16. máj 1996
V južnej časti Viedne bol štart veľmi sympatického, výborne organizovaného krátkeho maratónu (108,5 km). Jediná jeho nevýhoda pre mňa je, že jeho termín nie je ustálený a často koliduje s mojou srdcovkou - maratónom v Dolomitoch. Takže som tam bol len tento ročník, ale kopa cyklistov z okolia Bratislavy už dôverne pozná jeho atmosféru.
V ten deň bolo príjemné počasie, len kátky dážď skropil aj našu malú partiu (Miro Reingraber, Julo Bugár, Miro Pilka a ja). Štartujúcich bolo asi 1000 a my sme štartovali na chvoste. Pomaly sme sa predierali vo zvlnenom teréne a len v strede nás čakal väčší kopec, kde bola aj občerstvovačka.
To už sme väčšinu poľa predbehli a rútili sa dopredu. Nejako som sa nechal strhnúť a dupal som čo to dalo a tak som často ťahal veľký balík ľudí. Stále sme obiehali unavených cyklistov. Najviac sme však predbiehali cyklistov v záverečných troch hupkách a dlhom zjazde do Viedne, kde sme v šialenej jazde uličkami vleteli do cieľa v prvej stovke. Super zážitok z takejto divokej jazdy, ale musím priznať že som mal aj krízu v poslednom kopci, ktorú som naštastie rýchlo prekonal a tak dojmy z tejto akcie sú len a len pozitívne...

Ako sa to začalo?
Mal som už za sebou prvé skúsenosti z maratónov (Rock FM, FSM - tam aj prvý pád) a zaujímal som sa o akcie aj mimo Slovenska. Na tento maratón ma upozornil Miro Reingraber, ktorý tam už bol, že je to vynikajúco pripravený maratón s obrovskou účasťou vo fantastickom prostredí. Veru neklamal. Spočiatku som to bral ako sen, čo sa nesplní, ale konkrétne obrysy tomuto snu vpečatil môj priateľ Majdo. Povedal: Ideme! A tak sme išli. Zobral auto, paraglide, mňa a kamoša Mira Pilku, vyzdvihli sme ďalšieho paraglidistu Friga - Miloša Haču a frčali sme do Talianska. Už prvým dobrodružstvom bolo, že sme nemali podrobnú mapu a tak sme tam išli takmer naslepo. Po technickom zdržaní v Bratislave sme nakoniec prišli do Cortiny d'Ampezzo už potme. Podľa miestneho značenia sme išli smerom čo najbližšie k miestu štartu, keď v jednom zo zjazdov z hrebeňa reflektory auta osvietili značku kempu. Samozrejme, že sme sa hneď tam zložili. Vtedy sme ani netušili, že sa tento kemp stane hlavným táborom každý rok. Samozrejme, že sme šťastný návrat patrične oslávili...

2. ročník - 3. jún 1995
... Stojí to za to! To je odpoveď na dilemu z minulého roka. A ja stojím na štarte druhého ročníka. Mierne obavy, ale pevné rozhodnutie dokončiť ma vnútorne hnali...
A ako sa vraví, dva krát do tej istej rieky nevstúpiš. Kdeže bola vlaňajšia horúčava? Zima, na jún až nepríjemná, druhá polovica trasy v studenom daždi. To poznačilo účasť aj účasť (86). Pozitívum pre mňa ale bolo, že už mi bola známa trasa, bol lepší bufet a hlavne motivácia dokončiť maratón.

Je nespočetne veľa spôsobov cestovania za krásami tohto sveta a je veľmi veľa spôsobov ako ich navštíviť a spoznávať. Auto, vlak, lietadlo, to všetko je spôsob, ako sa dostať na miesta, ktoré nás lákajú, ktoré nám dávajú možnosti spoznávať prírodu, kultúru a iné zaujímavosti tohto sveta.

V piatok (1.7.1994) sme si s Mirom a Rasťom zobrali dovolenku, nahádzali bicykle do Lady a išli sme do Martina. Boli sme ubytovaní na internáte. Veľa sme toho nenaspali, lebo tam bolo obrovské množstvo komárov - museli sme mať otvorený balkón, lebo bolo veľmi teplo.
Vstali sme o 5:00 a na štarte sme boli o 6:15. Zišlo sa nás tu 113, pričom sme vyštartovali o 7:00. Prvých 30 km sa išlo v pohode. Taký rovinatý úsek sa už nikde nezopakoval.

Išli sme rozťahaní po celej ceste. Doprovodné vozidlo zastavovalo všetky autá v protismere. Na každej dôležitejšej križovatke stál vojak s červenou zástavkou. V prvom kopci sa peletón definitívne roztrhal. Tu som naposledy videl Mira aj Rasťa. Nepríjemné boli zjazdy, hlavne kým nás bolo ešte veľa. Ide sa 50-60 km/h, okolo je plno cyklistov, ktorí sa pchajú do zátačiek. Na to doplatil v jednom zjazde Rasťo. Asi na 150. km ho poslal k zemi nejaký Čech. Zobrali ho do nemocnice. Ale našťastie to dobre dopadlo. Mal zodratý lakeť a trochu stehná. Vďaka kvalitnému tričku si ostatné časti tela nezodral. Bicykel mal osmičky (nie veľmi veľké) a zodratý Rolls.

1. ročník - 2. júl 1994
Už som nejaký ten rôčik jazdil na bicykli (nemám tým na mysli isť na bicykli na pivo), ale toto bolo niečo nové. Cyklistický maratón a na Slovensku!... Už som čo to počul o maratónoch, ale v našich končinách?... To je novinka!
Tak sme sa aj kamošmi prihlásili. Štartovné bolo viac než symbolické, Martin nie je ďaleko, tak prečo to neskúsiť.
Počasie bolo horúce a my nervózni. Veď to bol náš prvý maratón a po zbehlom študovaní trasy sme mali rešpekt pred nadchádzajúcimi kilometrami. A hlavne pred záverečným stúpaním na Martinské Hole.

Prvá akcia bola Rock FM maratón (s odstupom času 2 týždňov sa mi slovo maratón zdá pre túto akciu príliš honosné). Vstávali sme o 3:00 hod. Na Zlatých pieskoch sa zišlo 131 cyklistov.