Logo

Dubničák 2002

Predštartová vrava V prvom rade musím povedať, že sa mi na tohtoročný Dubničák veľmi nechcelo. V stredu som bol na hokeji a neuvedomil som si, že od mája som na korčuliach nestál a tak som si uhnal kapitálnu svalovicu. Ruky a chrbát ešte ako-tak v pohode ale slabiny totálne v háji. Plus ešte nejaké netušené oblasti. Chodil som ako Frankestein. Hrôza. Ale potom som si povedal, veď na biku predsa nebudem korčuľovať tak sa to nejako stratí. Uvidíme. A to ma ešte pozývali na MTBO do Brna a chalani zase na medzinárodný hokejový turnaj do J. Hradce. Hokej s takouto svalovicou v žiadnom prípade neprichádzal do úvahy, MTBO v Brne asi tiež nie, lebo tam treba stále šprintovať a tak som si vybral to najľahšie a asi aj najlacnejšie riešenie. Teda Dubničák.
Ešte som navrhol Jurovi, aby sme si zobrali do Dubnice aj slicky, v nedeľu si ich obujeme a vrátime sa do Blavy. Ponuka bola prijatá pozitívne, veď po pretekoch uvidíme, či to skúsime.

Ešte sme v DubniciV sobotu ráno pred deviatou sme sa išli zaregistrovať. Konečne normálne štartovné. 120 korún, to už hej. Vyfásli sme s Jurom nejaké papieriky na jedlo, pitivo a tombolu. Plus reklamný materiál sponzorov a samozrejme číslo. Odchádzame domov sa prezliecť. Do desiatej času dosť. Hohohó. Ani sme sa nenazdali a už sme uháňali nazad na štart. Vyhľadali sme Jura M. ktorý si na parkovisku ládoval brucho. Všimol som si dodávku Drásal team. Títo ma prekvapili. Celkom príjemne. Nemajú to zas tak z Holešova ďaleko, tak prečo nie? Plus nejaké známe tváre z iných maratónov. Myslené v dobrom. :-)
Juro M. nám ukazuje, aký plášť si nahodil dozadu. Štuple to malo, futbal by sa s tým dalo hrať. Pýtam sa, načo také štuple. Veď je sucho.
"Ále, vraveli mi, že sú kaluže"
"Kaluže predsa budeš obchádzať, nie?..." pýtam sa a vzápätí si odpovedám sám. :-) "... no, teraz už asi nie."
"No ty s tými tvojimi obľúbenými semislikmi.. " vraví mi sarkasticky Juro "...už som starý na také dezény a vytriasačky." dokončuje.
Vtedy som si uvedomil, ako málo starých fotrov, bikerov sa objavuje na MTB pretekoch a všetci títo penzijní páprdovia sa vozenkajú na fajnových žiletkách. No to som zvedavý, koľko ich bude na Fatransko-Strážovskom cyklomaratóne a koľkí mi to tam natrú ako malému zasranovi.
"Choď s tými teniskami kamsi, sopľoš" budem furt počúvať a možno pumpičkou po hlave dostávať. :-)
Až budem konečne dospelý a nosiť zubnú protézu, možno skončím na cesťáku a na MTB budem akurát tak nostalgicky spomínať.
Jachta sa stráca, balík mi zdrhá.Juro niekedy spomínal, že máme šancu sa dobre umiestniť, lebo teraz vraj nepríde kopa ľudí. Normálne som si myslel, že všetci z tých rýchlejších maníkov berú tieto amatérske preteky ako dobrý tréning. Našťastie mi to vôbec nevadí. Aspoň viem, aké mám rezervy a za koľko sa dá reálne prejsť celá trať.

Štart sa pomaly blíži a vyzeráme v diaľke nášho kouča aby nás odfotil pri štarte. Pár minút pred štartom konečne prišiel. Dal som jej do tašky mobil aby ma nebrzdil v pretekoch. :-). Juro vraví, že účasť je nejaká poslabšia. Nuž, minule som neštartoval v Baby a tak nemám predstavu, koľko by ich malo byť. Vedľa sa ma spolubiker pýta, či robím Bobové stránky. Vraj podľa ksichtu ma spoznal. Je to jasné, idem na plastiku.
Na druhej strane vidím svojich Jurov. Ešte odovzdať všetky štartovacie papieriky. Nech organizátori vedia, kto sa na štart naozaj postavil. Čas sa blíži.

