SportReport AŠK Pezinok
Log in
updated 11:03 AM CET, Nov 16, 2022

Horal 2003

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 
Štart vo SviteDlho, dlho sa čakalo na zlatý klinec MTB cyklosezóny. Predminulý rok sme to prešli s odretými ušami, minulý rok sme zdrhli priamo zo štartu, priam by som povedal, zubatej z lopaty, ale teraz bolo jasné, že ideme. Podmienky vyšli presne tak, ako som už na jar tušil.
Najväčší problém mi bude robiť pravdepodobne moja premiéra na SPD. Kúpil som si ich na horák toť nedávno a veruže mi to nie je úplne jedno. Radšej to s chalanmi ani nerozoberám. Musím ísť celý čas riadne opatrne. A už vôbec sa s tým nebudem chváliť na štarte. Dám si dozadu značku akú vozia na autách začiatočníci. Trojuholníček symbolizujúceho vodiča v zábehu. :-)

Na štarte vidím, že sa postavila celkom slušná hromada bikerov. Medzi nimi aj Ľubo, ktorý si vraj pred týždňom nabil držku v zjazde. Má ofačovaný lakeť a zápästie.
Večer keď som ho videl na recepcii ubytovne, tak som si myslel, že ide aspoň kategóriu Lejzi. To je tak pre jeho súčasný zdravotný stav len tak-tak absolvovateľné. Ale keď ho vidím, že štartuje s nami, nie je mi všetko jedno. Okolo ide Braňo P. a veselo sa pýta JM, na koľko defektov sa teraz cíti. O jeden menej ako on? To som zvedavý, ako si to títo dvaja medzi sebou na trati rozdajú.
Miloš vraví, že si netrúfol vziať digitál a tak otravuje týpka neďaleko, nech nás, chlapcov z Brátislávy, odfotí so starou dobrou klasickou hrčou. Taká malá gruppenfotka. Ešte pribehne aj JM a pohotovo cvakne to, čoho nie je uspokojivo neschopný týpek schopný vykonať. :-) Prvé stúpanie. Ešte asfaltDo štartu už neostáva veľa času, JM sa pýta Tomáša, či sa chystá nahánať, na čo dostane mimickú odpoveď v podobe pokrčených pliec a pokrčenej tváre. Takže asi áno. S JM si podáme ruky a zaželáme veľa šťastia do pretekov, nech sa nevyrúbeme. Spomínam aj na Luboša a Rasťa z PK ako nám asi držia palčoky. Zmocňuje sa ma také vzrúšo, ako už dávno nie. Príznačné, pre vrchol MTB sezóny. Akoby som to išiel prvýkrát v živote. Mám súkromný cieľ. Urobiť to o hodinu rýchlejšie ako v roku 2001. Aj natrénované už niečo mám (nielen teoreticky ako podaktorí :-), aj po materiálnej stránke som už urobil nejaké pokroky, aj počasie, zdá sa vyšlo. Síce ma fotenie bude trošku brzdiť ale budem sa krotiť. Tak do toho.

Štart bol presne taký istý ako na iných akciách. Hurá systém dopredu. Musím uznať, že spôsob, ktorý používajú niektoré maratóny, že hneď na štarte brutálny kopec, takzvaný \"trhač\" nemusí byť v niektorých prípadoch ideálny. V tomto prípade je prakticky niekoľko kilometrov od štartu rovina, ak nie rovno dolekopec. Vychádzame zo Svitu doslova šprintom do Spišskej Teplice. Tomáša mám stále pred sebou ale jaksi sa mi pomaličky vzďaluje. Hoci ja už mám najrýchlejšie prevody a cvrkám, čo mi sily stačia. Ostro doprava smerom k lesu a horekopec. Po pravej strane vidieť peknú panorámu Vysokých Tatier. Tomáš už je ďaleko vpredu a ja už tavím na svoje strojové tempo. Iné neviem. :-) Vlastne áno, ale až keď nevládzem, pešie tempo.

Kúsok pred prvou občerstvovačkouČelo mi už dávno zmizlo z dohľadu. Idem za bikerom so srandovným názvom cykloklubu. Jiří Team. Tak si idem za ním ale postupne spomaľuje až ho predbieham. Je mi to vlastne jedno, lebo je to len začiatok. Krátky zjazd, doprava, popri lese a vzápätí doľava rovno do lesa. Krásna, kvalitná lesná cesta. Cítim, že ťahám nejaký minipelotónik. Keďže odmietam jazdiť pod takýmto tlakom, ochotne ustupujem dvom bikerom ktorí ma pomaly obehnú a idem za nimi. Evidentne nejakí motivátori. Akonáhle stratia pred sebou nejaký objekt na predbehnutie, stratia motiváciu dupať do pedálov a spomalia na rýchlosť predbehnutého. Zvláštne. :-)

Postupne sa formuje malá niekoľkočlenná skupinka a zjazdujeme dole. Vychádzame na asfaltku v ostrom uhle a odbočujeme doprava na Spišské Bystré. Vyrevuje tam na nás usporiadateľka, aby sme makali a neflákali sa. :-)
"Poďme, poďméééééé"
Táto asfaltka ma prekvapuje, nejako si ju nepamätám z môjho prvého pôsobenia. Nevadí. Asfalt už viem jazdiť a tak sa friško dostávame dopredu. Krátke foto, a už balím foťák, lebo ide zjazd. Tá ostrá ľavotočivá zákruta dala zabrať. :-) Na konci zjazdu rovinka a komusi tam zvestujem, že by tu mala byť niekde občerstvovačka. Predbiehame obrovskou rýchlosťou nejakého cigoša kymácajúcim sa na teskáči pod váhou aktovky plnej sociálnych dávok.

