Po Dolomitských hodoch neprišlo bolenie brucha, ale chuť na ďalšiu porciu. Tak prišlo na radu si na cesťáčiku pojazdiť aj po Slovinsku. No, ono to až také spontánne nebolo, lebo už pri príprave plánu dovolenky v Dolomitoch som si začal robiť plány aj na trojdňový výlet do Julijských Álp. A keď už, tak v znamení naj! Takže hlavným bodom výletu bolo prejsť najvyššie Slovinské asfaltové sedlo cez Vršič (1611mnm) a najvyššie položenú asfaltku na Mangartsko sedlo (2055mnm). Pôvodne tento plán nemal stanovený termín ale okolnosti a počasie rozhodli, že v dvojici s Ježom toto absolvujeme 14 – 16.7.2010

Po 4 ročnej pauze sa nám opäť podarilo prihlásiť sa na Maratone Dles Dolomites a tak táto sezóna sa niesla v tomto znamení. Za tie roky sa však toho dosť pomenilo. Väčšina z nás spohodlnela a tak sme si rezervovali ubytovanie. Po skúsenosti z Alpaťáku sme zmenili aj stratégiu. Samotný maratón bude dôležitý ale okrem toho chceme aj pojazdiť kopce, ktoré sme ešte nemali príležitosť prejsť. Tak sa postupne zrodil ambiciózny itinerár, ktorý mohol narušiť len zlé počasie alebo nevládanie. Predbehnem a pochválim sa, všetko vyšlo na 100%

 Tí naši futbalisti nám totálne pokazili preteky! Po dvojročnej pauze sme sa znovu 14-ti postavili na štart tohto nádherného maratónu, a keďže prihlasovanie a ostatnú logistiku som mal pod palcom ja, Taliani zo mňa urobili kapitána tímu. Náležite som to využil a stanovil jednoznačný cieľ – musíme zvíťaziť v súťaži družstiev. Bolo to dosť ambiciózne, pretože poradie sa určovalo podľa celkového množstva odjazdených kilometrov nezávisle od počtu členov v tíme, ale mal som pripravenú tajnú zbraň. Fľašku pravého červeného vínka od Eddyho Merckxa. Žiaľ, kvôli už spomínaným futbalistom som ho musel rozliať dva dni pred štartom, pretože inak by sme všetci trhali špicu maratónu a to by už asi Taliani neuniesli, to by bol jasný dôvod na vyhostenie z krajiny :-) Ale musím pochváliť celý tím, že napriek tomuto úderu sa k príprave na preteky postavili s odhodlaním, aké možno badať asi iba u Slovákov. Veď už od prvých hodín pobytu sa rezko začalo míňať Dubákove aj Medove vínko, Medova pálenka aj Rasťo-Ivan-Ježove pivečko, čo sa nakoniec pozitívne odrazilo aj na výsledkoch. Áno, tušíte správne, medzi všetkými zúčastnenými slovenskými tímami sme nakoniec s veľkým náskokom naozaj skončili na prvom mieste :-)) Dáma a páni, váš el capitano je na vás právom hrdý :-))

Tento maratón má už v ušiach a očiach svoj cveng v amatérskej cyklistike na Slovensku. Niekto ladí formu tak, aby sa stihol do tejto akcie dobre pripraviť, iný tak, aby vôbec prežil a nemusel nasadnúť do autobusu. Ale nájdu sa aj takí, ktorí chápu zmysel tejto akcie inde.
Keď som absolvoval tento maratón pod hlavičkou RockFM po prvý krát, mal som veľké obavy, či vôbec vydržím túto, pre hobbíka, extrémnu trasu. Rasťo mi vtedy dával rady a chrobákov do hlavy. Nakoniec som sa teda odhodlal a zlomil strach. Aj keď boli vtedy zaujímavé situácie. Doteraz si pamätám, ako mi zo servisného auta mechanik vo finálnom stúpaní do cieľa na Jasnú zahlásil, že mám veľkú výhodu s obutými teniskami, aspoň nebudem mať problémy tlačiť bicykel, až sa stúpanie zostrmí. :-)

