Maratona dles Dolomites 2007

Na štarte som však mal iné plány. Načo sa tlačiť kdesi v predných líniach a riskovať riskantne zjazdujúcich talianov. Vyštartujem radšej niekde zozadu, kým sa to dostatočne neroztiahne a neuvoľní. Miesta bude ceste dosť na postupné predbiehanie.

Tak aj bolo. Po sedlo Campolongo sa dalo relatívne komfortne predbiehať a nestrácať tempo. Akurát som nečakal, že tak skoro budem obiehať práve Dubáka, ktorý vyzeral taký zničený, akoby bol tesne pred cieľom. Proste mu to nešlo.
Zjazd do Arabby bol stále ešte celkom priechodný. Dole som si vyzliekol dlhý dres a vydal sa do môjho obľúbeného stúpania na sedlo Pordoi. To už bolo kapánek hustejšie. Asi som už dobiehal kondične lepšie vybavených, ako boli tí vzadu. Veľmi často sa ani nedalo predbiehať, lebo bolo úplne bežné, ak sa v jednej línii ocitli aj šiesti cyklisti vedľa seba a nedalo sa medzi nimi prestrčiť. Stav podobný ako na našich diaľniciach. Kamión predbieha iný kamión a na dlhé minúty zablokujú autá idúce za nimi.

Dobehol som Dušana, a neskôr aj Halušky ako sa posúvajú hore. Neskôr aj na vlastnú päsť sa prihlásivšieho Paľa z Bratislavy. Išiel tento maratón prvý krát, tak išiel opatrne, aby to kdesi neprepálil. Dobre zrobil. :-)

Kúsok vyššie pri spomaľovacej akcii, akú som skôr popísal, sa mi podarilo "zoťať" nejakého týpka. Išli niekoľkí namakanci, naukladaní v jednej línii a nedalo sa nijakovsky ich obehnúť. Až sa konečne objavila dosť široká medzera a šup, pridal som plynu. Týpek to asi blbo pochopil lebo pridal aj on a začal ma zatvárať. Pridal som ešte viac ale týpkovi sa tým pádom zúžil mánevrovací priestor a keďže ani nestihol vypnúť, tak sa zložil na zem. Zastavil som a zišiel nižšie a ospravedlnil sa mu, nech sa nehnevá. Prikývol že OK a šliapali sme ďalej. Keby som sa na to vykašlal a neospravedlnil sa, asi by ma to potom neskôr mrzelo. Šak nejazdíme o zlaté gate. Aj keby aj. :-)

Hore v passo Pordoi som si znovu nahodil dlhý dres a juchú dole. Zjazd už nebol taký priepustný ako do Arabby. Našlo sa zopár expertov, ktorí sa ma snažili do zákrut zavrieť. Úplne zbytočne. Aj tak som ich na inom úseku v pohode ofičal a nemusel ani zúfalo pedálovať. Blázni. Tento zjazd je dosť krátky. Ak sa dá 7 km úsek za 12 minút nazvať krátkym. Rýchlejšie sa však nedalo, lebo bolo husto. Veď neskôr za rozbočkou Falzarego-Giau sa to uvoľní. Potom si zablbnem.

Na občerstvovačke som zahliadol známy dres. Barbara tam pobehovala ako inšpicient a hľadala dačo pod zub. Dal som znovu rozborku a vydal sa do ďalšieho kopca. Stále husto. Miestami som rozmýšľal, či bude zase búračka na známom zjazde z passo Sella. A fakt, o chvíľu si to hasila ujújúkajúca sanitka hore kopcom. Je to jasné. Určite to bude tam.
Stúpanie ma už miestami začalo aj bolieť. Začal mi aj tiecť pot do očí, čo neznášam. Stále si hovorím, že si zoženiem nejakú čelenku a nakoniec sa na to vždy vytoto-vyoné. "Nem chňápem" kde sa vo mne tá ignorácia berie. :-)
Konečne hore v Passo Sella. Rozborka a opatrne po polorozbitej ceste dole. Jedna žltá vlajočka v rukách organizátora, brzdy a oči v plnej permanencii. Neskôr druhá žltá vlajočka, zase pomlátený asfalt. A zrazu kua, červená vlajočka. No jasné, blížim sa k známemu esíčku a tam sanitka. Radšej tam ani nepozerám a fičím rýchlo ďalej. Ale stálo tam dosť veľa cyklistov.