Štartujem ako vo sne. Nohy si šliapu piánko a nenechajú sa rušiť opaľujúcimi pretekármi. Ani párik báb predo mnou ma neprebudí. Asi ani tú partiu maníkov naľavo odo mňa.
"No čo jé chalaníí, predbiehame né"
Po Kolačín ma sústavne obiehajú. Až za dedinou zisťujem, že ma už nemá kto predbiehať. Najblbšie je, že sa mi chce spať. Asi sa tá svalovica bráni zubami-nechtami aby som to nechal tak. Balík sa mi vpredu stráca v kúdoloch prachu a po pár fotkách skúšam zaberať. Márna sláva. Tretí najľahší prevod a miestne chlapča na nejakej prachobyčajnej Liberte pomaličky ledva obieham. Ostrá zákruta do lesa. Pomlátený asfalt a hneď napravo chlapík a slečna. Fíha, roztrhnutá reťaz. Slečna úplne hotová, neveriaci ksicht asi v tomto zmysle "to už som akože dojazdila?". Vravím chalanovi, že mám iba pumpu a montpáky. S týmto im teda nepomôžem. Tak si vzdychol a skúsil to svojpomocne. Neviem ako dopadli.
Zdrhajú mi svine.Šliapem ďalej. Pomaly ale isto. Mlyny síce melú pomaly ale ja ešte pomalšie a zato istejšie. Stúpanie je vytrvalé, dupem pravidelne a preto pomaly začínam dobiehať najpomalších. Pochvaľujem si, že je tu tak prázdno. Keby som bol kdesi vpredu, tak by tu bolo "poněkud přelidněno". Teraz si šliapem svoje a dokonca občas hodím aj stredný prevod. Nohám sa to nepáči ale čo už. Konečne sa to trošku zrovnáva, dobieham početnejšiu skupinu, team Kelly Tlapa (či skôr Kelly family :-). Držia spolu a asi idú pohromade na najpomalšieho. To sa mi celkom páči, že tak idú spolu. Tiež to asi berú vyložene turisticky. Zatiaľ aj ja. Úloha číslo jedna. Voľakde dobehnúť buď JM alebo JK. To je jedno kde. Do Baske to bude stačiť. Zatiaľ klídek. Hádam sa mi dovtedy tie svalovicové šťavy či čo z tela vyplavia. Profil sa mení na klesajúci. Pribúda blatistých pasáží. Absolútne nič neriskujem a pekne bike prenášam. Hlavne tam, kde to je isté, že sa to dostane do ráfikov. Inak je to celkom v pohode.
Kaluže, ktorými toľko strašil JM sa nekonali a nasucho som ich preletel vo vyjazdenej stope. Ale páči sa mi tento terén. Taký keby bol celý čas, to by bolo úplne super. Hneď za Baske to bude zabité. Také o ničom. Míňame besiedku, to už je asfalt a viem, že o chvíľu budú rampy, krátky zjazd a znovu na lesné chodníky. Nema problema. Stíham maníka. Dole mu to ide rýchlejšie ako hore.
Teraz niekedy by mal prísť taký hnusný a ostrý vyšlap. JM dostal za ním na lúke minulý rok total defekt hrdzavým drôtom. Konečne prišiel a s radosťou zisťujem, že nohy si ráčili povedať a začínajú pozvoľna zaberať. Cítim v okolí zápach zdochliny. Božemôj, to je ale smrad. Na tyčkovanie. No dúfam, že tu nejaký biker neodpadol a nezhnil. Alebo žeby pozostatky ešte z minulého ročníka?
Pred rampouPredo mnou dve baby šliapu na ľahkých prevodoch a aj by išli rýchlejšie, keby sa to stádo tlačiacich bikerov s klapkami na očiach odpratalo nabok. Vidíte, takto sa bikuje. Že sa nehanbíte.
Dole zjazd po lúke a sme v Ilavke. Teraz príde obľúbená pasáž. Trošku vytrasený ale zato pekný prejazd lúčnou cestičkou a potom hrebeňovka až do Ilavy. Na lúke dobieham s prekvapením JM. Aj mu kričím, že som ho tak skoro nečakal. Priskoro som ho dobehol. Na moje klídečkové tempo určite. Vraj kdesi tyčkoval. Aháá, takže to vzadu nebola zdochlina. :-)

