Reportky z Karpaťáku nezvyknem písať a nechystal som sa ani teraz, ale zo zúčastnených „pisálkov“ Vlado-špecialista nemal mať čas, Marián-vedúci sa tiež netváril nadšene a keďže spolu s časovkou by mala byť táto akcia výkladnou skriňou klubu, nechcel som v tom nechať Roba-tutovku samého. Nakoniec si Vlado vstúpil do svedomia, čo ma dosť potešilo, lebo pri čítaní jeho postrehov sa zvyknem váľať od smiechu, ale mal som už čo-to rozpísané, tak mi bolo ľúto prestať a stlačiť Delete. Rozhodol som sa ale, že táto reportka sa bude od mojich doterajších výrazne líšiť. Žiadne fantazmagórie, bude absolútne seriózna s vysokou výpovednou hodnotou, čím možno zaútočí aj na budúcoročnú Pulitzerovu cenu. Nie, dôvodom tejto zmeny nie je to, že mi policajti našli moje marihuanové políčko, iba začínam mať pocit, že niektorí protiidúci cyklisti sa na mňa nejak divne usmievajú. Pacienti na Cajle vedia o čom hovorím :-)

Deň pred štartom mi dal Marián dôležitú bojovú úlohu, nafotiť maximum záberov a podľa možnosti zvečniť každého, kto sa zúčastní. A keďže mali prísť aj 3 baby, čo som ja na tejto akcii ešte nezažil, tak mi pribudla aj jedna samostatná tajná misia s krycím názvom „babské zadky“ :-) Priznávam, že túto úlohu som totálne nezvládol, lebo jeden „záujmový objekt“ meškal a ďalšie 2 sa nenápadne vytratili nejakými skratkami a na trase som ich videl už len raz. Po štarte sme až do Šenkvíc išli spolu, ale už v hupkách na Vištuk sa ukázali výkonnostné rozdiely, „plašoni“ odfujazdili a ja som tradične ostal v skupine vychutnávačov. Spolu sme si to vychutnali až na Červený kameň, kde som urgentne musel vyriešiť rovnicu chladné počasie + moje ľadviny = dlhááááááá čúracia pauza. Všetci mi zdrhli a pod kopcom som dobehol len Ďuriho, tak sa ho pýtam, či zahájime stíhačku. Do obrazu ma dostal slovami, že tento rok nafúkal dnes ráno na cesťáku prvýkrát gumy, na horáku má najazdených asi 400km a pred Trstínom sa cez Bukovú vracia späť. Aha, no nevadí, ale špicu by si mi potiahnuť mohol, nie? :-) Spolu sme išli až do Doľan a ostatných chalanov sme stále videli niekoľko sto metrov pred nami, tak som sa pokúsil stiahnuť medzeru a podarilo sa mi to na konci Horných Orešan. Nechcel som veľmi mrhať energiou, ale aj tak som dosť cítil nohy a celkom mi to dalo zabrať. V skupine už znova boli 2 baby, preto som trochu nažhavil foťák, aj keď neviem, či sa mi to za tie boľavé nohy oplatilo :-)

Pred Trstínom sa princezné rozlúčili a zbabelo vrátili cez Bukovú. Dievčatá, viem že sa zúfalo chcete dostať k nám do klubu, medzi vyšportovaných švárnych šuhajov, ale takto to naozaj nepôjde. Kto chce jazdiť za Ukrajinu, musí podávať aj primerané výkony :-)) A jedným dychom musím znova pochváliť juniorov, ktorí aj so svojim kamošom zvládli celú trasu na horákoch a väčšinou lietali v predných skupinách. Chalani nebojte sa, klub vám určite kúpi poriadne karbónové cesťáky. Len si musíte nájsť dobrého manažéra. A aj ten klub :-) Akonáhle dzífčence opustili skupinu, Robo sa zbláznil a z Trstína po Bielu horu nasadil také tempo, že som skoro skolaboval. Pod kopcom nás dobehli a predbehli chlapi, ktorí pod „červákom“ opravovali defekt a ako mi neskôr hovoril Jaro, kúsok sa s nimi viezol a stále išli okolo 40km/h. Fajn, beriem späť, Robo sa až tak veľmi nezbláznil :-) Na Bielu horu vyšiel každý za svoje, dole chvíľu na voľnobeh, záver potiahla lokomotíva Emil a už sme stáli v krčme v Jablonici. Všetci odpočívali, len ja som ťažko pracoval – foťákom :-) Našiel som tam aj náš tretí zblúdilý ženský prírastok, ale mojej misii to veľmi nepomohlo. Neviem či bola taká rýchla alebo nenápadná, ale videl som ju len v Jablonici a potom až v Perneku. Ale až na počiatočnú skratku prešla celú trasu, toto keď sa roznesie do sveta, tak o rok bude pomer muži – ženy určite aspoň 50:50 a možno prídu aj nejaké supermodelky. Ako už písal Marián v niektorom komentári, díky Broňa! :-)) A aby som nezabudol, na krátky úsek sa tu k nám pridal aj „zoškový riaditeľ“ Peter, ale v drese BA-Jasná spred 2-3 rokov. Efa by sa potešil, ale my sme ho za to po(s)tupne zdr.... zdravili a slušne mu to aj vytkli :-)