Stúpanie na Smrečinské sedloNa občerstvovačke musím zastaviť. Treba doplniť pitivo. Najbližšia občerstvovačka bude až kdesi na Pustom poli, čo je sakramentsky ďaleko a medzi nami jeden výživný kopec. Aj fyzicky aj esteticky. Prechádzame cez dedinu, pred bránami domov domorodci a čumia ako obarení. Kuknem na nejakú pani, gestom naznačím čo má robiť a už len počuť na pol ulice potlesk a hecovanie. :-) Ej, ale to dobre padlo. :-).
Táto cesta mi je známa. Na jar som išiel tadiaľto na cesťáku z Vikartoviec. Vlastne niekoľkokrát som sa vtedy dotkol dnešnej trasy Horala. Doľava, doprava a pekne do lesa. Stále asfalt ale to dlho trvať nebude. Z asfaltu sa stal penetrovaný a sklon kopca typický pre dlhé a hlboké doliny. Mierne stúpame, predbieha ma partička chalanov, na ktorých volám, že to takéto mierne nebude večne. Na konci bude pekný krvák. Dusím znovu to svoje tempo a nenechám sa strhnúť. Očkom pozerám po lese, ako sa darí hríbom, aby som mohol dať tatkovi doma správu, že hríby sú. Starší biker v nezvyklo hnedých cyklogaťoch, (počul som viac teórii, prečo sú hnedé nohavice najlepšie :-) si išiel odcvrknúť. O chvíľu ma dobieha a predbieha. Kua, na to, aký je to starý foter, maká skutočne dobre. Napravo vidím čerstvo vykuknutú muchotrávku. Dosť malý dôkaz na to, že hríby sú. Pomlátený asfalt končí a začína lesná cesta. Úsek príznačne nazvaný Peklisko. Ide to strmo hore. Všetko to hromadne spomaľuje na ľahké prevody a dusíme to do kopca ako to len najlepšie ide. Mne to zatiaľ nerobí problémy. Síl mám dosť a stále si krotím tempo. Navyše mám pocit, že ma nejako nadúva. Seniorovi v hnedom vravím, že by to stúpanie mohlo aj skončiť. No minimálne zmierniť by sa mohlo. :-) On mi so smiechom odpovedá, že na to si ešte počkáme, možno aj pol hodinu. Zopár serpentín zdolávame a spomínam, že tu som minule predbiehal Citróna. Je to tu doslova nádherné. To nemá chybu.
To už ostré stúpanie dávno skončilo a ťaháme po hrebeni hore. Smerovčíci nás naháňajú doľava a upozorňujú na rampu za zákrutou. Za ňou nás čaká výživný zjazd. Biker vedľa mňa sa pýta, či chcem ísť dopredu. Nechávam ho, nech ide on. Potom sa uvidí. Ja si ešte asi niečo pôjdem pofotiť ako pozerám. :-).

Zjazd na Pusté poleNa konci zjazdu prudko doprava, z ťažkých prevodov sa pomaly vymotávam na ľahké a vedľa stojace tetky mi vravia, aby som dával pozor na jamu, čo ma čaká. Zastavujem sa pri nich a pýtam sa ich, či čakajú na obete tohto rýchleho zjazdu. Zatiaľ sa nedočkali keď sa tak veselo zasmiali. Tak teda pokračujem a som zvedavý na tú \"jamu\". Som si myslel, čo to už len môže byť za jama, keď ma musia na ňu takto slovne upozorňovať. Asi nejaký vyšmýkaný kotol, ako sa snažilo nejaké auto vyhrabať. Ktovie.
Ej veru, z jamy sa vykľula riadna ďúra. Skoro bagrovisko. :-) Zoskočil som z biku a opatrne obišiel. Keby bol dobrý rozbeh aj dojazd, verím tomu, že by to podaktorí skákali na biku. :-)
O chvíľu zjazd pokračuje a celkom sa mi páči, ako si to svištím dole. Len také kúdoly prachu. Dostávame sa na asfaltku a po nej na Pusté pole. Pri chalupe stojí slovenský čuvač a vedľa neho uštekaný malý oriešok. Prichádzam na občerstvovačku, dávam si doliať jonťák, sám vypijem dva poháre, treba. Pochvaľujem si trasu a vidím, že aj oni sú radi. Aj tomu seniorovi v hnedých cyklogaťoch vravím, že to bol riadne dobrý zjazd. Tiež súhlasí. Hlad nemám a tak sa vyberám za ním ďalej.

