Časovka Neštich - Malý Javorník 2005

 No a čo hovorím na časovku na horskom bicykli? Tak je tak skutočne poznateľný rozdiel. Tento rok som mohol ísť len dosť frekvenčne a rozdiely medzi jednotlivými prevodmi boli dosť veľké oproti prevodom na cesťáku. Takisto aj klesania šli podstatne pomalšie. Naopak na miestach kde bol totálne rozbitý asfalt som nemal problém so stratou rytmu. Tak či tak výsledný čas bol katastrofálny, ale na druhej strane som nedokázal jazdiť maximálnym výkonom. A čo sa tak človeku môže preháňať hlavou počas tej polhodinky? U mňa asi toto:

Pred štartom – keďže dnes nepretekám tak som fotil kamošov na štarte. Už ma aj vyvolávali nech idem na štart. Ani sa nenazdám a už čakám na svoj štart. 

Prvé metre. Treba to rozkrútiť do toho správneho tempa. Neprepáliť, keďže to je predsa len dlhšia časovka, ale ani neísť pomaly. O pár sto metrov nasledujú v stúpaní prudšie úseky, ktoré sa pokúšajú zbaviť ma rytmu. Po ich prekonaní prichádza ostrá zákruta doprava. To už mierne zatínam zuby a nasledovné zmiernenie strmosti využívam na orazenie a nabratie vyššieho rytmu. Zákruta vľavo a prichádza môj prvý meraný medzičas na Polare. Teraz nasleduje relatívne strmá pasáž a navyše s rozbitým asfaltom, ktorý vyhadzuje z rytmu. Tepy mi idú do maxima a zo sedla prekonávam rozbitý úsek. Po ňom je ešte kus strmej časti a so zaťatými zubami ju prekonávam. Som na mieste, kde je odbočka na Limbach. Na miernejšom úseku prehĺtam vzduch, aby sa mi vyrovnal tlak v ušiach a snažím sa rozdýchať pľúca. Ak sa dá, ešte trocha zrýchliť, ale to už prichádza séria asi troch zdvihnutí sa cesty a kde je bojom každé šlapnutie. Už som zasa na maximách a prichádzam k môjmu druhému medzičasu. Hneď po odpípnutí je nepríjemný strmší úsek, ktorý sa stáča vľavo a na jeho konci je veľmi zlý asfalt. Zasa mám zaľahnuté v ušiach a na ďalšom miernejšom úseku je to boj medzi pokusom o aké také zotavenie alebo pokus o zvýšenie tempa pred ďalším náporom. Navyše tu treba obchádzať veľké diery. Na konci miernejšieho úseku neprichádza úľava a už sa cesta zdvíha a nasleduje strmší oblúk vľavo. Zvyčajne zo sedla sa snažím udržať prevod. To už sú zasa tepy na strope. Nasleduje v tomto stúpaní záverečný oblúk vpravo okolo altánku, kde si hrabnem až na dno. Stúpanie končí, cvakám medzičas a radím ťažší prevod. Treba ho rozkrútiť, aby blížiaca sa hupka tak nebolela. Ale aj tak bolí a na vrchu s veľkou radosťou nahadzujem veľký prevodník pre zjazd dolu ku križovatke smerom ku Košarisku.  Snažím sa o čo najvyššiu rýchlosť za podmienky, aby nohy aspoň trocha orazili. Aj tepy musia klesnúť. To však už som na križovatke, točím vľavo a predo mnou vidím tiahle stúpanie. Treba udržať rýchlosť aj dostatočne ťažký prevod. Spočiatku to ide, ale posledné metre stúpania to už poriadne bolí. Hneď na vrchu treba cvakať ťažké prevody a rozkrútiť maximálne tempo dolu kopcom a do protisvahu mať čo najväčšiu rýchlosť. Tam už len precvakávam na ľahšie prevody a blíži sa odbočka na Malý Javorník.

Podraďujem, značím medzičas a začne posledné kruté stúpanie. V jazde so sedla postupne preraďujem ľahšie prevody a už vidím bránu do areálu SHMÚ, to už sadám do sedla s snažím sa držať prevod a tempo. Prejazdom bránou nastáva najstrmší úsek. Nohy brnejú, v hlave hučí a pravotočivá zákruta nechce skončiť. Nekonečne dlho trvajúci pocit bolesti sa stále stupňuje a dajako sa pred očami stmieva. Oslobodením je až cieľová páska, za ktorou už netreba makať. Nasledujú minúty, keď sa človeku všetky tie bolesti spätne odvíjajú až nastane úľava a konečne sa rozvidnie pred očami.
Tak asi toto prežívam pravidelne na každej časovke. Hádam až na tento ročník, kde som posledných 400 m odflákol. No, neoplatí sa pre toto chodiť na časovky?

Som zvedavý, ako to budem prežívať o rok...