Už na Horalovi sme s Citrónom točili reči o tejto akcii. Ani sa mi veľmi nechcelo. Nohy mi jaksi nechceli fachčiť. Potom som si povedal, že ich aspoň rozbicyklujem na tejto akcii. Je to nejaká 300 kilometrová akcia a poznám ju vlastne len z Citrónového rozprávania.

4:00
Vo štvrtok ráno o 4 štartujeme v absolútnej tme. A to sa malo podľa propozícii štartovať už o pol štvrtej. Cez Trnavu sme prefrčali v úplnej tichosti. Mládež na autobusových zástavkách vracajúc sa z diskoték či nočných klubov neveriaco pozeralo na nás. Po výjazde z Trnavy nás už pouličné lampy opustili a každý kto mohol, si zapol predné svetlá. Tuším mal ktosi aj čelovku. My dvaja sme sa takticky presunuli na chvost pelotónu, kde svietilo zadné sprievodné auto na asfalt, takže sme aspoň dačo videli. :-)
Chalani vzadu točia reči, že dnes svitá až o 5:10. No spánobohom. Len voľakde nechytiť dieru. :-)
"Po Hlohovec je tu perfektná cesta, žiadna diera nebude" tvrdí s istotou Citrón.
"Len aby" odtuším
"Robčo, keď tu dostaneš defekt, tak ti ho lepím" suverénne pritvrdzuje svoje tvrdenie.

Horal Alto maratón Svit 14. 8. 2004

V poradí už štvrtý ročník najťažšieho maratónu na Slovensku sme sa vybrali absolvovať v už osvedčenej zostave s Bobom a Citrónom. Aj keď sa mi pomaly ale isto začínajú prejedať slovenské maratóny, s Horalom je to iné. Horal, to je výzva, ktorej stále nedokážem odolať. Aké to bude tento rok? Nezahyniem od tepla pri stúpaní na KH tak, ako v minulom ročníku? Nuž nakoniec sa ukázalo, že počasie síce všeobecne nepriaznivé tohoročným maratónom (nepamätám veru toľko blata), sa postaralo o teplotne podnormálny ale za to pre moje bajkovanie určite príjemný deň. Škoda len, že v piatok ráno sa popod Tatry prehnala silná búrka a za chvíľu nakydala hojne vody, tá sa už, bohužial, nestihla vsiaknuť a tak sobotné ráno kaluže pred hotelom Zenit dávali jasne najavo, akéže to dneska bude. Bobo na seba po skúsenosti zo Salzkammergutu nahadzuje jednu vrstvu za druhou a ja sa nestíham diviť ako v tom vydrží celý deň. Ja zase asi v zatmení zmyslov som si do Svitu doniesol len dresy s krátkymi rukávmi a šušťák, takže mám obavu, či ma na KH nezdolá kosa.

Začalo to takto. Citrón mi niekedy v Júli 2004, celý nažhavený jazdiť poslal SMS-ku.

- Kedy mame najblizsi maraton?
Odpovedal som mu promptne a rozbehla sa medzi nami esemesková bombovačka.
- 14.8.2004 Horal. Nejaky si nazhaveny pretekat!?
- Zacal som trenovat frekvenciu 130 a viac. Citim sa vo forme. Skoda, ze Salzkammergut bol o 3 tyzdne skor.
- Pod si dat so mnou cestu z Ba na Bukovu a spat. V sobotu.
- Asfalt? MTB?
- Cestu. Asfalt.
- Na horaaakoooch?
- Na cestaaaakoch, vole.
- Takze asfalt? To ti mozem vies co!..... Pod BA Plavecke Podhradie po lese a spat po ceste na horakoch, ty macher! :-)))
- Asfalter pinda na asfalt, no to su pomery. :-)
- Asfalter? Ja? No pockaj, ty ....! Tak na Horalovi dostanes odo mna minimalne 10 minut. :-)))
- Das mi 10 minut? Casu? Tak daj vediet kedy, nech sa pripravim a odfotim ta, ako prichadzas do ciela. :-)))
- :-))) No ved cas ukaze.

fPo včerajšom Bansko-Štiavnickom maratóne sme si s Citrónom hodlali pojazdiť okolie. Výber trate som nechal na ňom. Predsa je tu viac doma ako ja.

Vyrazili sme z mesta hore na Červenú Studňu a tam odbočili na Vyhne dole. Zastavili sme sa na chvíľu pri vodnom rezervoári ktorý práve vypúšťali.

Nohy ma v zjazde dosť intenzívne po maratónskej zaberačke boleli. Vysilené a tuhé. Našťastie pľúca fungovali. Cez Vyhne sme piánko preleteli. Zvedavo si obzreli chlapíka zaparkovaného Favorita ako preberá pivo od kamoša cez plot pivovaru. Pivo naplnené v 1,5 litrových plastových fliaš od minerálky. Podaktorí zamestnanci sú teda infiltrované hovädá. Nestačí im, že majú prácu ale ešte sú schopní riskovať vyhadzov kvôli pár korunám navrch.

Krvavá odysea Sergeja a Citróna

Pre veľký úspech sme si s Citrónom zopakovali výlet na Bukovú s tým, že ta aj nazad ideme po lese. Zároveň pohľadáme obchádzkovú verziu Taricových skál a konečne nájdeme obchádzku Čmeľku a Skalnatej. Vedľajší cieľ je nájsť kompletne zjazdnú trať po celej dĺžke.