Na KHChvíľu po asfaltke, potom doľava do lesa. Znovu pekný lesný výšľap. Potom strašný, ešte strašnejší zjazd. Ne-no-r-m-mm-al-ne vy-vy-vy-tra-sennn-nnný zjazd. Samý koreň, kameň, trčiaci pahýľ. Tak tadiaľto nazad budem bez hanby tlačiť. Robte si čo chcete. Ešteže tam boli normálne úseky, kde som si trošku odpočinul. Krátky ostrý dojazd, potok, tunel a výjazd na štátnu cestu. Úúúúúúf, to je labúžo. Ani neviem ako ma bolí riť. Našťastie je to zjazd a tak s vetrom opreteky jacháme do Telgártu.
Neverím však vlastným očiam. Dobieham Ivana, zástupcu starých fotrov na tejto trati. Vravím mu, že zostáva prekonať tento kopček do Šumiacu a už sa bude len stúpať na KH. Z Telgártu vychádzame po neujazdenej šotolinovej ceste ovešanej povzbudzujúcimi cigánmi. Špalier skoro ako na Tour de France :-). Všetky dve rodiny ako povedal Rasťo. :-)
Krpci boli riadne podkutí v žobraní. Na začiatku najaktívnejšie žobrali horalku, čokoládku bez rozpakov naplno, obďaleč vrieska nejaké cigánča neartikulované zvuky, podaktoré mi dokonca sápajú po Oscarovi, čo mám na páse a v ďalšom slede nás čakali psychologicky vymakanejšie indivíduá.
"Ujóóó, dajte mi prosím čokoládku!"
"Nemám, naozaj nemám"
"Veď vidím že vzadu máte!"
Na KH"Nemám\" nebudem predsa debatovať čo tam vlastne mám. Zastavenie môže byť životunebezpečné. :-) Čo keď nás hore na konci tohto hnusného šotolinového stúpaniía budú čakať najstarší mazáci a na horalku sa zvysoka vyserú a zoberú si rovno celý bike. :-)
"Ujóóó, vy ste dobrý, vy mi dáte čokoládku, žéééé?"
"Ďakujem ale nemám."
Kúsok vyššie bola táto taktika dotiahnutá do maxima. Takpovediac mozog tejto mafie. :-)
"Ujóóó, odkiaľ ste?"
"Z Bratislavy"
"A dáte mi čokoládku?"
Kua, pustiť sa do debaty s týmito deckami je fakt o držku. :-) Aj keď tento posledný by si tú čokinu asi zaslúžil, pretože prejavil aspoň nejaký (hoci možno povrchný) záujem. :-) Ale horalku som naozaj nemal. Jedine horala, ale ten práve práve jazdím.

Konečne koniec stúpania, zopár potôčikov, Ivan sa mi stráca vpredu a ide zjazd. Pomaly sa mení na neujazdený šotolinový a je to dosť o držku. Mne to veľmi nevadí. Bike ide spoľahlivo a prichádzame aj s Ivanom na občerstvovačku do Šumiaca. Hladný nie som, čo mi je veľmi divné a tak si dám len niečo loga a doplniť pitivo. Ešte odfotím Ivana, ako si \"sype\" :-).
"Ideme?"
"Poďme"
Na tacháči mám 2:30 a som zvedavý, koľko to potrvá hore. Pridáva sa k nám aj jeden biker v modrom a spoločne debatíme v stúpaní. Treba si nájsť tempo a vyškriabať sa až hore. Vravím tomu chlapíkovi, že keď tú Kráľovú hoľu spravím v priemerke 8 km/h na jeden šup, tak budem maximálne spokojný. Ešte sa ma pýta, akú mám teraz aktuálnu rýchlosť. Veď vravím, 8. On mi na to, že on má teraz 11 hoci ideme rovnako vedľa seba. Niekto z nás má zle nastavený tacháč. Už chápem, ako môžu podaktorí na webdiskusiách rozprávať, ako si to mažú dolekopcom 70-90 km v lese. :-)
Nerozoberám to, hoci mám pocit, že môj tacháč je nastavený správne. Veď už pri 40 km/h v zjazde v lese mi lepí na plné pecky.
Postupne sa utišujeme a v tichosti šliapeme hore. Výhľady sú náramne fasa. Len to slnko akosi pripeká. Našťastie sa ide v lese, ktorý aspoň trošku poskytuje tienisté útočisko. Týpek v modrom sa pomaly stráca vpredu. Ivan sa pomaly prepadáva dozadu.
Míňam v stúpaní jedného bikera ako si dáva cvrka. Pýtam sa, či odhadzuje záťaž.
"Furt málo" vraví mi. :-)
Za tunelomJa sa tiež vážne zaoberám myšlienkou niečo pustiť. Hlavne črevá mi akosi divne pracujú v bruchu. Zatiaľ stačí trošku pridať plyn. :-) Len v tej chvíli nesmie byť nikto za mnou. :-)
Dávam si tabletku Enervitu, čo sme dostali v štartovnom. Aspoň do kopca, nech to využijem. Zákruta ostro doľava a šliape sa ďalej. Akosi sa mi chce stále čoraz častejšie poprdkávať. Povoľujem trošku opasok na Oscarovi, hádam to prejde. Chvíľu pokoj, šliapem si šliapem a o chvíľu zase. V zákrute stoja dvaja smerovčíci a pýtam sa ich, či už išli prví dole. Vraj áno. To znamená, že si už musím dávať bacha v protismere. Kua, to už majú asi hodinu náskok. Čím viac sme sa blížili k asfaltovému úseku trate na KH, tým otrasnejší bol povrch. Samá skala, kameň, neujazdená šotolina. Miestami tu na tých vytriasačkách totálne strácam tempo a klesá na biednych 5 km/h. Takto som sa dostal až kúsok pod asfaltku, až som zastavil a zoskočil z biku. Čreviská mi fakt nejako divne skučia. Na chvíľu som si Oscara odopol a trošku pofotil. Prichádza Ivan a tiež zoskakuje. Leje z neho celkom pekne. Dofotím, zbalím sa a znovu sa pýtam.
"Ideme?"
"Čo nám ostáva? Poďme." :-)
Zdá sa, že sa bruchu uľavilo, zapínam sa a nasadáme na biky. Konečne asfaltka. Teraz to už pôjde lepšie, hoci mám obavy, ako to bude vyzerať s horúčavou na otvorenom teréne.
Ivan je teraz predo mnou a mordujeme sa hore. Črevá sa zase ozývajú. Trošku povolím a prejde. Na hranici kosodreviny a lesa ma už brucho donútilo znovu zoskočiť a povoliť Oscara. Aj som chcel pridať plynu ale už som cítil, že ak to spravím, povolí tesnenie. Zle je. Horúčkovito sa vyzliekam.
\"Kua, kde to pustím? Kde to len pustííííííímmmm!!!!\" Z pravej strany je príkry zráz, síce s lopúchmi ale aj so žihľavou. No už len to mi chýba, aby som potom použil žihľavu a už sa neposadím. Idem na opačnú stranu a chytro, chytrooooooo, chyyyyytrooooo. ( † )