Znovu stúpanie, nedávam dole dlhý dres, veď sa pomaly blíži ďalšia občerstvovačka, kde si dám zopár keksíkov, koláčikov, niečo zapiť a znovu ďalej. O štvrť hodiny som už bol v passo Gardena a čakal ma jeden z najtechnickejších zjazdov na tomto maratóne do Corvary. Niektorí priveľmi súťaživo zameraní spôsobujú kolízne situácie tým, že "zatvárajú" iných cyklistov, ktorí jazdia slušne vo svojej stope.
Zistil som, že tieto ostré zákruty "vracačky" sa v takejto hustej premávke dajú prejsť rýchlejšie vonkajším oblúkom ako vnútorným, ktorý často preferujú akožepretekári. Zopár adeptov som takto vyškolil a nechal za sebou. :-)

V spodnej polovici tohto zjazdu bol nejaký nepríjemný pád. Práve v strmšej časti. Strmo dole, "vracačka" doprava dole a v miestach, kde sa naberá rýchlosť okolo 60 km/h ležal nejaký cyklista. Už podľa toho, že ležal tak, ako dopadol, som vedel, že je to zlé. Pri ľahšom padnutí sa človek zvíja od bolesti. Tento ležal nejako neprirodzene a nehýbal sa. Ale podľa toho, že mu držali hlavu a že mal tvár skrútenú od bolesti, bolo jasné, že je pri vedomí. Každopádne, úplne zbytočný vážny úraz. Práve pristával mixér a nabiehali záchranári.

Zvyšok dojazdu som premýšľal, či to vôbec niekomu stojí za to, takto riskovať. Prestáva sa mi tento maratón pozdávať. Kvôli takej kravine riskovať aj možné ochrnutie. :-(

V Corvare som neváhal čo ďalej a vydal sa znovu zdolať passo Campolongo. Bolo trošku prázdnejšie. Stále však nie dosť, aby som bol spokojný. Hore občerstovačka, dal som si žemľu so salámou, pridal sa aj Peťo a spolu pokecali o doterajšom priebehu. Tiež mi referoval, že niektorí blázni ho v zákrutách regulérne zatvárali. Peťo vyjadril obavy o počasie a rozhodoval sa, že si tentoraz asi Giau nedopraje a pôjde len strednú trasu. U mňa to bolo jasné. Kvôli 100 km som sa sem 600 km netrtúlil. Dojedli sme a vydali sa do Arabby. Niekde v zjazde som Peťa stratil ale veď keď ide iba strednú, tak sa nemusíme čakať.

Pod Giau to bol vcelku rýchly postup. Tých 20 km za nejakých 40 minút ani nestálo za reč. Neustále som sa hákoval za rôznymi skupinkami, takže sa dalo celkom dobre relaxovať. Kopec talianov vôbec neovládalo jazdu v háku. Ani sa nesnažilo sa za mnou zavesiť. Pritom fúkal jasný protivietor. Kúsok pred Giau bola ďalšia občerstvovačka. Znovu som krátko zastavil a posilnil sa. Nerád by som na Giau vydochol.

Čo som v stúpaní na Giau nechápal, bolo oblečenie podaktorých cyklistov. Akože som nechápal ani zimné čapáky Miša v roku 2005. Ale Mišo si dal dole aspoň dlhý dres a jazdil aspoň v krátkom drese.
Na Giau mi pot liezol do očí, uší, úst, mal som rozopnutý letný dres a aj tak sa varil sa vo vlastnej šťave. Tam boli niektorí maníci, ktorí si nedali dole návleky, ani dlhý dres ani mikinu. Tí sa museli asi narodiť v pekle alebo čo, keď im na rozpálenom Giau nebolo horúco.
Dačo som pofotil ale napadali ma všelijaké myšlienky, že mi to ide akosi ťažšie ako minule. Žeby niečo s kondičkou? Piť som prestal niekde v polke kopca. Zase ten pocit, že nech vypijem koľko chcem, okamžite to vypotím. Tak som pil len to najnevyhnutnejšie minimum. Hore to doplním.
Asi kilometer-dva pred koncom stúpania na passo Giau som skúsil urobiť menší pokus a namiesto 19 som zaradil 23. Teda to najľahšie, čo som mal k dispozícii.
Prišiel som k zaujímavému záveru.
Vôbec nič sa nezmenilo. Išlo to rovnako ťažko s 23 ako aj s 19. Akurát sa mi priemerná rýchlosť znížila asi o jeden km. No fasa. Vrátil som sa k 19 a plazil sa hore.
Vydalo mi to o dve minúty lepší čas ako v roku 2005 a to som vtedy nefotil. Ale zase fotenie počas jazdy až tak veľa času nezaberá. Len trošku uberá viac síl.
Hore som si dal znovu žemľu a vypil asi polovicu ľadového čaju z fľaše ktorá bola na stole k dispozícii. Vlastne mi bolo jedno čo pijem. Len nech to bolo tekuté. To bola asi jedna z tých najdlhších zastávok a dobre som si uvedomoval prečo. Zostával totiž posledný stupák na Falzarego a potom dojazd do cieľa, kde som nechcel vykapať ako v roku 2005.