Najbližšou zastávkou bol obed v Myjave a išli sme tam veľmi pekným krajom, bočnými cestami cez Osuské, Prietrž a Kunov. Pred odjazdom nám Marián ešte popísal čakajúce nástrahy, niekoľkokilometrový hrboľatý úsek a dva 7%-né plazáky. Tie hrboly neboli až také strašné, aspoň sme zažili menší slovenský Paris-Roubaix, ale tých stúpaní som narátal viac a myslím, že niektoré časti boli ostrejšie ako 7%. Títo „vedúci zájazdov“ sú líšky prešibané, to som si všimol už na cyklodovolenkách s Rasťom. Najhoršie úseky preventívne trochu zahmlievajú, aby sa im ovečky nerozutekali už pred štartom :-) V Myjave sme sa celkom dobre a aj relatívne rýchlo najedli, na rozdiel od minulého roku bolo pred odjazdom dostatok času, aby sa jedlo trochu v žalúdku usadilo a asi nikto nemal nutkanie po kilometri zastaviť pri krajnici a „nakŕmiť holuby“ :-) Čo bolo dosť dobré, lebo nasledoval nepríjemný úsek cez Priepasné a Dlhý vŕšok na Košariská. Najhoršie bolo, že Dlhý vŕšok je naozaj vŕšok a ešte aj dlhý, názov vôbec neklame. A kým doteraz bolo zamračené a chvíľu dokonca padlo aj zopár dažďových kvapiek, teraz do kopca vyliezol Oskar a poctivo nám piekol na kokosy. Ale inak znova nádherný úsek na dosť kvalitnom asfalte a následne aj pekný zjazd. Pred výjazdom na hlavnú cestu sme sa počkali, nasledovalo 13km klesanie do Vrbového. Tu ma trochu pobavil Marián, ktorý hovorí – „polovička už choďte, aby sme nevytvorili veľkú prekážku na ceste, ostatní pôjdeme neskôr“. Väčšina sa začala postupne rozbiehať a Marián zrazu zahlásil „už sme tu všetci, ideme“. Takže onedlho sme cez celý jazdný pruh vytvorili niekoľko desiatok metrov dlhú, rýchlu a hlavne absolútne jednoliatu masu, cez ktorú nemohlo prejsť nič. Až do Vrbového nás myslím predbehlo len jedno auto, ale klobúk dolu, nepočul som ani jeden nervózny klaksón.

Po pauze vo Vrbovom nás čakal úsek, na ktorom by Mark Cavendish dávno zahodil bicykel do jarku a aj Philippe Gilbert by mal z neho zimomriavky :-) 24km hupáčikov do Trstína. Na moje prekvapenie aj vytrénovaní borci zvolili opatrnejšie tempo a do prvého stúpania sme išli všetci spolu, takže sa medzi nás musel vkliniť jeden neurotik na červenom pickupe a sústavným vytrubovaním nám doprial fanúšikovskú atmosféru. Zľava som sa dostal kúsok od jeho otvoreného okna, tak som počul, ako nás zanietene povzbudzuje slovami „ťahajte rýchlejšie vy ..., kto sa bude za vami vliecť?!“ Momentálne nás tu bolo toľko, že by sme ho aj s tým pickupom ľahko zmlátili do malej červenej kocky, ale s pribúdajúcim vekom som nejaký kľudnejší, niekedy už trúbiacim šoférom neukazujem ani prostredník, tak som si len pre seba zamrmlal, aby držal ženský orgán na štyri začínajúci písmenom P. Čiže pusu :-) Na vrchu stúpania odbočil a nás nasledujúce hupky roztiahli na malé skupinky a jednotlivcov, takže takéto zábavné momenty už nehrozili. Väčšinu trasy som odjazdil s Mariánom, šetrili sme sily ako sa len dalo a neskôr večer sme si v Pezinku vyznávali lásku, ako nám to spolu dobre klapalo :-) V krčme v Trstíne som sa tešil, že už len 40-50km, síce so stúpaním na Bukovú a na Babu, ale inak pohodička. Nebola to celkom pravda, aj keď na Bukovú to ešte išlo celkom dobre. Na začiatku nás potešil utekajúci fanúšik, ktorého som žiaľ nestihol odfotiť, ale akčne ma zastúpil Robo. Neskôr som prešiel vedľa Emila, ktorý zastavil s kŕčmi, ale zrejme ho rýchlo prešli, lebo na konci kopca už išiel vedľa mňa a ospravedlňujúco sa priznával, že sa mi vezie v háku ako nejaký „šnicel“. Emilo konečne si na to prišiel, netreba byť stále len lokomotíva :-))

Pod kopcom sme vytvorili 5-člennú skupinku a vydali sa na posledných cca. 30km. Presnejšie nekonečných 30km, mal som pocit, že do toho Perneku snáď ani nedorazíme. Fúkal nepríjemný protivietor, špicu sme si točili každý koľko vládal, ale viac ako nohy ma už bolel zvyšok tela. Niekde pred Rohožníkom sme stratili „kŕčovitého“ Emila a kúsok za ním sme sa rozpadli na dvojičky, ja som znovu ostal s Mariánom. Ani jeden z nás tadiaľto nezvykne jazdiť, tak sme hádali, že najbližšia dedina je Jablonové a potom už musí prísť Pernek. Najbližšia dedina bola Kuchyňa. Znechutene som si zanadával, potom sme si ale uvedomili, že Jablonové je z druhej strany a naozaj nasledoval Pernek. Chválabohu! Na Babu sa mi už išlo celkom dobre, akurát Mariána začali chytať kŕče, ktoré rýchlo zažehnal pár extrahltmi vody. Najprv Emil, teraz Marián, trochu som ľutoval, že som si so sebou nezobral tabletky proti kŕčom, ktoré mi na skúšku daroval Ivan. Ale nechcel som riskovať, v niekoľkých reportkách som si z Ivana trochu robil srandu a vôbec by ma neprekvapilo, keby mi miesto protikŕčových tabliet dal tie „Erikine“. Veď poznáte tie bilboardy, v dobrej viere si ich dám proti kŕčom a ráno sa zobudím so „super prsiami a štíhlou líniou“ :-)) Aj keď popravde asi žiadnemu chlapovi by nevadilo, keby mal vždy poruke dve super prsia :-) Lenže bacha, treba čítať aj malé písmenká, jedným s nepríjemných vedľajších účinkov je symptóm „prirodzene krásna“. To nieeee, to by som asi nezvládol, múdry, šikovný, bohatý a ešte aj krásny??? :-)))