Timeout I.

SmrečinyKeď som skončil, ako omámený sa vraciam k biku a pomaly obliekam. Nedá sa povedať, že by som sa cítil dvakrát dobre. Oblieva ma studený pot a zapínam si Oscara. Zhora si to už sviští Tomáš ako odtrhnutý vagón. Este mi zamáva a mizne v diaľke. Nasadám na bike v jemnej nádeji, že mi to pôjde hore spočiatku rýchlejšie ako je zvykom, keď si človek na chvíľu oddýchne. Prdlajs. Išlo to presne tak, ako keď som musel zoskočiť. Ale zaujímavé, že aj pri súčasnej priemerke 7, začínam pomaličky dobiehať bikerov pred sebou. Rozmýšľam, že kvôli sračke budem musieť spomaliť, lebo nedôjdem. Kdesi skapem totálne dehydrovaný a prvé ma nájdu medvede. Alebo muchy. Hlavne musím toho na občerstvovačkách čo najviac vychľastať. A samozrejme naliať do fľaše.
Les sa skončil, kosodrevina sa blíži, slnko páli, vetrík pofukuje, našťastie je v tejto nadmorskej výške čoraz chladnejšie a začínam aj napriek nie príliš črevnej pohode ožívať. Sem tam ma opáli nejaký šťastlivec, ktorý už má KH spravenú. Po pravej strane parádne výhľady do diaľky.
Ako by som len fotil. Ako besný. Ale nechcem si zničiť tempo a tak len dupem hore. V jednom momente som to nevydržal a zoskočil. Niečo predsa musím nafotiť. Takáto príležitosť sa nenaskytne hocikedy.
Po naskočení na bike pokračujem ďalej. Pomaly si to šiniem hore, už len tri kilometre. Pred dvoma rokmi som v týchto miestach už dávno tlačil. Teraz síce šliapem ale bolí to, naozaj. Už to trvá pridlho. Zostávajú 2 kilometre. Aj sa poteším aj nadávam, prečo nemáme aj v BA takýto riadny kopec na tréning. Pezinská baba sa môže strčiť. :-(
Posledná zákruta, ostáva necelý kilometer. Trošku zrýchľujem. Je čoraz chladnejšie. Ej, ako dobre, že som si natrel ruky aj nohy dvacinou. Občerstvovačku už mám na dosah, oproti sa už rozbieha Ivan!! (kua, ako dlho bol na občerstvovačke, že som ho tam skoro dobehol?) a zdraví ma.
Konečne som hore. Nie je mi všetko jedno ale som rád, že som tam a že sa mi podarilo udržať celkom slušnú priemerku 7-8 km/h. Idem si dať poživeň. Pýtam sa chlapíkov, či majú polievku. Jeden ironicky zopakuje, či chcem so slížikmi. :-) No, mohli by byť.
Tak si dávam naliať, zoberiem chlieb a idem na schody šrotiť.

Ledva sa zakusnem do chlebu už znovu cítim podozrivé tlaky tam dole. Kua, kua, kua už zasa. Ja to serem. No asi budem musieť.
Opýtam sa jedného z chlapíkov, či tu majú niekde vécko, lebo ma dnes začína preháňať. Ochotne ma zaviedol dnu a išiel som si uľaviť. Že som nechal bike a veci vonku na schodoch bez dozoru, mi v tej chvíli bolo úplne jedno.
No, sedel som tam poriadne dlho, kým som nemal definitívnu istotu, že je to všetko.

Timeout II.

Jedlinky.Poberám sa von dojesť ten bujón. Medzitým som požiadal jedného z maníkov, nech mi trošku nastrieka maziva na reťaz. Lenže chlapík to strieka zvysoka a tak sa mi to dostáva priamo na kotúč. Kua, zastavujem ho a púšťam sa do čistenia kotúča.
Potom konečne jesť. Bujón som dojedol, ešte banán, nech sa to v tých črevách upokojí, poďakoval sa a vyrazil dole. Mám windstopra dres, takže v pohode na plné gule dole.
Uprostred asfaltového zjazdu stretávam JM ako si to krúti hore. Brzdím a zastavujem. Posťažoval sa, že sa mu točí hlava (asi hlaďák) a že Braňo chytil defekt. Posťažoval som sa aj ja na črevné prehánky a JM sa pýta, kedy išiel dole Tomáš. Vravím, že to už je riadne dávno :-) Lúčime sa a fičím dole. Na šotoline míňam Miloša a stíham ešte zastaviť pri Lubošovi. Ten teda vyzerá, že je totálne našrot. Ani sa mu nečudujem. Vraj ho tá horúčava ničí.
Ešte ho trošku posúrim do kopca, lebo chlapi na občerstvovačke už krútia reči o časovom limite.

