Pred pretekmi vo „veľkých“ Dolomitoch som si ešte strihol tento okruh cez „malé“ Dolomity a keď som v reportke z Neusiedlera písal, že viem prečo som tam prestal chodiť, pri tomto maratóne takisto viem, prečo som bol na ňom v minulosti 5 rokov po sebe. Pekná krajina, zaujímavá trasa, celkom výživné stúpania, jedinou chybičkou je nekonečne dlhé cestovanie, inak odporúčam každému. Znova som absolvoval svoju odskúšanú krátku trasu, pred 4 rokmi zmenili pôvodnú dlhú na extrémnych 230 km, tú by som zvládol jedine ako etapák. I keď ... štartovné som si zaplatil v rámci série Austria Top Tour a mohol som štartovať z druhého bloku. Keď som sa tam išiel zaradiť, šikovná slečna blondýnková usporiadateľská si ma premerala skúseným pohľadom a hneď ma posielala medzi eliťákov. Skutočným dôvodom tejto lichôtky / omylu bolo iba moje nízke štartovné číslo, ale aj tak mi trošku nafúklo hrudník :-) Hmm, idem medzi rakeťákov? Na rozdiel od nášho bloku tam mali dosť „narváno“, reku „nein Danke“, nebudem sa na štarte lakťovať s mladíkmi :-)

Pred dvomi rokmi som sa na týchto pretekoch výborne pobavil, tak som sem vyrazil opäť, i keď som kvôli nim musel obetovať sľubovaný únik na Leitha.Berg maratóne, ktorý padol na rovnaký termín. Znova sa pridal aj Emil a ešte môj dlhoročný kamarát búrlivý vietor :-) Podľa predpovede sa mal síce objaviť v 60 km/h nárazoch až okolo obeda, ale zrejme nechcel zmeškať štart a „pofukoval“ už od rána. Prvú polovicu trasy nám fučal oproti a trochu som sa obával rýchleho začiatku, keďže sme štartovali zozadu a ešte som si pamätal, že naposledy som tu trpel ako zviera, ale celkom dobre sa nám podarilo preskákať do tretieho balíka a neskôr sme dobehli aj druhý, takže po prvý kopec to bola vcelku pohodová jazda. Menšie vzrušenie spôsobila iba jedna nečakaná „flekovačka“, ale našťastie sme to všetci zvládli bez pádu.

Po šiestich rokoch som si znova vybehol na toto kolečko okolo jazera a veľmi rýchlo som si spomenul, prečo som mal takú dlhú pauzu - je to strašnáááá nuda. Ešte úvodných 10km je celkom fajn, hneď kúsok po štarte je prvý a zároveň jediný seriózny „jedovák“ s 10% maximom, aj ďalej to pokračuje hore, dole, doprava, doľava, úzka cesta cez vinohrady a les, ale zbytok trasy je dosť jednotvárny, treba len vystihnúť dobrý balík a potom driemať až do cieľa :-) Určité grády zvykne dodať iba erárny silný vietor, ale dnes fúkal na tunajšie pomery iba ľahký vánok. Parťáka mi opäť robil Emil a podľa spíkra aj ďalších 1000 cyklistických nadšencov, vo výsledkoch nás nakoniec bolo len necelých 800, ale aj tak parádna účasť a asi sen každého slovenského usporiadateľa. V poštartovej tlačenici mi Emil trochu odskočil, neskôr zase ja jemu a na hlavnú cestu som vyšiel skôr, bolo to mierne do kopca, tak som pomaly šľapal postavený zo sedla a hľadal ho pohľadom, keď som do ľavého lýtka chytil osviežujúci kŕč. Fúha, to už po 10km? Je fakt, že moje tréningy nie sú veľmi dlhé ani intenzívne, ale toto ma trochu prekvapilo, takéto spestrenie som očakával až niekde na 90km. Po chvíli som ho rozhýbal a pripísal chladnému počasiu, bolo okolo 12 stupňov a aj keď mi nebola zima, do cieľa som neprišiel nejak extra spotený a dres aj vestu som mal celé preteky zapnuté až po krk.

Nové podujatie na Slovensku, ktoré tento rok nahradilo tradičný Senec, kde sme obyčajne otvárali triatlonovú sezónu.  Tentokrát to bolo v Bratislave pri Draždiaku. Prvý ročník sa podaril skele.  Výborná organizácia a prostredie.  Pre mňa mali tieto preteky zvláštny nádych, pretože som sa po troch rokoch vrátil na triatlon.  Konkrétne som dva roky nebehal.  Začal som opäť opatrne v decembri, ale iba zľahka a málo.

Poviete si čo už písať o triatlone.  Je to notoricky známa kombinácia: plávanie, bike a beh.  Napriek tomu je každý triatlon iný. Tento karpatský sa vymyká vzdialenosťami aj profilom.  Nuž časy sa nedajú porovnávať. 

Áno, aj naši členovia sa tešia z úspechov Petra Sagana. Ako prejav podpory sme chceli vymyslieť niečo originálne. Tak sa zrodil nápad na malú cyklojazdu Pezinskými ulicami. Ale nie je to hocijaká jazda, ale zároveň aj pozdrav, ktorý sa vytvoril s pomocou záznamu GPS navigácie. Veď pozrite sa sami.

Po štvor-ročnej prestávke som dostal chuť opäť skúsiť ťažkú, ale krásnu trať Volcana. Oproti prvému ročníku bola omnoho nižšia teplota, kúsok nad 20C, čo dávalo predpoklad na príjemnejšie preteky a optimálnejší výkon. Na registrácii bol príšerný rad, tak som spravil šialené rozhodnutie a registroval som sa na preteky slovenského pohára v kategórii Elite.

Nepamätám si, že by nám niekedy na štarte cyklomaratónu Bratislava Jasná hrala muzika z Ibiza party v kempe na Zlatých Pieskoch. Odchádzajúci návštevníci nad ránom o 4 asi neveriaco pozerali na tú hromadu cyklistických bláznov čo sa kamsi vybrali bicyklovať. No kamsi. Tam, do Tater.

Po pretekoch sa ma Milan spýtal, či napíšem reportku a hneď si aj odpovedal, že to asi nie je jednoduché, dookola písať stále o tom istom. Toto bola už moja 6-ta účasť a okrem tradičných blbostí je naozaj čoraz ťažšie napísať niečo nové, tento rok vás ale môžem s kľudným svedomím navnadiť senzačnou bulvárnou upútavkou „Dušky začal 200 metrov pred cieľom šprintovať a neuveríte, čo sa stalo potom!“. Chcel som túto vetu použiť aj ako nadpis, ale bál som sa, že pod návalom čitateľov padne do pár minút server. A tiež toho, že pod článkom začnú pribúdať komentáre typu „Čo za ***** píše takéto nadpisy?“ :-) Kým sa ale dostanem k tomuto hviezdnemu okamihu, ktorý si zapíšem aj do svojho životopisu, v skratke pridám zopár slov aj o zostávajúcich nezaujímavých 77,76 kilometroch.

Stáva sa už tradíciou, že sereďské cyklopreteky, schválne nepíšem maratón, lebo podľa mňa je maratón len jeden a to bežecký, boli opäť horúce.  Pred týždňom kosa a teraz horúčava a úpek hneď od rána.  Novinkou bolo, že nebolo kde zaparkovať, keďže obe parkoviská pred obchoďákom rekonštruovali.