Alpaťák 2009
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
Cyklodovolenka, ktorú som s Mihim absolvoval v roku 2007 „Po stopách GdI “ nenechala členov SportReport v pasivite a čoraz častejšie sa ozývali hlasy, aby sme si dali niečo podobné aj my, ale ako čisto klubový výlet.
Rasťo začal browsiť po nete a spolu so Slavom Strečanským začali robiť predbežný plán trasy na výlet. Výsledok sa budem snažiť popísať zo svojho pohľadu a podľa možností čo najstručnejšie, lebo už sa za doterajšie traktáty začínam hanbiť. :-)
5.8.2009 - Streda
Keďže cesta busom až do Francúzska sa mi ani náhodou nepozdávala, rozhodli sme sa, že poletíme na najbližší bod lietadlom, a odtiaľ už nejako vydržíme busom, aby sme neboli na druhý deň polámaní na bicykloch z cestovania. Za 44 euro sme sa dostali do Zurichu, kde nás Slavo vyzdvihol a pokračovali sme smerom k Mont Blanc, kde sme sa na noc ubytovali v hotelíku. Ráno sme pokračovali busom až k úpätí Col Iseran – Bourg Saint Maurice kde sme sa vyklopili na parkovisku pri nejakom hypermegamarkete...
6.8.2009 - Štvrtok
Stúpanie po priehradu sa celkom dalo zniesť. Nepražilo veľmi, počasie bolo fajn. Odtiaľ sme išli s Mihim spolu až hore. Za Val d´ Isere sa mi už išlo ťažšie. Predsa len chýbala aklimatizácia a ani na takmer 50 km stúpaní nebolo veľa príležitostí na oddych. Dokonca ma asi 3 km pod vrcholom začali pichať pľúca. Už toho riedkeho vzduchu mali asi tiež dosť. Hore fúkal dosť chladný vietor, tak sme sa schovávali kde sa dalo a čakali na ostatných. Postupne prišli a mohli sme sa spustiť dole. V zjazde mi niečo buchlo na bicykli. Pozerám, či mi neodletela fľaša alebo čo, lebo asfalt nebol najlepší. Až dole som zistil, že mi prdla špica na zadnom kolese. Prekvapujúco však na opačnej strane, ako sú prevody. Ivan sa samozrejme hneď začal chechtať, lebo práve ja som ho upokojoval, že je zbytočné si brať na Alpaťák 3 rezervné kolesá.
Neskôr sme zistili, že koleso bolo úplne zle vypletené, takže ani výmena prdlej špice by nepomohla, lebo prdla hneď iná špica. Tak som si požičal Rasťové rezervné koleso a jazdil s ním až do konca dovolenky, hoci tiež nebolo úplne OK. Ale nebudem skúmať zuby/pastorky podarovaného koňa.
Ubytovali sme sa v kempe v Termignone. Časť výpravy išla spať do minimikrochatky, zbytok do stanov. Kemp bol celkom obstojný. Dokonca mali aj WiFi v cene. :-)
7.8.2009- piatok
Na druhý deň sme si dali zjazd do Saint Jean de Maurienne a odtiaľ na sedlo "de la Croix de Fer". Už ako sme zjazdovali z kempu dole, tak mi nebolo úplne OK. Čím nižšie sme klesali, tým bolo teplejšie a veruže sa to aj podpísalo v stúpaní. Ledva-ledva som sa vyštveral na dedinku pod hlavným stúpaním na sedlo. A to som psychicky tažko znášal, že čo som nastúpal, to som aj dva, či trikrát stratil zjazdami. Mám radšej konštantné stúpanie kde chytím tempo a dám burlaka do pedálov.
V dedinke bolo trošku chladnejšie ale to ma už veľmi nezachránilo. Aspoň hore bolo chladno, tak som trošku pookrial. Zjazd na Col du Glandon bol krátky a potom nasledoval dlhý technický zjazd až do Saint Etienne de Cuines, kde sme maturovali, či pôjdeme alebo nepôjdeme na Col de la Madeleine z La Chambre. Nebola veľká chuť ísť.