Potom som už nezastavoval nikde a až po červenú značku predbehol dvoch bikerov v zjazde. Zjazd po červenej dole do Telgártu bol onakvejší adrenalín. :-) Nezrúbem sa tu niekde pri svojej premiére s SPD? Niekedy som mal doslova namále ako vyriešim zapeklitý terén. Teda ako poznám Luboša a jeho chronické problémy s chrbtom a rukami, ešte k tomu zranenými, tuná asi zhasne. Toto musí prejsť peši.
Zdarne som sa dostal až dole a chalani na križovatke ma smerujú na spiatočnú cestu naspäť, na Smrečinské sedlo. Presne to isté, čo som išiel doobeda dole.
Na asfalte to znovu roztáčam, čo to dá, ale v rozumných otáčkach. Čakajú ma ťažké výškové metre. Už dopredu kalkulujem, kde budem bike tlačiť. Doľava do podjazdu, potok, hore a šliapem, kým sa dá. Zabahnený potok, strmo po zdivočenej cestičke hore. To už tlačím. Bez hanby ako som si pri zjazde povedal. Je to tu takmer nezjazdné smerom hore. Prichádzam k bikerovi ako mení dušu. Vyzerá, že má riadnu depku. Nevidel som ho lepiť defekt ešte aj na KH? Pýtam sa ho a prikyvuje. Fakt je riadne deprimovaný a pýtam sa ho, či má ešte nejakú náhradnú dušu, že či nechce jednu.
"Máš dve?"
"Mám, chceš?"
Tak som mu jednu dal, hádam sa upokojil. :-)
Po chvíľke už ten chodník dostal normálny podklad a tak nasadám a ťahám hore. Zmierňuje sa a nasleduje krátky zjazd končiaci brodom. Vychádzam na asfaltku a o chvíľu tu bude občerstovačka Pusté pole.
Prichádzam tam a na zemi hotový lazaret. Skoro všetci ležia na tráve a odpočívajú. :-) Tak ich podpichnem, že tu nemajú čo polihovať ale bikovať.
Dávam si doliať do fľaše, banán do huby, pitie a pokračujem ďalej. Nikto sa ku mne nepridáva. Ležia tam presne tak ako som prišiel. :-)
Prichádza dlhý mierny asfaltový výšľap. Toto je v pohode, horšie to bude neskôr. Z cesty prišla šotolina a už len hore. Po pár serpentínach rovinka, známa "jama" a brutál hore.

Konečne v cieli.Niežeby bol ten kopec nejako zákerne strmý, ale čoraz častejšie sa mi pred očami zjavuje charakteristika maratónu, ako som videl v propozíciach. Hlavne časť vety
"...dlhé a náročné stúpania..."
Doprdele, tak toto teda sedí ako riť na šerbľi. Stúpam a čoraz častejšie ma začína omínať prdel. Furt sa len mrvím a nemôžem nájsť tú správnu polohu. Preto občas na chvíľočku zastavím a ponaťahujem si gate, nech mi definitívne nezrastú so zadkom. Aspoň že nohy vládzu ťahať. Dobiehajú ma traja chalani ale mám z nich nejaký divný pocit. Akosi rýchlo to pália hore kopcom. Nechápem. Keď sú takí rýchli, prečo sa stále motali za mnou?
Neriešim to ďalej a sústreďujem sa na svoje tempo. Stále sa mi darí držať to na prijateľných 8 km/h. O chvíľu vidím chalanov v diaľke ako stoja a odpočívajú. Než dôjdem k ním, už sa dali znovu do pohybu a znovu mi miznú. Zase šliapem sám. Terén sa pomaly otvára, začínam si počas jazdy štelovať brzdy, nech sú pri zjazde od Smrečinského sedla maximálne pripravené. Sa mi niečo posere s brzdami a zas sa vydrbem voľakde ako prezident v bavoráku. V ostrej zákrute na poli skúšam, či som ich nedotiahol veľmi a pokračujem ďalej. Zrejme som tých chalanov znovu dobehol, lebo sú zase kúsok predo mnou. Ako obvykle, znovu mi zdrhajú. Teda neviem, týmto systémom sa presúvať dopredu, to pôjde čím ďalej tým horšie.
Konečne sa dostávam na križovatku na Smrečinské sedlo. Stále tam sú tí dvaja smerovčíci a pre zmenu ma smerujú znovu doľava.
\"Kua, to ste mi mali ukázať hneď, kade treba ísť, kvôli vám tu blúdim a jazdím hore-dole ako debil\" nadávam im. :-)
Terén sa trošku zmenil aj profil stúpania. Pribúda odpočinkových pasáží ale aj strmých krátkych výjazdov. Ale vcelku sa dá. Hlavne, že sa už posúvam dopredu rýchlejšie. Znovu dobieham tých troch chalanov ale teraz už odpočívajú asi dlhšie, lebo sa nedvíhajú, ani keď idem okolo nich. :-) Príslovie "Pomaly ďalej zájdeš" tu dáva jasný zmysel. :-)
Už ani neviem ako som dlho stúpal ale mal som toho plné zuby-nechty. Lúku som vítal všetkými desiatimi a hlúčik chlapíkov ma smeruje dolu a povzbudzuje ma. Už len v duchu rozmýšľam, kedy to príde, kedy príde ten strašný ródeo zjazd. Možno odvtedy už stihol nejako zarásť.
Prdlajs, už to cítím v rukách, už to tu je. Aj výstražná tabuľka ma na to upozorňuje. Z biku sa stáva nepokojný býk, ktorý sa ma chce zbaviť a zhodiť zo sedla. Kto nezjazdil, nepochopí. Spomaľujem, koľko sa dá a v rozumnej rýchlosti zjazdujem až dole na asfaltku. Jeden z najdivokejších zjazdov tohto maratónu. Šialené pereje sú proti tomu šuviks. :-)