Krátke zhodnotenie – bolo to pekné, ale trochu dlhé, z PK do PK som mal 208km. Neviem aký názor majú borci, čo boli výkonnostne o level vyššie, ale mne by takých 150km úplne stačilo. Dievčatá poviem vám pravdu, v klube sme už aj tak väčšinou po záruke, nabudúce pôjdem radšej s vami skratkou :-) Len dúfam že mi nebudete závidieť moje super prsia :-) Ešte k tej Emilovej búračke s motorkou pri zjazde z Baby, dozvedeli sme sa o nej až v krčme v Pezinku a dosť nám odľahlo, že z nej vyšiel relatívne dobre. Nechcem hádzať všetkých šoférov a motorkárov do jedného vreca, niekedy má aj slušný vodič zlý deň a urobí hlúposť, niekedy mu cyklista svojou jazdou k tomu aj dopomôže. Ale na tohoto magora na motorke by som použil islamské právo, holého ho priviazal na bicykel a bez bŕzd pustil dole kopcom, nech si to užije. A potom ešte zopár rán, aby do budúcnosti nezabudol. A konečne by sa už mohli zobudiť aj policajti a miestni politici, veď kvôli niekoľkým idiotom ide na tomto kopci o život už zopár rokov.

Fotky: http://picasaweb.google.com/dusan.hodur/Karpatak2011

Každoročne sa snažíme s kamarátom Maťom aspoň raz v roku absolvovať cyklistickú minidovolenku, niečo ako cyklosústredenie, či ako je dnes v móde nazývať veci anglicky „cyklokemp“ – jednoducho bajkovačku v poriadnych kopcoch, alebo aspoň v nádhernom prostredí. Taký neoficiálny vrchol sezóny. Po vlaňajšom Stelviu, ktorým sme si nasadili latku dosť vysoko, sme dlho rozmýšľali, ktorú oblasť si vybrať, aby sme dodržali určitý štandard. Keďže chodíme väčšinou na predĺžený víkend (štvrtok-nedeľa), nechceli sme to siliť príliš ďaleko od Blavy. Nakoniec sme si vybrali juh Rakúska, tzv. trojmedzie (hraničný trojhran: Rakúsko, Slovinsko a Taliansko), kde je na malej ploche dosť vysokých sediel alebo kopcov a cesta sem trvá okolo päť hodín. No a tu je naša reportka:

Hodlal som si s týmto maratónom „vybaviť“ účet za minulý rok, keď ma v tempe zabrzdili technické problémy s bicyklom. Tak som sa až do cieľa stihol pekne vyvariť.

Už chodím na túto akciu tak pravidelne, že ma „trnaváci“ začnú brať ako povinnú výbavu. Stále však neviem bez problémov, podobne ako BA-Jasná, rozchodiť ranné jazdenie. Po prvú prestávku je to skrátka psycho. Potom to už ide stále lepšie a keď padne 200 km hranica, kedy sa už neoplatí ísť nazad domov, vtedy to ide samo. Horšie je, že tá 200 je pod Čertovicou. :-)

Tento rok som sa rozhodol ísť tvrdo za víťazstvom. Podmienky sa zdali byť ideálne, síce nie vďaka mojej excelentnej forme, ale kvôli chýbajúcej konkurencii. Keď som si pozrel, kto ma predbehol na posledných dvoch ročníkoch, mal by som mať teraz cestu na vrchol vydláždenú zlatom. Julo Bugár ani prekliato rýchli železničiari nemali prísť a Ivan je tiež mimo hry, lebo znovu predstiera strašne smrteľnú chorobu. Uznávam, dosť čierny humor aj na moje pomery, ale kto poznáte Ivana, dobre viete ako to skončí. O rok dofičí už ako duplovaný Armstrong a nohy bude mať rovnako rýchle, ako mal teraz „klapačku“ pri rozprávaní do megafónu :-) Nenechal som ale nič na náhodu a absolvoval aj tréning priamo na trati. Prvýkrát niekedy začiatkom mája, turistickým tempom za 24 minút. Celkom ma to potešilo, keď pôjdem naostro, určite budem mať výborný čas. Naostro som išiel asi v polke júna, stupák popri Zoške som ledva vytiahol na poštárovi a čas som mal okolo 22 minút. To som sa už veľmi netešil a keďže ďalší tréning mi znemožnilo boľavé koleno po páde na Mondsee, musel som nájsť inú motiváciu. Pokúsil som sa presvedčiť Peťa Majdu, aby víťaz dostal aj hotovosť, aspoň 50 evri. A keď náhodou nedajú sponzori, riaditeľ takýchto prestížnych pretekov by predsa mohol dať aj z vlastného vrecka. Z nepochopiteľných dôvodov nesúhlasil :-) Skúsil som ešte zaútočiť na city, ako jediný som sa zúčastnil všetkých ročníkov, takže by sa patrilo adekvátne ma odmeniť. Bol to len bluf, nie som jediný, ale aj tak som dostal odpoveď, že to až na 25-tom ročníku. V poriadku chlapci, ale potom zacvakáte aj za nový rekord trasy, lebo pri ťahaní do kopca sa už budem odrážať aj francúzskymi barlami a určite budem nadopovaný liekmi na všetky možné choroby. V tom lepšom prípade aspoň Viagrou :-))