Ani mne nebolo všetko jedno v polke stúpania, keď sa už pot zo mňa lial snáď všetkými otvormi a vedľa cesty ležal voľne pohodený Mihi a lapal dych. Pri prvej bystrinke som zastavil a strčil hlavu do vody, kým mi trošku vychladla. Pomohlo to asi po prvú zákrutu, takže v nasledujúcej vracačke som sa znovu zastavil pri tej istej bystrinke, akurát o niekoľko výškových metrov vyššie. Tam som už strčil do vody aj nohy a dával si pasívnu introklimatizáciu . O chvíľu dorazil Mihi a spravil to isté. Akurát hlásil, že zo severu ide na nás veľké dažďové mračno, že či sa na to nevyprdneme. Nakoniec sme sa na to asi 2 km pod vrcholom (teraz to už ľutujem :-) aj naozaj vyprdli. Pred naložením sa do auta, sme boli s Mihim zreli na uterák a snívali o vani so studenou vodou. Úplne mi bolo blivno.
8.8.2009- sobota
Keďže sa počasie kazilo, zmenili sme plán a presunuli sme sa busom za niekoľko hodín aj po preplnených diaľniciach pod Mont Ventoux do dedinky južnejšie od Bédoin – Villes sur Auzon. Vyprahnutý kemp, všade horúco, vzduch sa nehýbal. Ledva som sa posúval. Išiel som sa pred útokom na Ventoux osprchovať aby som sa schladil, dal som si cyklistické veci na seba, natrel som sa opaľovákom a než som stihol vysadnúť na bicykel, už som bol spotený. No môžem to.....
Našťastie išlo úvodné stúpanie viac menej v takom borovicovom lesíku, takže ak sa dalo, schovával som sa do tieňa stromov. Síce som tak zároveň jazdil cik-cak po ceste ako opilec ale stále lepšie, ako sa nechať opekať. Dosť som sa bál, čo bude vyššie, až stromy skončia, kde sa budem schovávať? A čo víchrice, ktorými toľko straší Baky na Eurosporte?
Nakoniec to bolo lepšie ako som čakal. Hore bolo síce teplo ale občas pofukoval vetrík, takže ma to ochladzovalo lepšie ako tiene stromov. Zvyšok kopca som prešiel Slavom. Mihi sa ešte zdržal čakaním na kvapkajúcu vodu zo studničky či čo to bola za rúra trčiaca zo steny.
Vďaka dobrému počasiu sa z tohto strašiaka cyklistov stal celkom príjemný výlet. Cyklisti na TdF robili z toho kopca megamordu ale pritom práve vďaka hromade divákov na kopci mali vytvorený ľudský vetrolam, takže im to išlo určite ľahšie do kopca ako nám. :-)))
9.8.2009 - nedeľa
Štvrtý deň sme si spravili oddychový. Veľmi sme to potrebovali. Takže presun z Ventoux do Demonte v Taliansku sme využili na návštevu Monaka, podaktorí aj v Monaku na pláži. Teda aj ja. Namiesto piesku tam bola jemná kamenná drvina, ktorá dosť pichala a masírovala chodidlá a bola ešte k tomu aj dobre rozpálená. Voda teplá a vcelku prekvapujúco čistá. Nečakal som to. Potom sme sa pobrali do centra mesta, kde nás Slavo vyzdvihol a pokračovali sme v ceste do Demonte pri Cuneo.
V Demonte bol podľa mňa jeden z najslabších kempov celého výletu. Často som mal pocit, že zlaté časy tohto kempu tu boli poriadne dávno. To tu snáď zostalo ešte z druhej svetovej vojny alebo čo. A nezachránil to ani novopostavený bazénik. Oplechované umyvárky, nefungujúce ay na teplú vodu, spustnuté ihrisko petanque, z volejbalovej siete viseli len cáry a na futbalovom sa pásli kravy. Ani povrch kempu, kde sme mali stan nestál za veľa. A ráno sa šíril kempom odkiaľsi taký prasačí smrad alebo ako keby vypúšťali žumpu.
10.8.2009 - pondelok
Ráno sme sa vychystali a nechali sa odviezť busom do Sampeyre a odtiaľ nazad bicyklami do Demonte cez Col d´ Sampeyre a Morti, resp. Faunieru. Táto etapa mala síce len 78 km, ale budem mať z nej asi najpríjemnejšie spomienky. Nebolo mi totiž horúco, na ceste bolo skutočne minimum áut a cesta viedla cez také krásne úseky, aké môže cyklistovi poskytnúť len málo lokalít. A nič na tom nezmenil ani trošku horší asfalt. Kochačka to všetko jasne prebila.
