Horal 2001
- Napísal: Rasťo Trubač
2. ročník 11.8.2001 Svit , 115km Keď mi prišla mejlom pozvánka na tento maratón tak mi srdce poskočilo. Konečne maratón kde sa nekrútia kolečká ako veverička, Navyše lákadlo v podobe Kráľovej Holi.... tie výhľady a krásna príroda.. Asi na to pôjdem. Tak sa aj stalo. Nahovoril som partiu a vyrazili sme. Trasu som už mal dávno prečítanú, nahodenú v GPS a akurát ma trápilo či nebude moc teplo. Deň pred odchodom som sa rozhodol že nahodim namiesto semislikov dajake ine plášte, tak som nahodil svoje 5 rokov staré. Ešte stále zaberajú lepšie ako speedmaxy a mám v čerstvej pamäti ako som sa na Vezikuláku šmýkal. Jediná zrada mohla byť za mokra, vtedy moc nedržia stopu. Takže prišli sme do Svitu, zaregistrovali a ubytovali sme sa a zbehli na obligátne pivko s večerou. Nuž ale čo sa nestalo, zapršalo. Čo zapršalo, búrka bola, lejak a celú noc. Tak čo už, prinajhoršom nepôjdem.
Ráno vstávam a pozriem von oknom... neprší. Výborne, idem pretekať. Ale, bolo v tom ALE, čo som ešte netušil. A mal som. Ja, MTB Greenhorn, som si NEUVEDOMIL že asfalt vyschne rýchle, ale lesný terén veru nie. Však o tom neskôr. Prišli sme partia (Miro Pilka, Julo Bugár, Luboš Drahoš, Imro Pilka, Juraj Haluška) na štadión, tam už to bzučalo predštartovnou atmosférou.. Ešte som pokecal s Bobom a Citrónom o GPS a o tom ako to preletíme a už zvolávali na štart. Štart bol netradične na škvárovej dráhe na štadióne kde si nás "odčítali" cez čiarový kód ako ovečky. Zhodou okolností som stál na štarte v prvej lajne... to sa mi ešte nestalo. Fotili si nás, filmovali a určite sa potvory tešili ako sa vytrápime. Štart - 8:01 cca.. zo štadióna vychádzam na 3. pozícii... Hovorím si... Už to lepšie nebude. Svižne sme vybehli zo Svitu nejakou poľnou cestou sme dofrčali do Spišskej Teplice. A odtiaľ už do riadneho terénu. Prišlo prvé stúpanie, balík o 100 bajkeroch sa natiahol.
Stúpanie bolo prijateľné a o krátky čas nasledovalo klesanie a asfaltkou sme sa dostali na Spišské Bystré. Tu sme šli spolu s Julom a trochu sa pofotili. Za dedinou bola prvá občerstvovačka kde ma dobehol Bobo, alias Robo Juhas, ktorého som zaúčal do GPS techniky. Medzitým už sme začali stúpať na druhý naväčší kopec na trase. Spočiatku na asfalte. Hovorím si, pohodička, netreba nič prepáliť, čučoriedka príde. Po čase sme začali stúpať po poľnej ceste kde som občas zbadal Jula. Pomaly som vyšiel na kopec, ten sa ešte mierne zvlnil a ešte trochu vystúpal. Na vrchu som si dal radšej dačo pod zub a už mi bol v chrbte Bobo. 
Nasledoval parádny zjazd kde som skoro nevybral zákrutu. Vlastne som ju prešiel v šmyku. Ufff, oddýchol som si ale makal ďalej aby som dohnal Jula. Zrazu sme šli po akejsi asfaltke dolu. Toto bolo hádam jediné miesto zle odbočené a nebyť GPS nestihol by som odbočiť. Akurát vtedy som videl skupinu bikerov ako sa poblúdení vracaju na trasu. Nasledovalo stúpanie necelých 100 výškových metrov aby som sa spustil dolu. Tak ale toto.... tento zjazd bol hrozný.. Po daždi samá voda, v strede cesty tiekol potok, po krajoch neuveriteľne šmykľavé blato. Vybral som si potok. Už som si zvykal na to že všade strieka voda a púšťal som to viacej. Pred sebou vidím že si potôčik začína vymývať cestu. Naraz prásk... Predné kolo mi vbehlo po osku! do nánosu blata a ja len cítim ako letím TIGRA! Bum... papulák ako vyšitý a do potoka robím vzorového \"pupkáča\". Riadne som sa vyváľal v potoku a bahne. Mierne ma to šoklo a ja neochotne stávam. Fajn... nič nemám zlomené len som komplet mokrý a zablatený. Aj bike, aj GPS... Nasadám a odzadu počujem mravouku Boba o tom že sa mu nemám posmievať za tigre keď ich sám robím. No dobre. Idem dolu ale pomaly ako posr.... Konečne asfaltka. Podľa mapy Pusté pole alias Vernár. Tam bola 2. občerstvovačka. Tam sa skúšam dať dokopy... dáko ma bolia kríže, trošíčku koleno a brucho. Požiada Boba o foto ako vyzerám po tigrovi. Keďže som to prežil, pokračujem ďalej.