Vyrazili sme ráno o 6:30 a poďho hore na Biely kríž. Po červenej, cez pustý Somár až na Babu. Už som mal v hlave naplánovanú celú trasu. Citrón na Babe všetko schválil, vraj dobre. Obchádzku Čmeľku a Skalnatej som na základe {Rasťových} pokynov našiel. Naozaj je to lepší postup ako sa plaholčiť po červenej značke. Ďalej sme to už poznali.
Taricové skaly som chcel obísť z ľavej strany. Odbočili sme teda z červenej značky na modrú a po chvíli blúdenia dole na serpentínový zjazd, kde som chytil druhý defekt na Michelinkách. Samozrejme s dušou IRC, tou istou, čo som mal na Salzkammergute. Od dnes IRC duše nekupujem.

Celé sa to začalo tým, že kolega našiel na webe cyklistickú novú cestno-cyklistickú akciu. Keď som si pozrel propozície hlavne trasu, profil a čas konania, tak som si povedal, že to treba skúsiť. Čo sa týka slovenskej časti trasy a jej profilu, tú som už po častiach prešiel celú. Zvlášť dobre som si pamätal na stúpanie z Liptovských Matiašoviec na Ostrú. Poľskú časť trasy som nepoznal, tak som si povedal, že ak pôjdem na túto akciu, tak aspoň časť trasy bude mať zvláštnu príchuť doteraz nepoznaného. Termín tejto akcie je pomerne nezvyčajný (koniec júla), počas dovolenkového obdobia sa nezvyknú robiť cestné akcie. Povedal som si, že by to chcelo zobrať rodinu na dovolenku po Slovensku a jeden deň si dať riadne do tela. V čase keď som sa dozvedel o konaní Okolo Vysokých Tatier (koniec apríla 2004), som práve končil nútené 9-mesačné absolútne ničnerobenie (dostal som od lekárov zákaz fyzickej námahy, príčinou ktorého bola žltačka). Na získanie požadovanej kondície mi zostali 3 mesiace času, čo by mohol byť dostatočný čas na prípravu.

Dohodli sme sa s Citrónom, že si dáme v sobotu Bukovú cez les.

O ôsmej sme vyrazili cez Vajnorskú dolinu hore na Biely kríž. Už ma všetky známe cesty na Biely kríž prestávajú baviť, preto táto zmena. Pri prameni Vydrice si Citrón vylieva "kejmla", lebo je cítiť Domestosom, ktorým si ho čistil. Ani čistá pramenistá voda neprerazila hnusnú chuť, ktorú "kejml" vydáva.

Za Bielym krížom pohodička. Kopce sa len tak mihali. Citrón zahlásil, že keď išiel tadiaľto na jar, že niektoré kopce tlačil a teraz takéto fukoty a nejako mu to všetko pripadá rovné. Asi 5 minút som sa potom v kuse chechtal až mi zmizol z dohľadu. Dobehol som ho a vravím mu, že aké je to všetko relatívne. Zajazdí si to na jar a myslí, aké je to moc kopcovité. Potom spravíme obaja Salzkammergut, ktorý nás nekompromisne vyškolí, čo sú to kopce a dva týždne nato znovu zajazdí Štefánikovú magistrálu a má pocit, že celé Karpaty sú rovná placka. Lietadlá by tu mohli pristávať. :-)))

Citrón ma však prekvapuje, že nič po Babu netlačil. A to sme išli cez Somár. Ani za Turecákom ten krátky kamenistý stupáčik ktorý som ja radšej spôsobne vytlačil. Šutre neľúbim.

Vtip o slovákovi na niagarských vodopádoch ma napadol, keď sme s Citrónom v sobotu ráno o 6:45 prechádzali cez turisticky atraktívny úsek trate nad Bad Goisern - Ewige Wand. Lesná cestička sa tam zarezávala do skaly a poskytovala úžasné výhľady okolia. A keď sme sa naraz vnorili do úzkeho tunela vyrazeného do skaly, mali sme dosť a už sme len kričali to isté ako tamten pri Niagarských vodopádoch.

Ale pekne poporiadku.

V daždivom počasí sme sa išli s Citrónom prezentovať a zobrať si čísla. Trošku sme museli esemeskovať s Ivanom Zimom ale všetko dopadlo óukéj. Len nech sa zajtra vyčasí, lebo toto počasie neveští nič dobré. Pri odchode do izieb v penzióne za riekou som ešte odfotil štýlový bike, ktorý by hádam smelo mohol konkurovať nočným bikerom.
Noc bola nepokojná. Aspoň pre mňa. Jaksi som nemohol spať. Ešte aj tá perina mi bola krátka. Mohol som si vybrať. Buď odhalená hruď alebo nohy. Vybral som si možnosť cé a spal som skrčený, čo tiež stálo za houby.

Po dobrom zážitku z minulého roka som sa aj tento rok rozhodol, že absolvujem trasu Pezinok – Slovenská Ľupča a späť. Znova som začal nahovárať Jura, ten však kvôli voľnu v práci nemohol, nakoniec som nahovoril Dara, ktorý tento rok začal viac trénovať a takáto akcia by už nemala byť pre neho problém...

Pôvodne som mal naplánované niečo iné. Veci sa však zvrtli a tak som posledný júnový deň vyrazil zo Žiliny obľúbeným smerom na Oravu.

O trase som už písal viackrát inde, takže stručne. Posledný júnový deň mi pripravil zaujímavý zážitok pri prejazde dedín. Ako som vyšiel zo Žiliny tak deti s pripravenými obalmi na vysvedčenie a kyticami kvetín postupne prichádzali do škôl. Neskôr som videl iné, ako stoja pri škole. Potom zase deti odchádzali s vysvedčeniami a po nich odchádzali učiteľky domov s tými istými kyticami, čo dostali od žiakov. Srandovný vývoj počas bicyklovania.