Je piatok večer a okolo 22:00 kotvím pred turistickou ubytovňou vo Svite. Stále leje (- zle je). Bájk sa ani len neunúvam vybrať z kufra, šak predpoveď je upršaná až do utorka budúceho týždňa. Líham si zamračený rovno spať. V noci sa ešte dvakrát budím. Raz nepočujem nič... parádička, aspoň že prestalo pršať a druhýkrát ma budí spustivší sa lejak. Zvoní mi budík a môj pohľad smeruje k oknu. Sákriš, prší. Hádžem do seba rožok a kecám s bajkermi odvedľa. Obaja sú vyškerení pod paplónmi. Vsjó jásno - začem bukvi. Kecáme chvíľu o odpružených vidlách a potom vravím, že sa idem mrknúť na štadión, či nejakí šialenci aj odštartujú... Ajhľa. Prichádzam na štadión asi pol hodiny pred štartom Krejzi a prestáva pršať. Hŕstka bajkerov už postáva na dráhe. Tak čo teda? No ja neviem... O.K., tak idem na to! Utekám sa prezentovať a potom k autu. Švihom sa prezliekam a skladám bájk. Rýchlo mobil do sáčku. Na fľašu kašlem, šak mi nalejú na prvej občerstvovačke a v tomto počasí toho zas až toľko nevypotím. Zdá sa, že mám všetko... ááá ešte foťák do kapsy. Beriem kompakt, tridsaťtisícový digitál neriskujem. Do hlásnej trúby usporiadatelia vykrikujú, že sa máme ešte všetci čeknúť skenerom a postaviť na štart. To sú fofry, to sú fofry... ŠTART!

Ešte sobotu večer mi volá Marek, či nejdem nedeľu bájkom na Červený Kameň. Vravím, že už mám na nedeľu program, ale skúsim to ešte zmeniť. Veru, riadne mi poskočilo bájkerske srdiečko, veď to bude možno aj okolo stovky kilometrov v teréne. Juchuchu... Zisťujem, že program na nedeľu mi padol (náhody neexistujú!) a tak volám Marekovi, že O.K. a či tam už bol. Vraví, že nie, ale mapu má. Per-fekt-né.

Týždeň som si poležal v nemocnici a termín (Drásalu) sa blížil. Na prípravu mi tak ostal v podstate necelý mesiac. Navyše sa mi do toho vmontoval patričný stres z novej roboty. Naučiť sa rýchlo robiť s novým programom a dokončiť prácu, ktorá týždňovým pobytom v nemocnici dostala sklz. Takže naháňať kondičku som mohol začať až v polovičke mesiaca a aj to len na cesťáku, lebo do terénu s obviazanou rukou sa mi veľmi nechcelo. Týždeň pred týmto cyklomaratónom, som ešte s (Jurom M.) a Tomášom absolvoval menšiu generálku v (Karpatoch). Juro sa obával, že budem na neho nadávať ako pohan za ten kopcovitý výlet. Až odjazdený Drásal ukáže, že by som si jazyk iba zbytočne dral.

Jednoznačne som nechcel ísť sám. Zas sa vydrbem a kto ma potom odvezie? Teda priorita číslo jedna. Lámal som koho sa dalo ale buď boli na dovolenkách alebo sa zbytok zbabelo vyhovoril. Sraľovia a zradci. :-)
Nakoniec som prehovoril nášho "zatiaľ nehrajúceho prezidenta klubu" ako honosne označujeme môjho tatka. Aspoň si urobí malý výlet v ČR. V piatok som sa doobeda poistil cez internet a o pol štvrtej poobede sme vyrazili do Holešova, za tým ujom Drásalom, lebo v sobotu sa už nedá prihlásiť ani prezentovať.
Na diaľnici som si pôvodne myslel, že diaľničná známka sa od hraníc po prvú odbočku nevyžaduje. Prdlajs, vyžaduje. No čo už, trošku drahých tých 5 kilometrov po diaľnici kým sme odbočili na Uherské Hradišťe. Potiaľ som cestu poznal, ako sme hrali minulý rok hokejový turnaj. Odtiaľ už navigoval aj tatko. Celou cestou ako sme prešli cez hranice som míňal samých bikerov. Skoro ako v Číne. Samí cyklisti na hlavnej ceste. To som na Slovensku ešte nevidel. V takýchto hojných počtoch teda nie.

Tak som sa dohodol s polovičkou, že ak chce zase tento rok preležať dovolenku na pláži, OK ale ja budem bikovať....
Dali som sa dokopy s Igorom a ako minipartia pozostávajúca z dvoch rodín sme vyrazili, smer Selce pri Crikvenici pri Rijeke. 

Všetky moje doterajšie pobyty v Chorvátsku pozostávali z kúpania a polihovania na pláži, zmohol som sa akurát na túžobné pohľady smerom do kopcov, ktoré takmer vždy boli až príliš blízko.