Na asfalte som myslel, že zaspím od nudy. Takmer žiadne vibrácie. :-))) Až do Liptovskej Tepličky mi to ubehlo rýchlo. Pri potoku mi asi miestny domorodec ponúka v pohári vodu. S vďakou odmietam a dobieham medzitým ďalšieho bikera, ktorý ten kopček do dediny dokonca tlačil. :-) Furt sa len mrvil na sedle a naťahoval hnáty.
Po krátkom zjazde vchádzam do dzedziny na občerstvovačku. Na schodoch sedia dvaja bikeri. Akoby na niekoho čakali. A možno len odpočívali. Na občerstvovačku prichádza za mnou ten unavený biker. Dávam si doliať pitie, prvýkrát dnes schrúmem horalku, hádam to risknem a na to ešte banán. Biker medzitým odchádza ale nechávam ho tak. Ked je taký doničený, že už ten kopček tlačil, tak ho dobehnem raz-dva. Nejaká pani prináša obsluhe občerstvovačky pivo, na čo zareagujem, že to mi mali dať pivo a nie nejaký blbý jonťák. :-) Vyprevádzajú ma, že v cieli dostanem. :-)
Vyrážam dolekopcom a dobieham párik výletníkov na bikoch. Chlapík si zrovnáva so mnou rýchlosť a vyzvedá, ako to ide. Tak som mu povedal, že najťažšie už mám za sebou, teraz to už ide v pohode. Zrejme mu to stačí lebo sa oddeľuje a ja odbočujem doprava na Vikartovce. Som zvedavý, kedy toho bikera dobehnem. Ale akosi ho v tom stúpaní nevidím. Žeby na tej občerstvovačke tak zázračne ožil? No uvidíme, ešte nejaké kopce budú, tam ho dobehnem. Kopec som si vyšliapal, na asfalte to nerobilo problém, stáčam do doľava na nejaké rúbanisko. Stojí tu požiarná cisterna. Tak ma napadlo, že by mala byť skôr úplne hore, aby mohla schladiť roztavených bikerov. :-)
Ako to stúpanie pritvrdzuje, tak aj rezignujem na takéto šliapanie. Serem vám na to. Zoskakujem a tlačím. Pomaly, rozvážne a dopredu. Koniec kopca, zjazdík a ani na druhom kopci toho bikera nevidím. Tak to už je sila. Kam sa podel? Kde sa to tu dá skrátiť?
Znovu tlačím hore a znovu nasadám. Ešte jeden, okolo sú maliny ale nemám nejakú veľkú chuť teraz zobať. :-) Rátam pomaly každý krok a snažím sa šetriť silami. Ktosi ma dobieha. V ružovom drese. Síce tiež tlačí ale trošku rýchlejšie ako ja. :-) Ochotne ho púšťam pred seba a nechám ísť. Ešte nie sme v cieli.

Prichádza parádny zjazd. Parádička na entu. Púšťam brzdy a fičím ako vymletý. Len také fukoty. Ani neviem, ako som sa dostal na poslednú občerstvovačku. Ale bolo to super. Na občerstvovačke mi dievčina podáva dva poháre. Beriem ten s čírou vodou a lejem si to na hlavu. Vyzerá to, že som si na hlavu vylial minerálku. Čo už. :-) Už si nedávam dolievať, pitie ešte mám a treba sa sústrediť na posledný kopec. Lúčim sa a zjazdujem dole. Dlho som zjazdoval dole ale skôr som myslel na to, že si niekde schladím prdel, lebo už ju mám definitívne rozpálenú a robí mi to problém pri šliapaní. Nemám ju takú vysedenú ako napríklad Citrón. Šliapať by som aj vládal ale riť nechce. :-)
Míňam cestou dole, kopec výletníkov smerujúcim do lesa. V diaľke už vidieť Svit ale očakávam každú chvíľu odbočenie do lesa, tak to radšej ani nepálim. Naraz ma len strašnými fukotami predbieha nejaký biker v modrom a len nechápavo pozerám, kam sa to ženie. Potom ma napadne, že si asi myslel, že do cieľa vedie táto asfaltka a maká, čo mu sily stačia. Chacháááá, vole, škodoradostne sa duchu rehocem.
Chcel by som vidieť jeho vyhulený ksicht, keď sme spolu dorazili na zmenu smeru doprava, rovno hore do lesa. Biker nelení, zoskakuje deprimovaný z biku a logá pitie. Kričím na neho, že to morál, to nemóže len tak zoskočiť a piť. :-).
Začínam znovu šliapať do kopca. Biker pomaly za mnou a tlačí. Naraz mi len skĺzlo koleso a musím zoskočiť aj ja. Skúsim nasadnúť trošku vyššie. Medzitým ma týpek predbieha a ja za ním. Pomaly ho dobieham ale opúšťajú ma sily. Lognem si a potlačím ten kúsok hore na vrchol stúpania. Volám na maníka, že mám pre neho dobrú správu. Odteraz sa bude už len zjazdovať. Potom doľava do lesa a budeme v cieli.
Spustil som sa dole ako divočák a len tak-tak som vyberal tie zatáčky a kamene a vymleté jarčeky od dažďovej vody. Adrenalínový zjazd som úspešne zvládol, fičím 40 po miernej lesnej ceste, kuknem kontrolne dozadu, či ma biker nestíha. Vôbec ho nevidím, aj tak makám čo mi sily stačia. Odbočujem doľava do lesa a neverím vlastným očiam. Dobieham bikera v ružovom drese, ktorý ma predbehol na tých ostrých hupkoch za Lipt. Tepličkou. Vešiam sa za neho a špekulujem, kde ho urobím. Nakoniec sa rozhodnem, že mu to nandám v cieľovej rovinke. Vidieť, že už veľmi nevládze, kdesi to prepálil. Takže počkám.