Ani fotky na popísanie prostredia, v ktorom sme jazdili nestačia. A zjazd z col Morti dole do Demonte bola kapitola sama o sebe. 25 km dlhý poväčšinou technický zjazd nenechal nikoho chladným. Vlastne, práve naopak, nikto nedošiel zo zjazdu rozpálený. Možno tak ráfiky na našich tátošoch. Ešte sme v kempe dlho vtipkovali na adresu Slava, aby nás tam zajtra vyviezol autom hore, že si to dáme ešte raz. :-)
Tento trip sa mi nakoniec z celej dovolenky páčil najviac.
11.8.2009 - utorok
Na ďalší deň sme kemp opustili a vydali sa bicyklovo smerom na Col de la Lombarde. Dušky, Rasťo a Veslo si tam ráčili vyviezť svoje zadky busom. My ostatní sme sa plaholčili vlastným pohonom. Stúpanie bolo celkom zaujímavé a pestré. Spočiatku bolo aj v chládku, čo som kvitoval, takže som chytil tempo a išli sme aj s Mihim hore ako namazaní. Toto stúpanie bolo celkom pekné ale bolo oveľa viac áut, ako v predchádzajúci deň. Hore sa vyššie menovaní lenivci z busu nechali odfotiť – akože „tu som bol bicyklom“ :-), natiahli na seba neprefuky a spustili sa dole cez Isolu smerom na Saint Etienne de Tineé (žabožrútom začína meno snáď každej väčšej dediny s názvom „Saint ...“). Možno aj Paríž bol kedysi Saint Paris, len ich to prestalo baviť zakaždým vyslovovať, tak to skrátili.
My, čo sme štartovali z kempu sme sa vydali za nimi neskôr, nech ich nemusíme na kopci dlho čakať. :-) Ale to by sa musel Andy asi chytať nášho vlažného tempa, lebo bolo jasné, že má po Lombarde prasknuté viac než dosť. Ešte som ho chvíľu hľadal na parkovisku v Etienne, kde mi zmizol, ale nakoniec som sa vydal za chalanmi na Bonette. V prvej polovici stúpania po zbúrané domy som sa kvalitne uvaril, takže som išiel zvyšok kopca tak, aby som to nepohnojil ešte viac.
Záver stúpania bol strašný masaker. Keby z tej strany svietilo na mňa slnko, tak namôjdušu na tomto výlete prvý krát tlačím bicykel. Ale odmena v podobe výhľadu do okolia za to stála.Nehovoriac o zjazde do Jausiers. Tuším Ivan spomínal, že počas stúpania na Bonette z Etienne ho nejaký týpek predbehol a keď sme konečne zjazdovali na druhej strane do kempu, tak sa maník práve po zjazde otáčal, že si dá kopec ešte raz ale nazad do Etienne. Pfuuu, len tak si odstaviť auto a spraviť si poobedný výlet 2x Bonette - 100 km s prevýšením 3200m. Koľkokrát by som sa musel takto prešmyknúť Babou (pezinskou), aby som toľko nastúpal?
Ale my sme dnes tiež neboli žiadne padavky, lebo sme dali 120 km s prevýšením 3500 m. Jaro plesal, že toto mu nikto neuverí, kde sa s bicyklom vyštveral. Naozaj silné zážitky. :-)
12.8.2009 - streda
Z Jausiers sme sme na druhý deň presunuli busom cez Briancon do Le Bourg d´ Oisans. Kemp so zaujímavým názvom Le Colpolteur bol podľa mňa najlepší z celého výletu. Slušné prostredie, solídna a priestranná 6 miestna chatka, ktorú si hlavne Ivan nevedel vynachváliť, dobrý povrch na stavbu stanu, umyvárky, sprchy a WC boli skutočne na úrovni. A keď sa človek potreboval osprchovať, nepotreboval nejaké trápne žetóny na teplú vodu ako inde.
Navyše, kemp je celkom strategické miesto na cykloturistiku, pretože sa z tohto miesta dajú bicyklom dosiahnúť také „chuťovky“ ako Alpe d Huez, Galibier, Telegraph, Croix de Fer, Prípadne úplne namakaní blázni si môžu dať kolečko so všetkými kopcami dohromady. Ale z toho by som sa ja asi spamätával aspoň týždeň. :-) My sme si dali po príchode do kempu s Mihim a Slavom krátku „vyjížďku“ (36km / 800m) po okolí so zjazdom z Huez do Le Bourg d´ Oisans. Paráda.
13.8.2009 - štvrtok
Dnes sme si dali na úvod jeden menší okruh s trojkombináciou kopcov, z ktorých bol najťažší hlavne ten posledný (hlavne psychicky), lebo na ňom pražilo ako v pekle a zhadzovali sme prevody dole, koľko sa dalo. Asi sme sa všetci vymlátili v predchádzajúcich stúpaniach na Alpe d Huez a Col de Sarenne.