Tento rok to bude konečne iné!
V Carrefoure (!!!) som si kúpil podrobnejšiu mapu pobrežia v danom okolí a už sme aj s Igorom začali plánovať výlety. Lenže už prvý letmý pohľad na vrstevnice nás presvedčil, že sme si na bikovanie vybrali dosť strmý terén... 

Pôvodne sme chceli ísť s Jurom M. na cyklomaratón do Detvy. Lenže mal týždeň pred dovolenkou a nechcel sa úplne doničiť, tak vymyslel alternatívu turistického cyklovýletu. To som ešte netušil, čo to znamená. Turistika? To akože sa nebudeme nahánať? No dobre. Plánovaný termín v sobotu bol preložený na nedeľu, lebo v piatok predpoveď na sobotu nevyzerala priaznivo. V sobotu uvidíme, ako to bude vyzerať v nedeľu. Takže teda v nedeľu ráno o pol siedmej na hlavnej železničnej stanici sa stretneme. Kto z posledných viet nie je dezorientovaný, môže čítať ďalej.

Členovia Piešťanského Tlapa teamu (a možno aj ďalší) usporiadali minulý rok celkom zaujímavý maratón, bol poňatý trochu turisticky, čo sa mi páčilo a jeho trasa prechádzala zaujímavými pasážami Považského Inovca. Vtedy som sa ho zúčastnil a neľutoval som. Tento rok bola trasa dlhého maratónu upravená, nebola plánovaná "tursitická" prestávka na Duchonke a tiež profil trate sa mi zdal náročnejší. Príhlásil som sa teda naň a spolu s Timom a Tomášom sme v horúce sobotné ráno vyrazili do Piešťan. Keď píšem horúce niečo tým naznačujem. Minulý rok som sa v Banskej Štiavnici takmer uvaril a závod som nedokončil (podaktorí vtedy skončili s dehydratáciou v nemocnici...). Trochu som sa obával, či tých 85 kilometrov a okolo 2000 výškových metrov nebude v takom počasí na mńa príliš. No veď uvidíme. 

8.6.2002 Pezinok, 2. ročník
8.6. sa konal druhý ročník maratónu. Oproti prvému ročníku sa zmenila trasa. Podľa môjho názoru k lepšiemu. Menej sa tlačilo, viacej jazdilo, aj keď celkovo je to trasa náročnejšia.
Ďalšia zmena bola v tom, že za posledné tri dni riadne napršalo a trať bola blatistá. Zďaleka to nebol Horal, ale aj úseky čo sa dali vyjsť na biku sa stali nevyjazditeľnými a miernejšie úseky sa šli tiež ťažšie. Skrátka osobne som neveril že niekto pôjde dve kolá.
V deň pretekov ráno pršalo. ž som sa začal zamýšľať či sa vôbec oplatí štartovať. Našťastie o 9. prestalo pršať a tak som sa obliekol do bikového a šiel na štart. Počasie silne poznačilo účasť a prišli len pravoverní. Na dlhú trasu (2 kolá) sa prihlásilo hádam 6 či 8 ľudí... Klobúk dolu. 
 
Štart bol o cca 10.10. Vyrážali sme na asfalte ale hneď sme zabočili do terénu. Zvolil som miernejšie tempo lebo som očakával že to ešte bude drina. Prvý kopček za nami a čakalo nás krátke stúpanie kde treba tlačiť. Už som nažhavil foťák. Pomaly som vytlačil bike a hurá prvý zjazdík. Veru, blato spôsobilo že to bola kĺzačka. Našťastie bezproblémová. Nasledovalo kríženie hlavnej cesty a stupák do vinohradov. Na tento stupáčik som sa tešil ale blato spôsobilo že som tlačil. Aspoň bol čas na ďalšie foto. A nasledovalo technicky náročné stúpanie na Cajlanskú homoľu. Ako je popísané v trase ide sa krásnymi úsekmi ale po daždi je to celkom náročné. Balík sa potrhal a každý bojuje sám so sebou. 

Na tieto preteky som sa spočiatku tešil, ale s blížiacim sa termínom štartu som bol čoraz nervóznejší. Ani neviem, či ma viac mátalo nešťastie z minulého roka alebo strach z rýchlych presunov po asfalte, kde som sa dosť bál to rozpeckovať. Lakte a kolená si veľmi dobre pamätajú ako chutí lízať tvrdý asfalt. Raz ma tam vtedy vynieslo. Len, len, že som to zvládol... V piatok, deň pred pretekmi som večeral nejaký prívarok a dve vajcia. Nie vlastné... :-) Keď som ich jedol, behali mi hlavou rôzne myšlienky, čo to spraví s vetrami. Reku, keď bude treba, vytiahnem na trati aj nešportové ťahy. Len nech vietor nefúka zozadu...