Zisťujem však, že nastali 2 problémy. Poprvé som stratil chuť makať a podruhé začala mi blbnúť reťaz a prehadzovačka. Divne skákala. Pokračujem. Skupinka v ktorej som šiel, mi odišla a okolo mňa aj v kopci prefičal Bobo. Dostávam sa dakde do kopca v lese. Tuná sa cesta dáko stráca a dá sa orientovať len podľa bielych stúh. Terén je prerytý traktormi a podmáčaný. Čím viac makám, tým hlbšie zapadám. Pošmyknem sa na dákom konári a bác... zasa v blate. To snáď nie! Už v duchu zúrim. Čo je toto za terén. Neochotne nasadám a pokračujem. Už dajako zídem do Telgártu a idem dedinou. Šli sme cez cigánsku osadu kde nas povzbudzovalo hádam 50 cigánčat. Hádam aj celé 2 rodiny ;-) Vďaka Rómom trocha pookrejem. Za dedinou cesta stúpa na štrkovej ceste. Nie som nadšený ale čo už.. na vrchu zas blato... Zatínam zuby a vchádzam do Šumiacu, dedinu pod Kráľovou hoľou. Občerstvovačka a treba ísť hore. V stúpaní mierne ožívam. Dlhé kilometre štrkovou cestou. Držím si tempo takých 7 - 9 a vidím ako sa proti mne občas rútia lepší bajkeri. Zrazu dakto ukazuje že treba ísť z cesty po modrej značke. Riadna strmina, kde každý tlačil.
Zasa sa pripájam na cestu. Dáka skupinka turistov nás povzbudzuje a prehovára aby sme nešli nahor... Idem. Je tu asfaltka. Pomalinky chytám rytmus ale stále mi rapčí prehadzovačka a reťaz strieľa. To už vchádzam do mrakov a len GPS mi ukazuje kde sa tá hoľa môže nachádzať. Asi kilometer od vrcholu stretám oproti parťákov... tí to majú za sebou. Míňam Boba ktorý žobroní o pláštenku. No čo, ja by som mu aj dal, ale mám o 5 čísel menšiu veľkosť. leda že by sa zahral na Detvana. No hurá konečne som hore. Skrehnutý si pýtam čaj. Nemali len bujón a studený jonťák. Tak dačo pojem a idem dolu. To je zima! 4 stupne, viditeľnosť 15 m a ja si to rútim 60tkou (maximálka 66). Dlho sa to však nedalo vydržať. Našťastie vybieham z hmly, o chvíľu končí asfaltka a o ďaľšiu chvíľu mi usporiadatelia ukazujú že treba odbočiť. Uff. Je to za mňou. Pomaly rozmŕzam a idem. Pár kilometrov fajn. Potom zrazu zbadám po ceste kmene popílených stromov a neuveriteľné bahno. Tak toto nieeeee... zahodím bike a zúrivo pijem Semtex. Ešte dobre že to nie je skutočný... Čo mi zostáva. Pokračovať ďalej. A peši. Potom sa dalo síce naskočiť na bike ale v klzkom blate to bola bieda. Stále sa mi šmýkali gumy a cítil som permanentné prekĺzavanie kolies. Terén stále stúpal a klesal a bol takmer neprejazdný. Nakoniec som prišiel na zelenú značnku kde bola spojnica Krejzi a Lejzi. Začalo stúpanie na Smrečinské sedlo. Postupne vchádzam do akoby rozprávkového lesa plného húb a ihličia. Krása. Cesta je síce strmá že radšej tlačím ale kochal som sa aj fotil... Tu chcem povedať že som sa hambil za kolegov bajkerov. V takom krásnom lese nemali hamby hádzať prázdne obaly od traťoviek na zem. Ale každá romantika raz skončí... Posledná fáza stúpania sa niesla v znamení úzkeho výmoľu v ktorom tiekol potok. Zasa som sa riadne premočil. Konečne Smrečinské sedlo. Dole sa šlo dákou pokosenou lúku a neskôr rozbitou lesnou cestou. Tu sa mi takmer rozpadla GPSka (zdravím výrobcu držiaka na bike), tak som zastavil a dával to dokopy. Vtedy ma dohnal Bobo, môj tieňový bajker na tejto štreke. Šli sme spolu dolu až sme prišli na asfalt. Konečne asfalt! Vykríkol Bobo. Skoro som spadol z biku. On pravoverný bajker a taký výrok..... Prší a my letíme cestou. Som zvedavý ako dlho. Vcelku dlho akurát že pred očami nám vyrástol strmý kopček za ktorým bola občertvovačka v Liptovskej Tepličke. Tam si mením baterky a pýtam sa domácich... koľko kopcov ste ešte na nás nachystali? Dostávam odpoveď: Ešte 22km (sedí) a 3 kopce (bolo ich tuším viac). Skoro mi GPSka vypadla. No nazdar.