Zjazdujeme lesom, cítim, že cieľ už nie je ďaleko. Posledný kúsok lesa, vychádzame na asfalt a zúrivo sa snažím zaradiť ťažší prevod. Namiesto toho počujem len samé škŕkanie a nie a nie zabohadoprdele sadnúť prevod. Takže znovu, stredná píla, rozbieham to na maxímálku, zákruta, veľká píla, zrýchľujem ešte viac a už to nepustím. Očkom kuknem dozadu, nechytá sa.
Do cieľa fičím šprintom akoby som práve štartoval. Konečne som v cieli. Na tabuli je čas okolo 8:50 a zdá sa, že som svoj súkromný cieľ splnil. Juchuchúúúúúú. :-)))

Prichádza za mnou ten ošprintovaný biker a podávame si ruky. Vraj som predviedol dobrý trhák. :-) Ja mu zase na oplátku vravím, že som už neveril, že ho dobehnem. Už vôbec nie preto, lebo mi utiekol riadne dávno. Vraj ho zničil ten posledný kopec. Že ho komplet celý tlačil. Chacháááá, zase ktosi naletel na tú asfaltku. :-)))

Keťo s Tomášom sú už pri mne a vyzvedajú, ako bolo. Kde som stretol Jura a začíname kalkulovať, kedy asi príde. Ja mám prioritu sa ísť poriadne osprchovať a dať do poriadku, tak odchádzam do ubytovne. Pri výťahoch ma vítajú recepčné aké to bolo a jedna pani pri výťahoch sa pýta,
"Kéľo kylometrov?"
"122"
"Stodv....?"
Tetka zdesene prevráti očami, otočí sa na opätku, možno sa pri tom aj duchu prežehná ale zagratuluje mi. :-)
Poďakujem sa a nastupujem do výťahu. Chcem sa čím skôr osprchovať a dať do poriadku.

Po osprchovaní sa vraciam do dejiska maratónu a spoločne čakáme na zbytok. Ja sa idem ešte najesť. Ako idem pre jedlo, naraz stretávam Miloša s kamenným ksichtom a jedlom v rukách. Hneď sa ho pýtam, prečo je taký nasraný.
\"Prečo? Už zase ma viezla Avia.\" :-(
Pochopím, čo tým myslel a rozprávame sa, čo sa stalo. Skočím si ešte pre jedlo, nech pri tom nehladujem. Vraj aj Luboš to kdesi zapichol. Len teraz blúdi bohviekde. :-)

Medzitým už pomaly končí limit pre pretekárov a 19 hodina sa čoraz neúprosnejšie blíži. S Pucom na časomiere teoretizujeme, či to JM stihne. Puco je optimista a s Tomášom sa dohadujeme, kto bude čo fotiť.

Krátko pred vypršaním limitu Juro prišiel. Hneď som mu aj pogratuloval k úspechu, poneváč to minule nestihol.

O chvíľu mi volá Rasťo, ktorý to na poslednú chvíľu zabalil, lebo jaksi ochorel. Vyzvedal ako bolo, tak som mu narobil kopu slín, nech sa radšej zadusí sám. :-) Dnes to bola riadna fasoláž, cítime sa ako majstri sveta a dali sme si do frňáka ako sa patrí. A tak ďalej. No Rasťo len vzdychal na druhom konci. :-) Nabudúce príde aj keby mrzlo. :-)))