V sobotu ráno nás už vezie náš nehrajúci kouč do Duchonky. Z Hlohovca cez Ripňany je to veľmi zaujímavá, technická cesta. Húpačky, zákruty, makom olemované polia. Pekné to bolo. V protismere nás míňa nejaká škoda 105 s cesťákmi na streche a bliká sprisahanecky na nás. ;-)
"Asi tiež idú na nejaké preteky." smejeme sa.
Pred Duchonkou sme zastavili, malý Marek neocenil tú pestrú jazdu a bolo mu dosť šoufl. Tak sme zatiaľ s Jurom pofotili Topoľčiansky hrad, resp. to, čo z neho zostalo a vyrazili sme do samotného dejiska pretekov.

Ešteže sme prišli medzi prvými a mohli zaparkovať na normálnom parkovisku. Na prezentačke sa ma slečna pýta na doklad o zaplatení. He, voptimistka! Si myslia že v dobe E-bankingu budem stepovať na pošte so šekom, ako nevoľník. Nekompromisne som trval na tom, že to bolo hradené prevodom a basta. Nakoniec povedala O.K. a už si s Jurom vykračujeme s igelitkami, ako mongoli po nákupe.
Počasie vyzeralo prijateľne, tak som sa rozhodol, že prezujem zadné koleso. S týmito traktorákmi by to išlo po suchom teréne dosť blbo. Vyťahujem nový plášť semislick Michelin Wildgrippen Country. Uvidíme ako to pôjde, žrebče. Ešte ma Juro trocha zahanbil, keď mi vysvetloval symboly šípiek na plášti. :-) Mňa - starého mazáka bude poučovať nejaký ani nie ročný MTB holobriadok?

Minuloročný prvý ročník Author Extreme Bike maratónu si možno kládol priveľké ambície a organizačne trochu zaškrípal. Lenže kopce Považského Inovca sú príliš velkým lákadlom, aby sa to nechalo len tak, nuž sa organizátori pochlapili a tento rok pripravili pretek, ktorý sa snáď dá len chváliť. No dobre, mierne ho pokarhám, čakal som konečne nejaké tričká, avšak mali ich len organizátori... Nevadí, možno o rok.

Na štart sa na poslednú chvílu dohlásilo množstvo pretekárov a tak to tam vyzeralo celkom husto. Čakala ich trať, ktorá podľa mapky na internetovej stránke organizátora doznala oproti minulému roku niekoľko zmien, zdá sa, že k lepšiemu. 

Po symbolickej minúte ticha za pretekára, ktorý to minulý rok neprežil (AEB 2001), sa o 10.00 vyvalila tlupa bikerov do kopcov. Čakalo na nás dlhé mierne stúpanie popri priehrade v Nemčekoch a chrbte severovýchodne od nej (nová čast trate) zakončená asfaltovým zjazdom do Kulháne a potom už staré známe škrabanie sa až pod Panskú Javorinu. Zdalo sa mi, že na niektorých úsekoch vynovili šotolinový povrch, takže stupáčiky boli o to ťažšie, ale inak sa po suchom a pevnom povrchu išlo výborne. Aj organizmy mali na zahriatie a nábeh na zvýšenú zátaž dosť času, pričom optimálna, nie veľmi vysoká teplota a vo vyšších partiách aj svieži vietor znižovali potenie na únosnú hranicu. Na pätnástom kilometri ma dobehol Bobo, predsa len, vyrážal zo zadných radov a ja som tentokrát makal už od zaciatku, takže to bol vlastne taký malý osobák, tak dlho sa udržať pred ním...

Oficiálne otváram MTB pretekársku cyklosezónu v Topoľčiankach, neďaleko Zlatých Moraviec. Pôvodne som zamýšlal ísť na dlhú 96 km trať ale ako sa blížil termín, som si uvedomil, že preteky sú práve vtedy, keď mám alergickú sezónu. Nechcel som sa veľmi oslabiť, tak som sa prehlásil na krátku trať. Aspoň to skúsim využiť na porovnanie výkonnosti z minulého ročníka. Či som sa odvtedy aspoň trochu naučil remeslu. Rozumej, zrýchlil. :-)

Po minuloročných podozrivých ťahoch starých štruktúr rekreačného strediska Čaradice s organizátormi, keď nedodržali sľúbené dohody a iné veci, sa organizátori rozhodli pre radikálny rez a presunuli štart a cieľ do Topoľčianok. Myslím, že urobili dobre. Síce mohli miesto konania štartu označiť na cestách v Topoľčiankach výraznejšie a lepšie, ale to je len taký postreh. Kopa áut jazdila hore-dole kým sa miestnych neopýtali, kdeže to ten futbalový štadión je. Miesta na parkovanie tam bolo dosť. No bodaj by nie, na futbalový štadión sa už vojde slušné množstvo áut. :-) A keby aj náhodou nie, určite by dobre poslúžila aj blízka dostihová dráha.