiaľ prejdem na cesťáku. Vraj v pohode :). No veď uvidím. Začiatok je fakt úplne v pohode čo sa týka kvality asfaltu. Nado mnou začínajú lietať helikoptéry hasiace veľký požiar, ktorý tu už horí niekoľko dní. To som už hlboko v doline a cesta sa začína viac dvíhať. Vyzerá to na nejakú starú, ale širokú a kvalitnú cestu. Aj stúpanie je stále veľmi rovnomerné, takže nejakou 15-20-kou to ide v pohode. Len na tej mape to vyzeralo trošku kratšie :). Ako tak stúpam, rozmýšľam, že prečo je vlastne tá cesta uzavretá. Čakal som nejaký zával alebo úplne zničený asfalt. Tesne pred vrcholom je akurát kúsok, kde časť vozovky klesá. Zrejme sa to nikomu nechce opravovať preto je uzavretá celá cesta. Aspoň sa tu môžu neobmedzene premávať cyklisti :).

do stratena v tuneli Stratená Po krátkom zjazde vychádzam na hlavnú cestu z Popradu do Rožňavy. Na nej sa nachádza náš jediný cestný tunel mimo diaľnic. Cez tunel som na bicykli ešte neprechádzal, ale po tejto skúsenosti už ani veľmi nechcem ďalšie tunely skúšať. Síce som mal vzadu blikačku, nie je to nič príjemné v tom uzavretom priestore. Ešteže nebola hustejšia premávka. Hneď za tunelom vchádzam do Stratenej. V stúpaní som vypil všetky zásoby vody, a tak musím teraz dopĺňať. Za Stratenou je krátke, ale výživné stúpanie. Ocitám sa nad priehradou Palcmanská maša, ktorá je krásne vsadená medzi kopcami. Opäť klesnem do údolia Hnilca, pokochám sa peknou panorámou a pokračujem smerom na dedinu Hnilec. Z peknej širokej cesty sa zrazu stáva úzka a úplne pozliepaná cesta. Šírka ako niektoré lesné asfaltky v Malých Karpatoch. A vraj cesta II. triedy :-).

vlak Horehronec pri Palcmanskej mašiV Hnilci opäť stojím. Tentokrát kvôli obedu. Bryndzové halušky tu síce majú skvelé, ale zrejme ich bolo pre mňa málo, keď už po pár kilometroch sa cítim opäť hladný. Zároveň je výhoda, že cesta II. triedynie som plný, lebo ma čaká vyše 350 výškových metrov. Po niekoľkých kilometroch fakt rozbitej cesty prichádzam na rázcestie na serpentíne podstatne kvalitnejšej cesty zo Spišskej Novej Vsi do Rožňavy. Ja smerujem do stúpania, ktoré na mape opäť určite podcenili :) a vychutnávam si dlllhý zjazd. Slovo vychutnávam ani nie je tak pravdivé. Po toľkých dňoch na biku už mám riadne otlačený zadok zvyknutý na pohodlnú stoličku v robote a keďže sa ho snažím odľahčiť, už ma začali tlačiť aj tretry. Do toho ešte stará reťaz a už mám dostatok výhovoriek na to, prečo mi to dnes ide tak pomaly :).

V Spišskej Novej Vsi zase sedím na kofole. Našťastie času je do večera dosť, ale teda je hanba robiť vyše 140 km-ový okruh takmer celý deň. Nacpem teda do seba pár musli tyčiniek, nech som čím skôr späť. Aj mi pekne pomôžu, keď 12 km výživných hupiek mám celkom rýchlo za sebou. Za Jánovcami Tatry od Spišavšak nasleduje dlhé tiahle stúpanie, ktoré nie a nie skončiť a opäť ma chytá kríza. To isté, čo včera, vyčerpanosť. Míňam aj posledné zásoby ale svaly už nevládzu. A to ma ešte čaká pár poriadnych hupiek. A na záver mierne stúpanie do kempu ma už úplne položí. Fakt som rád, že to už mám za sebou. A to som myslel, že sa vrátim už o nejakej tretej poobede a budem oddychovať na zajtrajšiu cestu aspoň po Zvolen. Jano Kyseľ ma totiž nahováral, že chce ísť cez Vernár, Muráň a Klenovec domov. Ja by som to mohol stočiť na juh do Jesenského, odkiaľ idú rýchliky do BA. Po dnešnom dni však nemá význam ani uvažovať nad niečím takým, pekne sa zveziem domov v pohodlí autobusu.

No, ale som tomu dnes dal. Cítim sa ako nejaký nováčik, ktorý precenil svoje možnosti. Po pravde som fakt podcenil oddych po štvrtkovej 300 km trase. Kým minulé roky som pravidelne trénoval a často aj doma som dal za týždeň 400-500 km, teraz popri robote som bol rád, ak som mohol ísť párkrát na biku do roboty a späť nejakých 50-60 km. Lenže chýbali mi dlhšie tréningy a teraz vo štvrtok som to nejak vydržal, ale bolo jasne cítiť, že som mal v piatok oddychovať. Predsa len to už nie je to, čo kedysi :).



