Vajnorský minimaratón 2010

„My sme celú púšť Gobi, museli prejsť celkom pešo. A viete, čo nás na konci najviac bolelo? Nohy!“
Priaznivci L&S určite spoznajú predstavenie Soiréé. Mne sa dnes totiž niečo podobné prihodilo tiež. A tak som sa tešil, že sa povozím na pretekoch bez väčšej námahy vo vláčiku. :-)

Vajnorský minimaratón si postupne buduje meno svojím takmer rodinným prístupom k celej akcii. Primárne je to bežecká akcia, ku ktorej sa vždy na konci prilepí kategória inline korčuliarov. Bežecké kategórie sú celkom pestré a na úvod ma celkom rozosmiala kategória „lezúňov“ pre veľký úspech rozdelená aj na podkategóriu „bezzubé lezúne“, ktorým však nikto nevysvetlil pravidlá súťaže, takže po štartovom výstrele ostali pokojne sedieť na koberci a užívali si nezvyčajný rámus jedno krásne nedeľné popoludnie.

Postupne boli odštartované všetky bežecké kategórie aj keď tá hlavná mala celkom zaujímavý a zdrvujúci finiš dvoch bežcov, ktorí sa asi na celej trati totálne flákali, keď im ostalo toľko síl na taký zničujúci šprint. Klubový parťák Miro prišiel aj s dcérou. Odbehla si svoj beh, tak som sa logicky opýtal aj Mira, či ide behať aj on. Ošíval sa síce, nebeháva. Ale tak keď ona bola, prečo by nemohol aj on. Ešte k tomu aj s Dzurindom. ;-)

V inline sa na štarte zišla celkom slušná kôpka od napohľad poloprofesionálov cez totálne rekreačných vegeťákov až po mládež pod 15 rokov.

Na to, aký bol štart inline kategorie preplnený, sa mi už zdala cesta, navyše olemovaná autami až pritesná. Netrvalo po štarte dlho a makači sa nezadržateľným tempom odtrhli hneď za zákrutou, takže kolízne dojazdy do cieľa snáď hroziť nebudú.

Pre mňa to samozrejme znamenalo, že sa dnes vo vláčiku nepovozím a pekne si to odverklíkujem sám. Prvé kolo som aj celkom vládal. Na ceste bola celkom slušná premávka rekreačných bežcov, korčuliarov a sem tam sa mihol aj Julo na bicykli, ktorý zrejme testoval, ako rýchlo jazdia tí najrýchlejší, nech vie, či má zmysel, aby si o rok obul korčule aj on. Tipujem, že asi nie. :-)

Druhé kolo už išlo poslabšie. Nohám sa už veľmi nechcelo. Ale pár glgov jonťáku ich presvedčilo, aby ešte kúsok potiahli. Posledných 200 metrov je dosť rozbitých na nejaké šprintovanie, tak som už len opatrne dofrčal do cieľa. Hodinky mi ukázali, že som si čas zhoršil bezmála o 2 minúty. Ale pripísal som to horšiemu (žiadnému) tréningu a aj faktu, že som sa nepovozil v nejakom fajnovom vláčiku. :-)

Ale aby som nadviazal na netradičný úvod reportky. Celú trasu som odkorčuľoval takmer celkom sám. A viete, čo ma v cieli najviac bolelo?
Chrbát. :-(
Asi ho nejako zanedbávam. Na bicykli ma nebolí ani na hokeji. Ale na týchto veľkokolečkových korčuliach áno. Asi budem musieť v novej sezóne trénovať na hrádzi trošku viac, ako raz za rok. Tí, čo vedia viac, sa už asi teraz poriadne uchechtávajú. :-(

Každopádne dopadla akcia celkom dobre. Čo si pamätám, zatiaľ najlepšie počasie, aké bolo. Asi preto pritiahlo rekordný počet účastníkov. Veď hlavná bežecká kategória mala takmer 100 účastníkov. A to je celkom pekné číslo. Dúfam, že ostanú v tejto stúpajúcej tradícii čo naďalej. Len s inline budú musieť niečo vymyslieť, lebo sa tam pri takomto narastajúcom trende asi kdesi pozabíjame.