Bratislavský maratón 2010

Na štart som sa dotrepal včas, hodil reč s Tomášom - zberačom mŕtvol. Vraj je tiež rozbitý zo včerajšieho turnaja ako cigánska hliadka. Oslavy hokejového titulu asi trvali do neskorej noci. :-)

Rozbeh bol pomalý, v tlačenici treba opatrne. Postupne sa už dalo predierať rýchlejšie dopredu. Fúkal severozápadný vietor a bolo mi jasné, že si treba aspoň niečo našetriť na návratovú slučku po hrádzi. Pri petržalskom "karfúre" ležala v náručí organizátora nejaká senior inlinerka asi z Talianska, lebo bola od solárka úplne vysušená, horekovala a pozerala si uderené koleno. Asi na tom bude niečo pravdy, že vpredu si inline polo/profíci nič nedarujú a kľudne si pomôžu nie úplne férovými ťahmi. Len som čumel ako ma po kilometri tetka ofičala takým spôsobom, že keby som ma na korčuliach brzdu, tak sa asi sám seba opýtam, prečo brzdím. Asi ju ten pád na tvrdý asfalt totálne vyhecoval alebo čo.

Súúúúúú-zúúúúúú-kííííííííííííí a už jej nebolo. Rýchlo som na ňu na traktor ródeo úseku zabudol. Jediná myšlienka bola prejsť toto tratolište v pojazdnom stave. Bodaj by to aj bežcov, čo idú po nás, kolieskarov, tak natriasalo. Po ceste pri hrádzi nebol asfalt úplne ideálny ale stále lepší ako to šutrovisko predtým. Zachytil som sa do háku malého vláčika, ktorý ťahal týpek s číslom 133. Po otočku som sa vydýchaval a to som ani len netušil, že sa už do cieľa ani nevydýcham. Bolo mi jasné, že bude protivietor, ale taký uragán som teda nečakal.

Týpek stále ťahal špicu a ja som mal problémy vôbec uvisieť za ním. A to som mal ešte lepšie korčule ako on. :-( No nič, hokejový turnaj mi takmer úplne odpálil sily a nemyslel som na nič iné, len vydržať. Ak už nie do cieľa, tak aspoň po nejaký most, tam už fúkať nebude a potom sa už nejako doklepem do cieľa.

Pred Prístavným mostom ma začal občas okopávať nejaký mlaďas v háku. Ťuk sem do korčule, o chvíľu do ruky, až som to za Apollom nevydržal a pustil som ho radšej na svoje miesto. Nenechám sa kvôli jednému miestu okolo 100 pozície zostreliť niekým, kto už nevládze kontrolovať ani svoj pohyb.

Stupáčík na starý most som už išiel sám a pekne v klídečku kontroloval poradie. Ďaleko predo mnou nikto. Vzadu ešte menej, tak čo sa budem naháňať. V cieľovej rovinke už len na dojazd a konečne cieľ. Víťaz mi naložil "len" 15 minút. Ale beriem toto korčuľovanie pre zábavu a nie poradie. Čo iné mi ostáva? :-)))