Obliekol som si dlhý dres a spustil sa dole. V zjazde z Giau som si užíval konečne voľnosť pohybu. Zástupy štartujúcich už "poněkud" zredli a tak sa dalo bombovať na plné prdy dole. Tých čo som v zjazde dobehol, tak v zákrutách po vonkajšom obvode zákrut nedal šancu. Sami museli byť prekvapení, že ani ideálna stopa ešte nie je všetko. :-) Priam som ich "počul" ako sa v duchu čudujú.

Stúpanie z Pocolu na Falzarego by som zaradil medzi svoje obľúbené. Má asi 11 km a priemerné stúpanie len 5,2 %, čo mi na moju kazetu 23-11 celkom vyhovalo. Navyše ma prišiel pozrieť taký jeden zlý zamračený mrak (Kde si bol, keď som bol na Giau? Kua!) a choval sa ako pojazdná klimatizácia, takže som sa ani nejako extra nevaril a predbiehal cyklistov akoby stáli na mieste.

Falzarego bolo teda relatívne rýchlo vybavené, ešte zostávalo krátke zastavenie na občerstovačke a vyštverať sa na Val Parolu. Odtiaľ na plné prdy do cieľa. A to doslova. V zjazde som dal dnešnú maximálku 80 km/h. Cesty už boli úplne prázdne. Len tu a tam zavadzala nejaká pojazdná cyklistická brzda. Do cieľa zo sedla Val Paroly do cieľa som prefičal za 26 minút s priemerkou takmer 40 km/h. Tento dojazd som si v podstate užil, pretože boli cesty naozaj prázdne a samotný dojazd do cieľa je len mierne 4 km stúpanie s prevýšením asi 100 metrov.

Čas mi naskočil o 10 minút horší ako v roku 2005. Pripisujem to častejšiemu foteniu a aj jednému natočenému videu, ktoré sa však kvalitatívne neveľmi vydarilo. Škoda. Pocitovo sa mi to zdalo dnes ťažšie a ani ten ťažký úraz v zjazde z passo Gardena vo mne veľa pozitívnych pocitov nezanechal. Prestáva sa mi to tu páčiť. Ešte aj ten asfalt už nie je čo býval. Campolongo je samá záplata. Síce súvislá ale každú chvíľu iný asfalt a prechody vôbec neboli zarovnané, takže to dosť triaslo. Sedlo Pordoi malo miestami odkrytý podklad malých kamenných kociek. Vlastne neexistoval jeden súvislý asfaltový koberec aspoň v jednom zjazde. Buď rozmrvený asfalt alebo samá záplata. Nabudúce, ak sem pôjdem, zoberiem si asi radšej horák a preskúmam, čo sa tu dá pojazdiť. Veď sobotná turistika ukázala, že sú tu aj normálnejšie kopce, "takmer" porovnateľné s našimi Nízkymi Tatrami.
Dubákovi som ukázal, že nabudúce si budem musieť načapovať do fľaše menej, lebo mi tam ostalo z Viney ešte deci. :-)

To je asi tak všetko. Nikto z našej partie sa nevybúral, všetci prišli v poriadku. Dubák sa po ťažkom začiatku na Campolongu rozbehol a už mu to išlo. Ako sa išlo iným, neviem. Hádam by mohli aj oni povedať, prípadne napísať.

Ešte zopár fotiek fotogalérie.