Keď som sa s Monikou – mimochodom striebornou medailistkou a spolu s našimi dvomi vymakanými juniormi svetlou nádejou klubu – blížil k Modre, predbehli nás dve skupinky a pri pohľade na nich som ihneď stratil aj posledné ilúzie. Asi by som si ich nerobil ani vo sne, keby som tušil, že až traja to zajazdia pod 17 minút a ďalší šiesti pod 18. U víťaza mi vyšla priemerka skoro 27 km/h, ako som sa v cieli zhodol s Marianom, to máme niekedy problém urobiť aj na rovine. Chlapi teraz úplne vážne, aké motorčeky používate? Kľudne mi to napíšte do komentára, mlčím ako hrob. Momentálne sú moderné reči o wattových výkonoch, tak som sa pokúsil narvať do sedlovky 35-kilový motor z požiarnickej elektrocentrály, ale trochu teraz šúcham zadný ráfik o asfalt a štartovacia šnúra sa mi motá do prehadzovačky, tak potrebujem poradiť :-) Okrem wattov ma telka zblbla aj infoškou, že pred časovkou sa treba poriadne rozjazdiť, tak som sa po zaregistrovaní trocha povozil, trocha čo-to pofotil a konečne aj odštartoval. Bolo skôr chladno ako teplo, čo mi celkom vyhovovalo, ale fúkal nepríjemný protivietor. Až po zastávku pod Zoškou to išlo celkom dobre, potom začala kalvária. Mám to šťastie, že som si na rôznych pretekoch a dovolenkách mohol odjazdiť zopár ťažkých kopcov, aj niektoré slávne z Gira a Tour, ale tých 9% bolo aj tak stále 9%, vôbec sa ma nezľakli a dali riadne zabrať. Možno sa dopočuli, ako mi nedávno Zoncolan zničil tajné sny, dal pár faciek a s kopancom do zadku poslal po necelých 4km späť do auta :-) Miesto zhodenia na malú pílu som použil taliansky (alebo španielsky?) prevod – vpredu veľká a vzadu najľahší – a ako-tak tým udržal rýchlosť. Viem že sa to nemá, že to bicyklu nerobí dobre, ale veď nedávno kvôli troche dažďa trucoval a dokonca sa ako malé decko za jazdy praštil o zem, tak nech konečne pochopí, kto je tu pán :-)

Vojaci používajú na prekonávanie ťažkých terénov BVP (preklad pre modroknižkárov - bojové vozidlo pechoty), podľa Wikipédie ho sovieti nazývali BMP (bojevaja mašina pechoty), ja v takýchto kopcoch využívam BNP (bolesť, nadávky, pot :-)) Mám už overené, že dobre načasovaná séria správnych nadávok dokáže výrazne zvýšiť výkon, lenže teraz som mal pocit, že mi roztrhne pľúca, bol som rád, že môžem vôbec dýchať, nieto ešte nadávať. Keď som to konečne zvládol a na krátkom miernejšom úseku lapal dych, čakali ma ešte 2 hupky. Tí čo ste to prešli za 17-18 minút sa teraz asi čudujete, o čom to rozprávam. Verte mi, naozaj sú tam ešte dva kopčeky, cítil som ich každý rok. Tých 16-minútových presviedčať nebudem, tí by mi neuverili ani to, že cesta na Zošku je do kopca :-) Po hupkách nasledoval krátky zjazd, ostrá zákruta doľava a posledný plazák do cieľa. Tu treba pozbierať posledné zvyšky síl, nakopnúť motorček a upaľovať čo to dá. Veď som aj chcel, ale ako by povedal Peter Velits, nemal som už dobré nohy :-) Nepozerali ste náhodou na Eurosporte Giro d´Italia? Keď jednu z etáp vyhral John Gadret, Bakalář si z neho ešte niekoľko dní robil prdel, že ako to mohol dokázať s tými „hubeňoučkými“ nožičkami. Lenže John Gadret má 58kg, ja mám o 15 viac a miesto nôh rovnaké špáratká, to by som chcel fakt vidieť, či by s mojou postavou robil frajera aj na tomto svetoznámom stúpaní :-) Už počujem ako niektorí hovoríte, že máte ešte o 15 kíl viac ako ja a ako vás to v kopcoch znevýhodňuje a bla bla bla. Lenže tým pádom máte aj oveľa viac sily, tak nevymýšľajte a makajte :-))