Pred nás sa dostala bikerka a s obdivom vravím JM, že sa mi páči ako šliape. Že na stupáku pred Ilavkou vyučila kopu bikerov. Má to na neho motivujúci vplyv a dupne do pedálov poriadne. Ale nejako mu blbnú prevody. Aj reťaz nejako skáče. Vraj si dával novú reťaz. Tak kamaráde, dopustil si sa klasickej nováčikovskej chyby. Na preteky nová reťaz alebo sedlo, neodpustiteľná chyba. Na tomto som skoro skapal na českom Drásalovi.
Nejako sme to spolu prešli a zjazdovali po chodníku, po ktorom lesáci zvážali drevo. Chodník je síce dobre zjazdný ale plný jemného ílovitého materiálu. Asi preto sa mesto pod nami volá Ilava. Prestávajú mi pískať brzdy a biky nám idú zrazu akosi tichšie. Dole to ide veľmi príjemné. Keď si tak pomyslím, že minulý rok to bola mazľavá kĺzačka tak toto je paráda.

Sme dole, von z lesa, malý potok, prenášam bike. Prvá občerstvovačka. Logám pohár a JM vravím, nech ide ďalej, že ho dobehnem. On teraz piť nemusí, má ťaví hrb. Cucne si, kedy chce. Dologám, odlognem sa a pádlim za Jurom. Stihol som mu na občerstvovačke povedať, že už asi dobehneme JK. Videl som ho v diaľke v zákrute. Asi to bol on. Tak teda makám za Jurajmi a teraz príde po križovaní hlavnej cesty krátky stupák, ktorý teda veľmi nemilujem. Neviem prečo, možno to bude teraz lepšie. Pred Sokolom dobieham a obieham oboch a aj zastavím, reku, nejaká momentka. Nevyšla ani jedna fotka. Zjazd dole do minidedinky, decká nám ukazujú, kade treba ísť. Idem s JK a tlačím ho aspoň svojou prítomnosťou hore do kopca. Na stráni sa mi pri prehadzovaní zauzlila reťaz. Kto umí, ten umí a kto neumí, ten uzlí.
Šlapemé šlapeméChvíľu sa s tým mocem až do rozmotám a makám znovu za nimi. Do Hornej Poruby už vchádzam s JM a hlási problémy so sedačkou. Tak teda zastavujeme, ja vyberám rožok a ládujem sa. Po chvíli vyrazíme a necháme sa dobehnúť JK ako fotíme Vápeč. Potom prišla nepríjemná stúpačka hore na asfaltku. Asi by sa to dalo vyšľapať, keby to nebolo také mokré. No, nejako som sa vytrepal až hore, nechal som ich za sebou a rozbieham sa po asfaltke. Po takom kilometri zlezieme dole doprava na Dolnú Porubu. Robím zopár záberov a odbočujem za dvomi doprava a začína sa vytrasený zjazd. Zjazdujem sa maníkom ale ide nejako pomaly. Čakám na prvú príležitosť ho obehnúť. Vidím, že jedna stopa sa rozdvojuje a hneď vyberám tú druhú stopu. Nestihol som zareagovať, že je tam jama. Naraz len letím skákaného tigra. Ani som sa nedotkol prednej brzdy. Dopadol som na nohy a ešte raz na nohy a pristál v kríku. Našťastie som nešiel rýchlo. Neviem kde by som inak a ako pristál. Sedím si na ľavej nohe v trošku blbom uhle. Tupo to bolí ale viem, že nič zlomené nemám. Biker za mnou spomalil a trošku mi pomohol. Keď som sa s jeho pomocou postavil, otrepal som sa a povedal mu, že je dobre, že môže ísť. Teraz ma to bude chvíľu riadne bolieť a potom to ustane. Prestáva to bolieť a prichádzajú obaja Jurovia. JM hneď z voleja vyzvedá, či som v poriadku a či nemám niečo s hlavou. Nechápem, prečo sa pýta akurát na hlavu. Nohy, ruky mám zablatené ako prasa a on sa pýta na hlavu. Asi bol na to už dlhšie zvedavý a teraz len využil príležitosť. :-)
Ukazujem mu lakeť. Taká moja ručná achilovka. Ledva sa to pred necelým mesiacom zahojilo a už to mám znovu chytené. Ešte ma bolí ľavé koleno. Nemám tam nič udreté takže najskôr asi niečo natiahnuté.