No a na záver?
V mokrom počasí je to jednoznačne najťažší maratón na Slovensku ak nie aj v celom Česko-Slovensku. Obávam sa, že aj v suchom počasí. Chlieb sa láme práve na Královej holi. Kto v pohode, zdôrazňujem v pohode, vyšliape až hore, má zdanlivo najťažšie za sebou. Nie je to tak. Najťažie má za sebou, kto sa bezpečne dostane až do Liptovskej Tepličky a popasuje sa ešte s poslednými najťažšími strmými kopcami. Podľa mňa tam väčšina bikerov tlačila ak nie všetci. :-) Zbytok už je len pohoda a otázka výdrže.
Občerstovačky vcelku dobré. Jonťák chutný, chladný, sortiment som ani veľmi nepozeral. Pochopiteľne. Pri sračke sa mi toho veľa teda jesť nechcelo. Ale ako som sa dozvedel v diskusii na horalovskej stránke, kopec bikerov nebolo príliš spokojných. Mohli by si pojazdiť aj horšie maratóny, tie by ich pekne vyškolili. :-). Na občerstvovačkách celkom fajn ľudia, ochotní, tak čo?
Značenie dobré, nikde som neblúdil, možno tam bolo zopár sabotérov, ale ustrážiť 122 km trať nie je žiadna sranda.
Apropo, organizátori museli všetky fáborky a značky do večera spratať. Čo si myslím, že je riadna makačka na celú sobotu. Gratululem organizátorom za dobrú prácu a fasa zážitok. Dúfam, že to vyjde aj nabudúce.

Z tacháča čítam tieto numerá:
TIME: čistý čas jazdy - môj
8. h - Néni zlé. :-)

TIME: nameraný čas
8:51 - Takmer o hodinu lepší ako minule.
AVS: priemerná rýchlosť
15.4 - Na to, aký je to ťažký maratón, celkom dobrá.
MXS: maximálna rýchlosť.
72 - Zjazd z KH. Nepochybne. :-)
DST: odjazdené kilometre
122 - Na chlp presne ako v propozíciach. Odkazujem maníkovi v modrom, že tacháč mám nastavený dobre. :-)
  1. Zažili sme
  2. Vyskúšali sme
  3. Pochodili sme
  4. Organizujeme

Trnava-Rysy 2022

Cestná cyklistika 07-07-2022

Tento rok sa mi nejako nedarí najazdiť potrebné kilometre. Ani na Jasnú som kvôli tomu nešiel. Tu v propozíciach píšu, že na TT-RYSY treba mať aspoň 2000km odjazdené. Tesne som to splnil. Dal by som t...

Kärnten Radmarathon 2022

Cestná cyklistika 05-06-2022

Na týchto pretekoch som bol aj v roku 2015 a zapamätal som si z nich 3 dôležité fakty - horúce počasie, ťažké kopce a pekné baby. Teraz sa pri počasí schyľovalo k zmene a...

Sereďmaratón 2022 alebo ako Sulík nenakúpil bezvetrie

Cestná cyklistika 23-05-2022

Každý rok sa snažím čo najrýchlejšie sa pripraviť na tento pomerne skorý cyklomaratón. Chcel som napísať amatérsky ale posledné ročníky mám dojem, že to čo tam jazdí, by sa v pohode uchytilo aj v neja...

Garmin Rally XC – watty v teréne po roku…

Športovec používa HW SW 06-08-2022

Je tomu viac ako rok, keď som mal možnosť vyskúšať novú generáciu meračov výkonu v pedáloch, Garmin Rally. Testoval som cestnú verziu a oslovila ma najmä funkčnosťou a jednoduchosťou montáže a obsluhy...

Garmin Radar Varia RCT 715 – bezpečnosť …

Športovec používa HW SW 03-08-2022

Najnovší model cyklo-radaru Varia™ s integrovanou kamerou spája v sebe nielen bezpečnostné funkcie, ale dopĺňa ich aj o zábavný element v podobe využitia radaru ako zadnej kamery a ...

TACX NEO Motion plates, poznáte?

Športovec používa HW SW 10-04-2022

Tacx NEO Motion Plates je doplnkom pre cyklotrenažéry zo sérií NEO, NEO 2 a NEO 2T. A čo vlastne robí? Rozhýbe celý trenažér. Táto horúca novinka na konci indoor sezóny má ešte viac priblíži...

Profil stúpania Železná studienka - Hrub…

Kopce profily 14-02-2015

Alternatívne asfaltové stúpanie v bratislavskom lesoparku. Až po Kačín ľahké a vhodné aj pre menšie deti. Do druhej kategórie je zaradené kvôli záverečnému stúpaniu na Hrubý vrch.  ...

Profil stúpania na Kamzík

Kopce profily 31-10-2014

Známe a relatívne rušné asfaltové stúpanie z centra mesta až takmer k vysielaču na Kamzíku, čo viac dodať...  ...

Profil stúpania Pekná cesta

Kopce profily 07-09-2014

Známe asfaltové stúpanie z Krasnian (Rače) na hrebeň Malých Karpát a Bratislavského lesoparku. Charakteristické je svojim veľmi strmými úsekmi. Touto cestou sa dostanete na sieť spevnených ciest v les...

Výsledky Časovky Ivana Červenku na Zošku…

výsledky 31-07-2022

Ďakujeme všetkým  za účasť. Rok 2022 dopadol nasledovne... Odkazy na fotogalérie sú na konci tejto výsledovej listiny.  

Propozície 2022 Časovky Ivana Červenku n…

Propozície 19-03-2022

  Po Dvoch rokoch pokračujeme! Amatérsky športový klub AŠK Sportreport Pezinok Vás pozýva na cestnú cyklistickú časovku do kopca určenú všetkým nadšencom cyklistiky, ktorí si trúfajú zdola...

Výsledky Časovky Ivana Červenku na Zošku…

výsledky 28-07-2019

Ďakujeme všetkým  pretekárom, že prišli na našu časovku si zmerať sily. Rok 2019 dopadol nasledovne... Odkazy na fotogalérie sú na konci tejto výsledovej listiny.  

next
prev