Teraz si určite myslíte, že som nevyhral. Nie je to celkom pravda, vo svojej vekovej kategórii som skončil 11-ty, čo sa dá s prižmúrením všetkých očí interpretovať aj ako dvakrát prvé miesto :-) Ale viacej ma teší čas, iba o 6 sekúnd horší ako môj najlepší na prvom ročníku, lenže vtedy som ešte jazdil o kategóriu nižšie medzi „soplákmi“, takže tento má pre mňa väčšiu cenu. Najhoršie je, že sa mi pomíňali výhovorky, ak by ste mali nejaké dobré, hoďte mi ich do mailu alebo komentu, o rok sa isto znova zídu :-) Najprv som chcel použiť boľavé koleno, ale na rozdiel od chodenia, sedenia a ležania je bicyklovanie asi jediná činnosť, pri ktorej ma skoro nebolí. Preto mi vychádza, že dôvodom môjho neúspehu môže byť len zlá organizácia pretekov. Netvrdím že úplne všetko bolo zlé, oproti tým minuloročným párkom dovezeným priamo z Gumonky bola kapustnica naozaj parádna. Ale súťažné kategórie, to bol totálny omyl. Prosím pekne a kde je kategória lenivých skorocyklistov s tenkými nohami a iniciálkami DH? Aj keď pri mojom šťastí by určite prišiel nejaký namakaný podvyživený Džon Hgadret a zas by som vyšiel naprázdno. Ale som rád, že je demokracia a môžem si bez následkov dovoliť takúto konštruktívnu kritiku do vlastných radov. Ak budete onedlho čítať, že predávam svoje klubové dresy, tak to je len náhoda :-) Záverom už iba jedna výzva, kto tento rok ešte nespadol, príďte k nám do klubu. Ako to tak sledujem, túto sezónu sme už boli dole skoro všetci. Už sa teším na blížiaci sa Karpaťák, kde asi nebudeme robiť tradičné gruppetto, ale skôr lazaretto :-)

Niekoľko fotiek: http://picasaweb.google.com/dusan.hodur/CasovkaNaZosku2011

Opakovaný kanadský žartík už väčšinou nebýva smiešny a jeho autor riskuje aj jednu-dve rany medzi zuby. Konkrétne odo mňa. A ešte konkrétnejšie ten rakúsky dažďový vtipálek, ktorého určite vykopli z Olympu a teraz si lieči komplexy z niektorej germánskej hory. Na tomto maratóne totiž znova lialo, pršalo alebo aspoň mrholilo, od piatku do nedele som slnko videl asi len raz. Trochu mi to kazilo náladu a hlavne turistické plány po okolí, v piatok po rozložení v kempe som sa peši vybral do cca. 8km vzdialeného Mondsee a behom pár sekúnd prišla taká prietrž, že som zmokol až na kožu. V sobotu bolo aspoň doobeda iba zamračené, tak som to využil na jednu lanovkovú a jednu naozajstnú túru. Tá naozajstná viedla na horu Drachenwand a bola pekná aj dosť náročná, so strmými stúpaniami, rebríkmi aj lanovými úsekmi. Škoda, že som sa dostal asi len do jej polovičky, lebo by som nestíhal registráciu na preteky, ktorá bola iba od 14 do 18h. Nedá mi to a musím si trochu zafrflať, pri tom množstve prihlásených mohli kľudne registrovať aj v piatok, prípadne aspoň v sobotu už od rána. Všetko by som v pohode stihol a ani by som nemusel stáť v rade.

Prihlásený som bol na trasu B, 140km a 900 výškových metrov. Po túre na Drachenwand som riadne vyhladol, tak som sa po zaregistrovaní postavil do rady na rakúsku špecialitu – Kaiserschmarrn. Neviem či toto jedlo poznáte, je to vlastne strašne sladké palacinkové cesto rozmlátené na kúsky, pocukrované a k tomu kompót alebo detská výživa. Celkom dobrá kalorická bomba, adrenalínové typy ju ešte zapíjajú mliekom na zlepšenie šprintérskych schopností :-) A znova idem frflať. Moja mama je stará prešpuráčka, takže „šmorn“ poznám aj z domu a aj keď som totálny kuchyňový analfabet, viem že jeho príprava trvá 15-20 minút. Oni to robili „live“ na jednej veľkej panvici, po 15 min. čakania som sa v rade posunul asi o 10cm, potom sa im pokazil šporák a po ďalších 15 minútach ma od uhynutia nakoniec zachránila blízka pizzeria. Ale pri tom čakaní som aspoň zistil, aký je svet malý. Stretol som tam svojho nemeckého kamaráta z Amadé, asi bol tiež dosť hladný, lebo znova prišiel od Mníchova na bicykli. Ale tentokrát to mal o nejakých 50-80km bližšie, tak som sa už tváril cool, že no a čo, veď normálka, nie? :-) Samozrejme takto dobre rozjazdený nemal problém ísť na druhý deň 200km trasu A. Nie som si tým úplne istý, ale na lanovkovej túre som asi videl aj rodičov toho zime a vodeodolného mutanta z Dolomiten Radrundfahrt. Podľa informačnej tabule bolo v dedine 13 stupňov a na vrchole Zwölferhorn iba 4 stupne. Hneď som dal otočku do auta, zobral ešte jednu bundu a po vystúpení z lanovky mi v ľadovom vetre bolo tak akurát. Títo dvaja Eskimáci nemali problém, on iba v tričku a v kraťasoch, ona s holými nohami v plážových šľapkách. Gratulujem, ľadové medvede by určite pukali závisťou :-)