Nejako som sa oklepal, otrepal, JM pritom vraví, že toto je zákerný a nebezpečný úsek. No to viem aj ja z minulého ročníka. Nasadám na bike a ideme ďalej. Za chvíľu príde rýchlostné zhulenie dole po poľnej ceste. Minule som to tiež rozpeckoval. Ani teraz som sa nenechal zahanbiť. To boli riadne fukoty. Také, že na 2 občerstvovačke bolo všetko blato na mne už suché. Poprosil som maníka na občerstvovačke o čistú vodu, nech si to poumývam. Oblejem si aj lakeť a zisťujeme, že je len trošku ochlipnutá koža. Žiadne odreniny. Takže mi to asi odškrabol ten krík alebo čo. Vyumývame, pár strekov dezinfekčného spreju a provizórny obväz. Poďakujem a posilňujem sa jonťákom. Čistím si pritom čistou vodou nohy. Za IlavouEšte si dám sójovú tyčinku a ide sa. Obaja Jurovia mi už zdrhli. JM našťastie chytám hneď za prvou zákrutou. Koleno trošku pobolieva ale šliapať sa dá. Len zo sedla to bolí viac ako je múdre. Uvídíme, hádam to rozjazdím. Svalovica si už dala odchod. Ten tiger bola asi jej kliatba na rozlúčku alebo čo. :-) Dole v asfaltovom zjazde idem v závetrí za JM. Potom odbočujeme doľava. Pred nami si vykračuje baba v sexi červenom. Prdelkou si vrtí v rytme Baske. JK vidím v diaľke a rozmýšlam, kedy to vlastne vyrazil, keď si stihol vytvoriť taký náskok a naľavo si starší pánko študuje turistickú mapu. Zvedavo si pritom obzerá bikerov. JM zaostáva, resp. nechávam ho za sebou. Teraz prichádza kopeček, ktorým sa toľko pýši Dubničák. Na asfaltke bielou farbou načmárané optimistické slová. Vraj VYDRŽ, o chvíľu príde to stúpanie KRÁĽOVSKÉ. Vydržal som a pomaly sa blížim k JK. Mierne stúpanie sa skončilo a začína sa zábava. JK už dobieham rýchlejšie a vešiam sa na neho. Juro mi vraví, aby som na neho nečakal a išiel kľudne ďalej. Tak som si teda išiel. Chytil som slinu a makám teda dopredu. Ešte krátky pohľad dozadu, stráca sa mi v diaľke.
Pripomínam si minuloročnú skúsenosť. Za každú cenu striedať polohy (na biku, na čo si myslel vole? :-). Chvíľu zo sedla, chvíľu posediačky. Len nech mi nezmrzne vercajk ako minule. Darí sa mi. Predbieham pritom pomalších. Hlavne v pasážach, kde dupem do pedálov postojačky. Šliape sa dobre, horúčava nie je a celý čas sa ide v tieni. Vedia to aj miestne muchy. Furt poletujú pred ksichtom a nedajú pokoja. To som si len myslel, že keď pridám, tak im ujdem. Riť Paľovu. Akurát sa na mňa zavesili tie kondične lepšie vybavené muchy. Až kdesi hore takmer na hrebeni múch ubudlo. Krátka rýchla rovinka a nedal som šancu ani muším elitám. Teraz sa bude niekedy odbočovať doľava.
Je tak, práve obieham ďalšieho bikera, formálne zanadávam na stupák, on tiež a šliapeme si ďalej podľa svojho. Trošku spomaľujem tempo lebo viem, že bude o chvíľu hnusný ale krátky stupák. Ten prichádza a ja prichádzam tiež pripravený. Oproti idú dole chalaniská na motorke, skoro som od strachu skolaboval. Ale ustál som to a mordujem sa hore. Sláva, prvú časť mám ešte bude jedna.
Fíha, čo to vidím, dobehol som Drásalovský tandem. Obaja svorne tlačia a tak fotím. Nasadám s odhodlaním urobiť aj tento kopec. Povedlo se a makám po lúke na vrchol. Tam zrýchľujem a dorážam na kontrolu. Chlapík na kontrole trošku panikári ale už zdiaľky vidím, ako si nemo opakuje moje číslo a zapisuje zároveň.