Vyrážame s Bobom. Najprv asfaltka, strmá a potom ešte strmší kopec. Zasa Blato. Zanadával som si. To už hádam nie... Hádžem ľahké prevody a bác... začala sa mi namotávať reťaz na prevodník. No zbohom. Ešte aj toto. Musím len veľmi zľahka zaberať. Konečne hore... a zjazd. Zjazd? Blato bolo také veľké že som sa len šmýkal a zapadával. V duchu som zúril. Dáko som zišiel do Šuňavy. Tachometer akoby nechcel odsýpať. Ďaľšia kontrola a na moju otázku koľko (kopcov) som dostal šialenú odpoveď že dva. Stúpanie = blato. Klesanie = blato. Prevody na najmenšom prevodníku už nefungujú. Moja psychyka neexistuje. Nadávam nahlas a pomaly tlačím bike hore, rovno aj dolu. Keby tu boli organizátori. Nedožili by sa ani vyhlasovania víťazov. Hľadali tu háádam všetky miestne vrcholy a najstrmšie cesty. Zisťujem že sa mi vydralo vzadu gumičky. brzdím kov na kov. Radikálne som spomalil a každú hupku som premenoval podľa dákej nadávky;-) Prechádzame dáku asfaltku (keby som vtedy vedel že ide do Svitu...) a brodíme potok. Pred očami mi narastá stúpanie vo vlhkej lúke... S Bobom dobiehame úbožiaha z lejzy ale na lejzy nevyzerá. Do stúpania mi to v tretrách nejde, Bobo mi odchádza. Vidím ho ako na vrchole nasadá a fičí... Ja som tam o chvíľu. Nasledoval strmý zjazd dolu a prestávali mi brzdiť aj predné gumičky. Keď som to ako tak ubrzdil, pozriem na GPS a ta mi slubuje ani nie 2 km. Takže som prešiel od poslednej občerstvovačky 20km a mal som pocit ako po 100. Nech už je cieľ. Škodoradosť organizátorov však dosahuje najvyššie priečky a posielajú nás na malý kopček a lesom s odhalenými konármi. S nefungujúcimi brzdami a zasekávajúcim sa prevodníkom som skoro objal jeden strom. Tak to nie. Zliezam a prenášam bike. Našťastie zazriem Svit. Konečne!!! Vchádzam na asfaltku a pomaly krútim ulicami k cieľu. Štadión a vidím tabuľu cieľ. Ani sa neteším. Pred čiarou som zoskočil a v duchu dnešného maratónu som prepochodoval cieľom. Tak toto som ani vo sne netušil. Konečne som pocítil ako sa cítia motorkári na šesťdňovej. Potoky, blato, hmla.... KREJZI Presne to nazvali. Zaprisahal som sa že v takýchto podmienkach už v živote štartovať nebudem. Resumé? Za suchého a pekného počasia to musí byť fantastická trasa. Za týchto podmienok to bola tryzna. Je to možno na zamyslenie organizátorov či neurobia suché a mokré verzie maratónu. Škoda že okrem starostlivo a dobre označenej trate sa nedá vybrať aj počasie. Takže organizáciu hodnotím vysoko, mieru pudu sebazáchovy však Alťáci majú nizku;-)) Zároveň im týmto predkladám účtenku za brzdové gumičky 2 páry, Prevodník, reťaz a plášte do blata ;-))) A doporučujem cenu útechy pre tých čo nedokončili liečebný poukaz na blatový zábal ;-)))))
Ale nie.... Držím palce aj do ďaľších ročníkov a želám im veľa slniečka.