V noci zo soboty na nedeľu stále pršalo, ráno tiež a tak som sa do Mondsee odviezol autom, aby som bol aspoň na štarte suchý. Intenzita dažďa sa menila, trasa A štartovala pol hodiny pred nami, vtedy len mrholilo a vyzeralo to celkom nádejne. O chvíľu ale začalo znovu silno pršať, natiahol som teda kompletný kúpací úbor a odišiel na štart. Pri štartovom výstrele to už opäť bolo trochu lepšie, ale aj tak som bol po kilometri totálne mokrý. Aj na ceste bolo dosť vody a zo zadných kolies nepríjemne plieskala do tváre, preto som si od balíku nechával menší odstup. Na piatom kilometri sme išli mierne dolu kopcom, tacháč mi ukazoval 45km/h, mal som asi 10m medzeru a trochu som pridával, aby som sa dotiahol bližšie. Zrazu počujem výkriky. V tých spŕškach vody som mal hlavu automaticky viac sklonenú a možno som sa práve pozeral na comp, policajti by asi povedali, že som sa dostatočne nevenoval riadeniu a neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu vozovky. Začal som brzdiť a hneď som vedel, že už je neskoro. Videl som, ako pár ľudí predo mnou padá, jedinou šancou bola medzera medzi dvoma chlapmi, tam keď prejdem, tak to možno ešte ustojím. Keď som bol na ich úrovni, tak ten chalan vľavo trochu uhol doprava, brzdou som mu vpálil do baranov a už sme obidvaja ležali. Ja dole, on na mne. Chvíľu mu trvalo, kým sa vyplietol a popri tom zľahka nadával. Reku čo pindáš, veď som sa šľahol pod teba, aby si bol na mäkkom. Aj keď ja som vlastne dosť kostnatý, tak asi mal dôvod :-) Našťastie sa mu nič nestalo a za chvíľku pokračoval v pretekoch. Nahodil som reťaz a začal kontrolovať škody. Na sebe som nenašiel nič, na bicykli roztrhnutá omotávka, pokrivené obidva košíky na fľaše a odtrhnutá podsedlová kapsa. Na sekundu som zauvažoval, či mám ísť ďalej, ale slabá bolesť v kolene zavelila na návrat. Na mieste sme ostali traja, chalan s krvavou nohou nasadol do zberáku, jedna babenka a ja sme pomaly vyrazili na spiatočnú cestu. Bolesť začala byť pri niektorých pohyboch dosť silná, preto som sa rozhodol že balím a čo najskôr pálim domov.

Tak takto po 5km skončila moja premiéra na tomto maratóne. Pádov som už zažil dosť, veď aj moje lakte a kolená vyzerali pri narodení určite inak :-) Pred Meridou som 13 rokov jazdil českého Šírera a to som bol dole tuším každý rok, väčšinou kvôli vlastnej blbosti. Ten bicykel ale robil česť svojej vlasti, lebo bol ukážkový vychcálek. Ja som sa vždy váľal po asfalte alebo betóne, on spravidla skončil na mäkkučkej tráve, vedel by som o tom napísať tiež zopár historiek, vtedy bolestivých, teraz už smiešnych. Na pretekoch to ale bol prvý pád a dúfam, že aj posledný. Keď som v minulej reportke spomínal rýchlokurz kamikadze, netušil som, že sa dočkám tak skoro. Fakt si musím dať pozor, čo píšem, niekto sa mi tuším snaží všetky tie ftákoviny splniť :-) Áno, tipujem presne na teba a keď neprestaneš, možno tie rany medzi zuby nebudú iba dve :-) Našťastie na rozdiel od kamikadze som to rozchodil, aj keď momentálne nemôžem zohnúť nohu, presúvam sa ako doktor House a podľa chirurga tá bolesť naznačuje, že môžem mať poškodený meniskus. To by bolo blbé, lebo asi nestihnem jednu zaujímavú cyklo-dovolenku, ale zase ostatní chalani sa môžu tešiť, že im tam tým pádom určite nebude pršať :-)) Na záver si ešte raz trochu zafrflem. Doma si pozerám výsledky a vôbec v nich nie som uvedený ako DNF. Pre tých čo nevedia dobre anglicky, doslovný preklad tejto skratky je „Dušky Nabúral. Fuck!“ :-)) To čo má byť? Veď cez štartovú čiaru som prešiel, čo mi dali zlý čip? Nakoniec sa ešte budem tešiť, že som si ľahol, lebo keby som prešiel 140km bez času, to by ma dosť vytočilo. Moja SIS a CIA teória – rozšírilo sa, že som už uznávaný špecialista na mokré preteky a niekto sa zľakol, že ohrozím domácich favoritov. Predpokladám, že po terajšom výkone si to už nabudúce myslieť nebudú :-)

Na 5km sa nedá urobiť veľa fotiek a tie turistické sú väčšinou zamračené, ale zopár sa ich vydarilo. http://picasaweb.google.com/dusky96

Časy sa zmenili. Už neriešime, či tradičný cyklomaratón, ktorý sa hrdí titulom najdlhší na SVK, zvládneme alebo nie. Či máme v nohách postačujúce množstvo kilometrov. Či sme zodrali dosť plášťov a roztrhali dosť reťazí. Či budú na Donovaloch cestoviny dávať radšej v tube. So všetkým by sme sa už vedeli zmieriť, čert to vezmi ale ostatné ročníky už len meditujeme, aby nepršalo. Teda, poznám pravidelného účastníka BA-JASNÁ v žltej čelenke, ktorý takéto daždivé veci nerieši, ale neradím pred ním nikomu hovoriť ani zo žartu o samozrejmosti jazde v daždi, lebo sa s vami okamžite skamaráti a bude vás považovať za jediného normálneho cyklistu. :-)

Takmer identický scenár ako minulý rok sa črtal aj teraz. Z predpovedí sme boli úplne domotaní. Bol som tak trošku zmierený s tým, že nás asi pokropí ale hádam sa to bude dať vydržať. Na štart sme sa z klubu postavili 9. Zvyšok si dal umeleckú prestávku.
Oproti predošlým ročníkom tento ročník ukázal viacero zlepšení. Prvým a viditeľným bola prezentácia v piatok na Zlatých pieskoch. Až som bol sám nesvoj, že či som neprišiel neskoro, lebo mi tá dlhočižná rada bicyklovania-nesúťaženiachtivých občanov chýbala.