Najprv som si myslel, že je tu občerstvovačka ale nejako to vyzeralo čudne. Pitia mám dosť, vyťahujem druhý a posledný šunkový rožok. Ládujem sa a pozorujem príchodzích. Konečne sa dovalili aj tandemisti. Podaktorí bikeri ani nezastavili a pokračovali ďalej. Jejda, práve ide okolo tá baba, ktorú som chválil JM. Teda dobrá je, sa musí uznať. Neponáhľam sa, čakám na Drásalovcov, som zvedavý, ako zvládnu zjazd z Baske. Niektoré pasáže sú pomaly viac ako technické. :-)
Okolo SokolaDojedám a len-len ich stíham, lebo už vyrazili. Tak, ide sa na to. Prvá vec, čo som si všimol, že sa dole kopcom rýchlo rozbiehali. Na rovných úsekoch bez šliapania sa rozbiehali ako nič. Niekedy som musel riadne šliapnuť aby som ich dobehol. Zato v zákrutách spomaľovali viac ako ja. Nečudo. Obrátiť taký kolos nie je sranda. Začínali mi trošku pripomínať TIRákov. Hádam by si tam mohli hodiť nálepku jazvečíka a text pod tým "LONG VEHICLE". Obdivujem ich, ako jazdia. Hlavne mašinfíra. To musí byť pán "biker". Brzdiť, šliapať, prehadzovať, vyberať stopu, sledovať šípky. Nuž, neviem, či by ma bavilo sedieť vzadu ale v jeho prípade asi áno. Ale aj sedieť vzadu musí byť makačka. Neviem si predstaviť, ako majú dohodnuté nakláňanie do zákrut, technické prejazdy, núdzové brzdenie a podobne. Každopádne idú dole celkom dobre. Dokonca pritom aj predbiehajú pomalších, čo už musím riadne zdôrazniť.

Po tom, čo sa klesanie zmiernilo, som už prestal civieť nad jazdeckým umením Drásalovcov a makal dopredu. Teraz to bude len taká poľná nuda ako som naznačil na začiatku. Jazdenie po poľných cestách. Otvorený terén, kopu prachu a kamenia. Nič moc. Nejako to do toho Omšenia prežijem.
Ozaj, prečo práve Omšenie? Omšenie, Omšenie, čo to je? Ako vznikol ten názov? Nie náhodou takto?

Kde bolo tam bolo, bola raz obyčajná osada, zopár chalúp i jedna krčma. Postavili si preto kostol a začali zháňať nejakého farára. Rozchýrili v trenčianskej stolici, že dobrý farár za horami sa hľadá. Asi sa prihlásil taký divný adept. Bol priamy, pravdovravný, nikoho neťahal za nos a hneď vyložil pri stretnutí karty na stôl. I vraví ten richtárovi.
"Budem robiť svadby, pohreby, prvé prijímania i posledné, všetko možné ale omše nie. Tie z duše nemám rád."
Richtár nedbal, on na omše aj tak nechodí, lebo musí rátať so ženou peniaze. Plácli si teda rukami aby spečatili dohodu a dedina bez mena mala svojho prvého služobníka božieho. V okolitých dedinách sa rozchýrilo, že vo vedľajšej dedine majú nového a teda aj prvého farára, čo robí všetko možné, len omše nie.
"Omše nie? To som ešte jakživ nepočula." spľasne ruky starká Turáčkovie.
"Tak veru, omše nie." pritakáva návšteva odvedľa a dopije štamperlík dobrej slivovičky na rozlúčku.
"Omše nie?" počuť zo susedného pitvora.
"Počuli ste to? Vraj omše nie." klebetia si babky na jarmoku.
No a tak postupne prischlo bezmennej dedine Omšenie.