Tak, posledný deň sa už v pohodlí autobusu veziem domov. Oproti predminulému roku to ide oveľa rýchlejšie a už o nejakej štvrtej poobede sme v TT. Keďže sa mi s ťažkým batohom nechce šliapať do Pezinka, počkám si na najbližší vlak a ešte aj ten kúsok domov sa veziem.


Mno, túto akciu mám tretí krát za sebou. Zo samotného maratónu sa pomaly stáva masovka typu Viva maratón, z ďalších dní akcie už iba dožíva stará tradícia stretnutia mládeže na Rysoch. Ak sa zúčastním budúci rok, zrejme už len na maratóne + to môžem spojiť s nejakou zaujímavou cestou domov. Všetky výlety do okolia boli síce skvelé, najatraktívnejšie miesta som však už pochodil a predsa môžem spoznávať aj iné časti Slovenska. Alebo potom zobrať nejako horák a pojazdiť niektoré cesty v Tatrách na ňom. Tak či tak, je to ešte ďaleko, tento rok sa mi opäť páčilo, len na budúci rok budem musieť ešte poriadne zamakať, aby som vôbec zvládol samotný maratón.

Pridať komentár

  1. Zažili sme
  2. Vyskúšali sme
  3. Pochodili sme
  4. Organizujeme

Ötztaler Radmarathon 2019

Cestná cyklistika 01-09-2019

Pojem Ötztaler má medzi cyklistami cveng, patrí k najťažším amatérskym pretekom a preto aj kvalita tejto reportky by mala zodpovedať jeho náročnosti a legendárnemu sloganu „I have ...

Arlberg Giro 2019

Cestná cyklistika 04-08-2019

Kým minulý rok boli tieto preteky vrcholom mojej sezóny, teraz iba posledným testovacím tréningom pred ötzim. Hneď od začiatku som do nich vyrazil svižným tempom, ale nebola za tým žiadna prefíkaná ta...

Wachauer Radtage 2019

Cestná cyklistika 14-07-2019

Po viacerých predchádzajúcich pretekoch som si vždy povedal, že na tých najbližších už prídem na štart trochu skôr a postavím sa viac dopredu, aby som na prvých kilometroch nemusel naháňať balík ...

Garmin Edge Explore – predurčený pre cyk…

Športovec používa HW SW 10-01-2019

  Garmin Edge Explore je zjednodušená a zmenšená verzia vlajkovej lodi Edge 1030 a je pokračovateľom línie cyklopočítačov s navigáciou v podobe modelov Edge Explore 1000 či...

Test Garmin Edge 1030 - 3. záverečná čas…

Športovec používa HW SW 16-09-2018

Pokročilejšie funkcie, trénovanie, tréningové plány, segmenty Najväčším pokrokom Garmin Edge 1030 voči predchodcom je v oblasti moderovaného tréningu a automatického merania  a vyhodno...

Test Garmin Edge 1030 - 2. časť

Športovec používa HW SW 14-08-2018

Navigácia a jazdenie podľa plánu Nemohla by to byť GPSka, keby nemala bohatú škálu navigačných možností a funkcií. Všetky tieto funkcie prebrala z bývalej vlajkovej lode Garmin Edge 1000 ...

Profil stúpania Železná studienka - Hrub…

Kopce profily 14-02-2015

Alternatívne asfaltové stúpanie v bratislavskom lesoparku. Až po Kačín ľahké a vhodné aj pre menšie deti. Do druhej kategórie je zaradené kvôli záverečnému stúpaniu na Hrubý vrch.  ...

Profil stúpania na Kamzík

Kopce profily 31-10-2014

Známe a relatívne rušné asfaltové stúpanie z centra mesta až takmer k vysielaču na Kamzíku, čo viac dodať...  ...

Profil stúpania Pekná cesta

Kopce profily 07-09-2014

Známe asfaltové stúpanie z Krasnian (Rače) na hrebeň Malých Karpát a Bratislavského lesoparku. Charakteristické je svojim veľmi strmými úsekmi. Touto cestou sa dostanete na sieť spevnených ciest v les...

Výsledky Časovky Ivana Červenku na Zošku…

výsledky 28-07-2019

Ďakujeme všetkým  pretekárom, že prišli na našu časovku si zmerať sily. Rok 2019 dopadol nasledovne... Odkazy na fotogalérie sú na konci tejto výsledovej listiny.  

Propozície 2019 Časovky Ivana Červenku n…

Propozície 30-05-2019

Amatérsky športový klub AŠK Sportreport Pezinok Vás pozýva na cestnú cyklistickú časovku do kopca určenú všetkým nadšencom cyklistiky, ktorí si trúfajú zdolať nástrahy tohto kopca.   Cyklistick...

Výsledky Časovky Ivana Červenku na Zošku…

výsledky 29-07-2018

Ďakujeme všetkým  pretekárom, že prišli na našu časovku si zmerať sily. Rok 2018 dopadol nasledovne...  

next
prev