Štart na Zlatých Pieskoch bol v pohode. Cesty suché, teplota vzduchu celkom vyhovovala. Bola mi síce zima ale to len preto, lebo stáť polhodinu ráno v cyklistickom nie je práve najpohodlnejšie.
Efa sa ma pýtal kde mám štartové číslo. Ukázal som mu na rám bicykla, kde som ho mal uhľadne a aerodynamicky pripevnené. Síce to zdiaľky vyzeralo, akoby som opleštil mokrú handru okolo tyče ale na druhej strane, moje číslo bolo na rozdiel od VŠETKÝCH, viditeľne stále a nie schované pod pláštenkou či dlhým dresom.

Úvodné kilometre mi už čoraz častejšie na takýchto akciách dávajú zabrať. Hlavne morálne. Sú to nezáživné kilometre po rovinách vyšperkované dierami v asfalte. Niet sa na čom kochať a keby neboli na cestách už spomínané kolosálne diery, tak normálne zapnem autopilota a chrápem minimálne po zjazdík na Nitru.

Pred prvou krátkou prestávkou na pumpe OMV prišiel prvý incident v pelotóne, kde sa zranil aj náš klubový Ježo. Videl pred sebou pád, chcel sa vyhnúť ale ten pred ním spanikáril a zostrelil aj Ježa. Odniesol si to šrám pod kolenom. Cechtilo mu z neho hektolitre kečupovej krvi. Kvalitu neviem, nechutnal som, mal som vlastný jonťák.

Cez krátku prestávku mu to ofačovali a pokračoval ďalej. Mraky stále zlovestne viseli nad nami. Fúkal výdatný zadný vietor ale bolo vidieť, že sa ešte nechystá pršať.

Za Nitrou som sledoval postup výstavby R1. Možno sme nevideli všetko ale zdalo sa mi, že tam ešte majú pred sebou veľa práce. No nech si švihnú, lebo niektorí vodiči musia byť z nás na tomto úseku určite na prášky. Potom to už bude pohoda. Rovnako ako donedávna „Žiarsky lievik“. Teraz je to tam samá cyklistická pohoda. Zaujal ma cyklista v pelotóne s džínsovými „cyklisťákmi“. V prvom momente som si pomyslel, že si len zabudol zobrať normálne cyklogate. Ale nechcel by som počúvať komentáre jeho prostaty.

Polhodinová pauza na Zubore mi pocitovo celkom dobre padla. Dáša nás kamerovala a my sme tlačili do seba bagety, pitie. Podaktorí aj pivo. Aj ja. Ale len trošičku. Na veľké pivo je ešte skoro. S Mariánom sme rozoberali najbližšie kilometre. Treba sa mať na pozore. Cesta od Kozároviec po Novú Baňu je totiž pre tento maratón seriózne pobosorovaná. Neprejde tam pomaly jeden ročník bez karambolu. Ostal som preto verný doterajšej jazde na chvoste, nech mám všetkých na očiach.

Cesta odsýpala. Išlo to ľahúčko a miestami som mal aj vitálny pocit, že som dobre nabúchaný, keď si to svištím 35 a tepy mám na úrovni, ako keď idem vysypať smeti. :-) Pred Novou Baňou sa však zmotali snáď 4 cyklisti a už zdiaľky som videl, že je medzi nimi aj Citrón. Jeden z cyklistov zletel aj s bicyklom dole do rigolu. Do Hrona našťastie nie. Našťastie všetci vyzerali pojazdní, hoci som mal pocit, že toto bolo dosť vážne.

Zvyšok po Pohronskú Dúbravu už bez problémov po poloprázdnej ceste. Už sa normálne teším, kedy bude celá R1 hotová a cyklisti si budú môcť v pohode dávať diaľkoplazové výlety medzi Nitrou a Banskou Bystricou.

Cez prestávku sme si oddýchli. Zase čosi popili, pojedli. Počasie stále nemastné-neslané. Občas slnko, častejšie mraky ale nepršalo. Takže som ani neuvažoval, že sa namastím opaľovacím krémom. Podstatné bolo, že nám stále fúkalo do chrbta a išlo sa naozaj dobre. Na Sliači práve pristávali stíhačky. Možno Efa zabezpečil, aby stíhačky rozohnali dažďové mraky a práve sa vracali z misie. Ktovie?
Za Banskou Bystricou pred Starými Horami nám trošku stiahlo zadky. Pred nami vo výške totálna čierňava. Tak predsa nás dnes dážď dobehne? Našťastie po otočení cesty na severovýchod bolo pred nami vidieť predsa len optimistickejšie vyzerajúce oblaky. Dokonca bola v diaľke vidieť aj lanovka. Hneď sa ľahšie šliapalo do kopca aj keď vidina pokračujúceho seriálu „varíme hnusné cestoviny na Donovaloch“ ma veľmi netlačila hore.

Aké bolo naše prekvapenie, keď nás nasmerovali na konci stúpania do iného hotela. Normálne do garáže sme si mohli odstaviť tátoše a z garáže rovno do „první světové skupiny“ kde nám dali šmakóznu polievku a špagety. Verím tomu, že rovnako to vnimali aj ostatní cyklisti. Proste úplne iná liga. Takto napapkaní sme sa išli ešte prevetrať von voľačo popiť a pripraviť na zjazd do Liptovskej Osady. Odtiaľ nasledovala posledná časť dnešného maratónu. Od Ružomberka do Liptovského Mikuláša a potom už len hore. V Ružomberku som zastavil pri koľajoch, lebo tam komusi utrhlo podsedlovú tašku. Než som ju zobral, pelotón už bol dávno v čudu. Ale stihol som ho ešte pred výjazdom na diaľnicu dobehnúť a znovu sa v pohode prevetrávať v zadných radoch.