Tandemáci z DrásalaDole do Omšenia viedla nejaká strašne vytrasená a rozmlátená cesta. Tadeto sme išli aj minule? To snáď nie je možné. Konečne asfalt. Vychutnával som ho do sýtosti. Prechádzam cez mostík, predbieha ma nejaký biker, nechápem načo. Čo radšej nešetrí sily na zúfal-brutál kopec? Doľava, do úzkej asfaltovej uličky, kopec sa začína. Hneď ako končia záhradky je malá besiedka a tam nejaký postarší biker sleduje trápenie bikerov. Pýta sa ma, či chcem piť. No teda hej, už skoro nič nemám. Veľmi ochotne pribieha a podáva mi fľašu nech sa napijem. Pýtam sa ho pritom, či sa to dá vyšliapať lebo som si predsavzal, že tento kopec urobím.
"Tak dá, po ten les ale potom je to už strmé." ukazuje pritom rukou smerom hore.
Vravím mu, že minule som to neurobil ale že teraz to skúsim spraviť. Optimisticky ma povzbudzuje, že mi bude držať palce či čo. Dobre, vraciam mu fľašu a vyrážam na zteč. Pomaly ale isto šliapem. Práve míňam miesto, kde som minule odpadol od únavy a ležal. Síce som mal vtedy okolo 100 kilákov v nohách a aj počasie bolo divokejšie ale práve preto by som sa mal pokúsiť kopec na Drieňovú teraz zdolať. Práve sa blížim k lesu. Dobehol a predbehol skoro všetkých, ktorí boli práve vtedy na lúke, keď som začal stúpať. Teraz príde bobrík pokušenia zosadnúť. Zatiaľ nič, ešte to ide, nevzdávam sa. A tí dvaja predo mnou, čo tlačia bike a na poslednú chvíľu mi odskakujú z cesty, akoby neveriac, že to niekto ešte vládze vôbec vytiahnúť, by si tiež mohli dať láskavo klapky dole z očí.
Šliapem ďalej, konečne sa schovávam do tieňa lesa a úporne dupem do pedálov. Pomaličky a isto dobieham ďalších. Krátke zmiernenie a ukazuje sa nepríjemná kamenistá pasáž. To nemá zmysel skúšať. To sa mi bude prešmykovať. Zliezam a za ňou znovu nasadám na bike. Hurá, ide to. Čochvíľa budem hore. Takmer pred koncom stúpania znovu dobieham už X-tý krát spomínanú babu. Uff, tá je namakaná. Asi na ňu kýva ten vysoký maník v žltočervenom drese. Aj sa ho pýtam, že to nekýval na mňa, že? :-)
Obieham ho a pokračujem ďalej. Tu voľakde by mala byť studnička. Načapujem tam vodu. Už nič nemám. Aj tých pár nepríjemných pasáži sa mi darí nejako vyšliapať. Konečne studnička. Načapujem a pokračujem ďalej. V občasných stúpavých pasážach radšej zoskakujem. Terén je dosť ťažko zjazdný. Uprostred vymletá ryha od daždovej vody. Ide to ťažko aj peši. Posledný hnusný stupák. Nedá sa. Tlačíme všetci bez výnimky. Konečne vrchol. Teraz zalovím do rezerv. Mám ich ešte dosť. Začínam prikladať do kotla. Podaktorí bikeri sú vyčerpaní tlačením. Dobieham a obieham jedného za druhým. Konečne znovu obľúbený zvlnený terén. Míňam trampov a dobieham dvoch asi spolu jazdiacich bikerov. Obieham ich a zatáčam doľava. Toto už poznávam, Teraz sa bude už len zjazdovať. Fičím koľko sa dá. Blížim sa k ďalšiemu pomalšiemu. Akonáhle som sa k nemu dohrkal, zaregistroval ma a naraz len pridal.
Juro v cieliTak čo urobím?
Nechám tak, zavesím sa na neho a v príhodnej chvíli ho niekde obehnem. Do cieľa ho určite urobím. Dúfam, že tam nespravím rovnakú volovinu ako minule a odbočím na prvýkrát dobre. :-)
Chlapík maká a zjazduje už ako besný. Čo robil doteraz? Čakal na motiváciu?
Nabiehame na rozbitú asfaltku. Už to dlho trvať nebude. Držím si ho na dostrel. Vychádzame z lesa ale nejako registrujem, že ide do tej škvárovej zákruty nejako rýchlo. No jasné. padá na bok. Našťastie, nič devastujúce. Oškreté koleno a asi ruka. Zastavujem a pýtam sa či je OK. Vyzerá, že je pojazdný, tak nasadáme a makám dopredu. Rozbieham sa maximálkou koľko sa dá. Za Kolačínom sa obzerám a nevidno ho. Predo mnou tiež nikoho, tak nikým nerušený špurtujem do cieľa. Teraz nezabudnúť zabočiť doprava, potom doľava a zase doprava a ciééééľ. Fotí ma kouč a nechávam sa zapísať do cieľovej listiny. Zbavujú ma čisla.