Inak to bol zaujímavý okruh. So záverečným parádným výhľadom na dolinu a celé mesto Le Bourg z vyhliadkovej cesty, ktorá sa týčila nad dolinou.
14.8.2009 - piatok
Na druhý deň bol Col du Galibier. Predstava, že sa nechám odviezť busom so zbytkom výpravy až k sedlu Lautaret a potom si odkrútim blbých 10 km hore a to bude okrem záverečného zjazdu do kempu všetko, ma veľmi neuspokojovala.
Tak som namotal aspoň Mihiho a spolu sme si dali Galibier z kempu ta aj nazad, čo nám dalo vcelku prijateľných 100 km s nastúpanými 2 kilometrami. Takže vcelku pohoda. Galibier bol z Lautaretu celkom znesiteľný. Rozumej, nepražilo. Tak som sa luxusným kľudom dostal až hore bez väčších ťažkostí a ani záverečná stojka s tým nič nespravila. Inak ma toto stúpanie nejako zvlášť neoslovilo. Množstvo áut a motorkárov dokáže rozladiť celkové vnímanie týchto slávnych stúpaní.
15.8.2009 - sobota
Množstvo kopcov, ktoré sme do tohto dňa odjazdili, sa podpísalo na celkovej únave všetkých, tak sme si z ďalšieho dňa spravili voľný s tým, že sme sa presunuli busom do Bormia – Issolacia, kde sme sa ubytovali.
16.8.2009 - nedeľa
So Slavom som si dal na druhý deň „kráľovskú“ etapu v podobe Mortirola a Gavie a zvyšok si dal len Gaviu.
Už počas zjazdu smerom na Mazzo mi bolo jasné, že je zase teplo, takže ma asi čaká na Gavii peklo, čo ma netešilo. Mortirolo som sa preto snažil ísť čo najšetrnejšie aby som sa veľmi nespotil. Človek však mieni, kopec mení. Bol som rád, že som sa konečne hore vyštveral, tepy pod 80% ani nešli. A to som si bláhovo myslel, že keď som už Mortirolo raz vyšiel, tak druhýkrát to už tak bolieť nemôže. Trt, prd a dva orechy. Bolelo a dosť. Spomínal som na večeru, ako chalani odhovárali Andyho od tejto etapy, že na to nemá. V duchu som im ďakoval, lebo so Slavom sme Mortirolo dali za 1:20 a to nás predbehol ešte aj nejaký talian s batohom na chrbte. Byť to nejaká stará babka so snopom sena na zadnom nosiči, tak asi zahodím bicykel. Koľko by to išiel Andy, to si ani netrúfam odhadnúť. Nehovoriac o neskutočnom množstve motorkárov a áut, ktoré nás počas stúpania „obšťastňovali“. Podaktorí trúbili aj na rovných prehľadných úsekoch, nie len v zákrutách, kde sa to dalo pochopiť. V závere, asi 100 metrov pred vrcholom sme dobehli a predbehli nejakú babenku. No babenku, skôr kus dobre stavanej baby to bolo. :-) To ju tak vytočilo, že sa zmačkla a tesne pred čiarou znovu predbehla, na čo sme sa so Slavom významne uškrnuli. Oóóóóóóóóóó, tá má guráž. :-)
Po zjazde sme sa zastavili v pizzerii na pizzu a pivo. Potom s plným brušiskom na Gaviu. Plné som ho mal skôr ja, Slavo si dal len jeden trojuholník.
Gavia ma naozaj zase skoro upiekla. Asi dva alebo tri krát som stál pri bystrinke a chladil hlavu vo vode. Najviac ma štvalo, že tá voda bola skoro vlažná. Aspoň ten tunel ma dal trošku dohromady. Hore som len zahlásil Slavovi že sa fotíme a ideme hneď dole, inak sa uvarím. Ani som si nedával dlhý dres a spustili sme sa dole do Bormia. Cestou nás poriadne poflusal jeden hnusný dažďovo-krúpový mrak, takže som musel zastaviť a ratovať aj foťák do igelitu, nech nepokazím ešte aj druhý foťák. Najhoršie bolo, že nám dážď pokazil ten najlepší úsek zjazdu z Gavie. Akurát tam, kde bol dobrý asfalt. Za st. Caterina už vôbec nepršalo, takže som v zjazde stihol obschnúť.