S 250 km v nohach už tých pár hupiek do Liptovského Mikuláša dalo dosť roboty každému. A komu čo ostalo v nohách, s tým musí ísť do finále. A to som si robil v Liptovskej Osade srandu, že či si mám nechať neprefuk vestu, aby ma v stúpaní do Jasnej neprefúklo. No ale mohol som si ju predsa len zobrať, lebo pred Partizánskou Lupčou začalo miernučko popŕchať. Ale našťastie iba chvíľočku. Pred Liptovským Mikulášom už bol pelotón kompletne roztrhaný. Nie som si istý, či organizátori náhodou nezmenili na poslednú chvíľu dojazd do cieľa bez krátkej cikpauzy na parkovisko kvôli blížiacemu sa dažďu. Balík bol proste roztrhaný na cimpr-camp. Prvý krát počas celej akcie som totiž prechádzal cez nezabezpečené križovatky. Ani policajti na motorkách ani motorkári, proste nikto. Už som sa necítil dvakrát bezpečne, keď som prechádzal cez križovatku na červenú hoci som zdiaľky videl, že autá ktoré majú zelenú, stoja a čakajú, kým všetci cyklisti prejdu ale keby sa medzi nimi našiel jeden iniciatívný blbec, tak neviem neviem.

Chvíľku som skúšal potiahnúť Mariána ale už mlel z posledného, tak ma poslal dopredu pripraviť pre neho pivo v cieli. H-h-h. :-) Počas stúpania som obiehal kohosi, čo už tlačil bicykel hore. Alebo boli dokonca dvaja? Mne to išlo naštastie v pohode. Teda, bývali aj horšie ročníky, čo som v najprudších stúpaniach váhal, či tiež nepotlačim. :-) Ale veď keď točím väčšinu kopca na 17 pastorku, tak mám ešte do 23 dosť rezervy na tie steny, čo sú tu. Rozhodne som však stihol prísť do cieľa dostatočne včas na to, aby som nezmokol. Pol hodinu po dojazde sa slušne rozpršalo. Takže zrýchlený dojazd do cieľa ukázal dôvod. Takto skoro sme v cieli ešte nikdy neboli, čo si moja deravá hlava pamätá.

V cieli sme si pogratulovali čo sme boli, čosi popili a už som nemyslel na nič iné ako zaľahnúť do postele. Konečne sa môžem vyspať ako bolo kedysi strašne dávno bežné. :-)

Na druhý deň som chcel ísť na bicykli domov. Počasie znovu povedalo nie. Akože velice pekne ďakujem. Ale na druhej strane, ak má pršať v nedeľu na úkor soboty, tak radšej takto.

Akcia dopadla celkom dobre. Len tie úvodné kilometre mi každý rok robí čoraz väčší problém psychicky rozchodiť. Aspoň občas tú trasu zmeniť cez Pezinok-Trnavu alebo spodom cez Zlaté Klasy :-).

O rok hádam zase na rám číslo si dám.

Na Sereďmaratón má väčšina nášho športového klubu skôr negatívne referencie. Počínajúc dobabranými výsledkami za ktoré aj organizátor maratónu Dušan Holbík schytal plné vedrá nadávok zo štvrtej cenovej, končiac „starostlivosťou“ o všetkých súťažiacich, kde sa menej výkonní bežní hobbíci stretávali s úplným nezáujmom na trase. Nezabezpečené križovatky, žiadne jedlo na občerstvovačke (áno Andy, nezabudol som na tvoje oprávnené požiadavky :-) teplé pitie a podobne. Tak toto sme sa dnes rozhodli otestovať, či nastalo aspoň mikroskopické zlepšenie.

Tento rok to už musí vyjsť a konečne si tu odjazdím extrémnu trasu. Rozdiel v dĺžke je oproti klasickej síce iba 11km, ale práve tam sú posledné 3 kopce, na ktorých sa navyše nastúpa 830 metrov a sú na nich 13%-né steny. Fyzicky to hádam nejak zvládnem a psychicky som sa pripravil, že do cieľa prídem asi posledný, takže už mi nič nemohlo stáť v ceste. Jedine počasie, na to som pripravený nebol. Predpovede boli znovu daždivé, ale už dlhodobo sa chválim, že ak ma zoberiete na hocijaké rakúske preteky, tak pršať určite nebude a doteraz to vždy vychádzalo. Lenže „štestíčko“ skončilo a teraz som si všetky tie slnečné maratóny vyžral až do dna.

V našom kalendári táto akcia už má stabilné miesto. Nie je to ďaleko, jazdí sa na kvalitných cestách, ideálne na dĺžku, okrem dvoch menších kopcov v podstate rovina a často vietor. Ideálna skúška aktuálnej formy a vždy to býval test ako sme sa pripravili na sezónu. Nevýhodou akcie je dosť zradné počasie v tejto dobe a tak som sa rozhodoval či ísť alebo neísť až večer pred pretekom.

Dnešné počasie sľubovalo že nezmokneme, ale že nás dobre prefúka. A obe prognózy vyšli. Silný severozápadný vietor nás sprevádzal počas celej akcie. Z našej partie aj bez akéhokoľvek dohadovania sa na štart postavila slušná desiatka, a poniektorí sme sa videli po dlhom čase. Pre mňa to bola cestná premiéra tento rok. Paradoxne ortodoxný žiletkár ako ja už bol na dvoch mtb maratónoch a jednom orienťáku ale hlavná disciplína prišla na rad až dnes.