Sestre vravím, že som JK aj JM nechal pred Baske a tipujem, že tu budú najneskôr do hodiny. Niečo okolo pol hodiny. Inak je trať rýchla a dobre sa jazdí, takže im to pôjde dobre. Idem si pre pitivo a jedlo.

Skôr prišiel JM a pred cieľom stíhaný nejakou babou si poskakoval na biku od radosti, že už je v cieli. Ako prišiel ku mne, hneď som sa ho opýtal, kde obehol Drásalovský tandem, lebo som ho ešte nezaregistroval v cieli. Len sa uchechtol
"Tandemáci? Tí sú v Omšení v krčme na pive." chichoce sa pri tom :-)
"Mohli by si dať na dres nálepku, Jezdíme na PIVO" pridávam zase ja. :-)
Zhodujeme sa v tom, že tá prvá občerstvavačka sa mohla presunúť práve do Omšenia. Tie dve v rýchlom slede na začiatku bola totálna blbosť. Mali sme ešte plné fľaše ešte zo štartu. Ani na Drásalovi nie je prvá občerstvovačka skôr ako po 20 kilometroch. Práve preto, lebo majú bikeri ešte dosť vlastného pitiva zo štartu a to je pritom takmer o 50 km dlhšia trať.
Prvá mohla byť v Porube a druhá v Omšení. Tak veru. Vravím Jurovi, nech ide odovzdať číslo. My ideme zatiaľ čakať na JK. Beriem jedlo a idem na križovatku sledovať, či už ide. Dočkali sme sa ho. Tak sme kompletní. Tak sme si porozprávali známe veci. Trať celkom dobrá, počasie vyšlo, takto by to mohlo byť stále. Keď tak rozmýšľam nad časom, hádam by sa to dalo stlačiť do 4 hodín. Možno na budúci ročník to skúsim. :-)

Drásal express v cieliČo dodať k Dubničáku?
Za 120 koruniek celkom dobrý cyklomaratón. Trať označená dobre. Dosť mi pomohla orientácia z minulého ročníka. Väčšinu trate som poznal. Blatisté pasáže mi nerobili problémy. Prinajhoršom som preniesol bike. Po zjazd z Baske je trať veľmi pekná, ale ten úsek za ním, je taký, nejaký divný. Aspoň mne sa taký javí. Organizátori si zaslúžia pochvalu, že to po strate silného sponzora nezabalili. Dúfam, že o rok bude zase dobrá akcia a že druhá, resp. prvá občerstvovačka bude tam, kde treba.
S JK máme zajtra ešte jednu bike akciu. Zajtra sa ukáže, ako na tom sme, či zvládneme {cestu domov na bikoch}.

DST: 67.10
TM: 4:26
MXS: 56.5
AVS: 15.1

sportreport.sk