Večer sme ešte skočili do Livigna, kde sú vraj lacnejšie nákupy oproti okoliu. Tomu som veľmi neveril, najmä, ak sme v EU a tu sa clo neplatí, ale keď som si kúpil džús za 1,05 eura a zaplatil mincami presne 1,05 eura, na čo mi teta vydala 1,23 eura, tak som hodnú chvíľu nechápal, ako to celé funguje. Zdá sa, že myšlienke syndikátu M&M Mila Minderbindera z hlavy XXII sa stále darí. Furt lepšie, ako keby som si kúpil bavlnu v čokoláde. Džús sa aspoň dá piť.
17.8.2009 - pondelok
Posledný deň dovolenky bol určený na odchod domov. Ale osedlali sme ešte raz tátoše a dali sme si na záver slávne stúpanie na Stelvio. Nastavil som si znovu maximálne výletné tempo, rovnako, ako minule na „Po stopách GdI“ aby som pri návrate domov nedostával v buse kŕče od stuhnutých nôh, keď pôjdeme domov. Tak som sa popri fotení kochal výhľadmi na okolie. Veľa sa toho nezmenilo, až na záverečné stúpanie na passo Stelvio, kde postavili inú slučku, keďže pôvodná cesta bola často zasypávaná kamením. Každopádne sa okolie Stelvia ani nedá popísať.
To treba skrátka zažiť. Hore sa fotilo do aleluja a po gruppenfotóze sme sa postupne spustili dole do Prato. My s Mihim sme to potiahli až do Glorenze. Ostatným „chcípakom“ sa už nechcelo. Mali toho plné tretry.
Čo dodať na záver? Cyklodovolenka dopadla veľmi dobre. Zmokol som iba ja so Slavom aj to len kúsok. Inak bolo počasie veľmi dobré. Neviem, či sa už po rokoch zo mňa stala kancelárska skleníková krysa, ale mne už to slnko začína vadiť čoraz viac. Stačí že slnko trošku viac pripečie a zo mňa sa už lejú cícerkom litre potu. :-( Mihi na to nebol oveľa lepšie a v stúpaniach si dával radšej prilbu dole.
Slavo je nezmar. Bol stale v pohybe, robil pomaly čo na očiach videl a len málo chýbalo, a mohol by robiť na takýchto dovolenkách aj letušku a masérku. Prípadne zorganizovať niečo takéto. Chalani by niečo takéto iste privítali.
Dosť ma znervózňovali v kempoch sprchy. Od bohatej krajiny akou je Francúzsko či Taliansko by som čakal lepšie vyriešený spôsob sprchovania návštevníkov kempu. Vhadzovať žetóny na teplú vodu sa mi zdá dosť sockoidné riešenie. Nehovoriac o tureckých záchodoch. Byť celý deň na bicykli a potom čupieť bobka na veľkej, dokáže kolená dosť bolieť.
Cesty, po ktorých sme bicyklovali boli v drvivej väčšine v dobrej kvalite aj s ohľadom na terén, v ktorom boli cesty udržované. Vodiči boli OK, aj keď sa našli podaktorí motorkári, ktorým to v hlave alebo aspoň v ušiach necvakalo úplne OK. Namiesto výfuku mali rozladené trúbky, fanfáry a jogurtové kelímky dohromady.
Najviac ma z celej dovolenky štve, že mi už chalani z klubu nebudú závidieť zdolané kopce v Alpách. :-))) No aspoň nech závidia aspoň čitatelia. :-)
Každopadne sme sa určite všetci presvedčili a zažili na vlastnej koži kopce, ktoré musia zdolávať pretekári na TdF a že nie je také jednoduché v tých stúpaniach len tak nastúpiť a ísť do úniku. Nehovoriac o udržaní sa v balíku, keď skrátka došlo.
Celkový sumár tejto cyklodovolenky mi ukázal 870 km s 23 kilometrami prevýšenia. Oproti pôvodnému plánu s natočenými 1200 km a prevýšením 29600 m je badateľný rozdiel ale takto s odstupom času si vravím, že aj toto booohato stačilo. :-) Ako som však už niekoľkokrát povedal, podstatné je, že sa nikomu nič nestalo. A to je základ úspešnej cyklodovolenky. Zdraví sme prežili v tejto zostave. Rasťo Trubač, Milan Krajčovič, Jaro Veselovský, Dušan Hodúr, Andrej Matiašovský, Ivan Červenka, Peter Mihalovič a okrem Slava Strečanského aj ja. :-).