315km vyzerá hrozivo a zároveň motivačne. Trvalo mi 3 roky, než som sa na túto štreku odhodlal. Dlhšie to byť ani nemohlo, lebo som nemal cestný bike. V skutočnosti by som mohol ísť aj skôr, ale mi to kolidovalo s bežeckým maratónom, či iným podujatím. Tento krát mi táto akcia zapadla do Ironman kalendára, takže som sa tomuto výnimočnému podujatiu nemohol vyhnúť.

Stojím si na štarte, je okolo deviatej ráno a cítim, ako mi spod prilby tečie pot. Nie od námahy, z kempu som prešiel maximálne kilometer, ale už o tejto hodine pečie slnko ako šialené. A aj keď som v Lienzi, vo svojom grossglocknerskom kráľovstve, nikde nevidím služobníctvo s palmovými listami, vejármi a chladenými nápojmi :-) A tak len potichu odkvapkávam a rozmýšľam, že aj tento rok dám iba klasických 112 km. Veď okolo obeda budem práve v tých najhorších kopcoch a dobre si viem predstaviť, ako ma táto horúčava vycucne. Ale pádnejším dôvodom bol práve minulotýždňový Grossglockner, ktorý čo-to povedal o mojej „forme“. Síce som sa nevykecával ako Rasťo s každou zákrutou, ale tiež som si odtrpel svoje. Teraz som tu bol sám, dokonca asi ako jediný Slovák, čo je škoda, lebo rád by som počul aj iný názor na obtiažnosť trate s takýmto profilom, či je naozaj ťažká, alebo je chyba iba niekde medzi mojimi pedálmi a prilbou :-)

Tak ako pre moslimov je životným cieľom púť do Mekky, tak medzi cyklistami-vrchármi je absolvovať aspoň raz za život niektorý z tých najvyšších alpských či pyrenejských priesmykov či sediel. Na „reporťáckych“ stránkach o tom čítame skoro pravidelne. Je to silná motivácia a tak nečudo, že sa potom každý s takým úspechom chce pochváliť, či podeliť s ostatnými. Rád by som sa medzi nich zaradil aj ja.

O tom že sa zúčastním hromadnej časovky  v stúpaní na Grossglockner, sa rozhodlo strašne rýchlo. Plánovaný Schwechater mi padol a asi aj vplyvom toho ma Dušky nalomil na túto akciu.Ja som zasa nalomil Jara a Romana. Trocha netypicky organizátor chcel prihlášku a platbu vopred a tak sme sa nakoniec prihlásili. Ono, roky som túžil prejsť na biku tento kopec, ale zlatú éru výkonnosti mám (asi) za sebou a preto sa mi ten sen aj vzďaloval. Nakoniec sa však  stal skutočnosťou.

Pokľaknite, moji poddaní domestici, prichádza kráľ! A nie hociaký, ale jeho blahorodie hlava WD-čkom pomazaná, horským slnkom osvietená a severným vetrom vyfúkaná, kráľ Dušan tisícpäťstodvadsiatydeviaty grossglocknerský :-) Pôvodne sa malo jednať o sólo korunováciu, ale svojou vladárskou autoritou som na poslednú chvíľu presvedčil ďalších čakateľov na trón – v sobotu boli ešte obyčajný plebs, od nedele sú to už kráľ Peter tisícdvestotridsiatydeviaty, kráľ Roman tisícdeväťstodevätnásty, kráľ Rastislav tisícdeväťstotridsiatydeviaty a kráľ Jaroslav dvetisícštyridsiatytretí. No a takto sa písali dejiny, toto je tá epochálna historická povesť, ktorú, ako pevne verím, budú mať v povinnom čítaní všetci cyklistickí juniori plus Sagan a bratia Velitsovci :-))

„Tak na toto nemám prevody!“ To boli slová Peťa Kubíka, keď sa vedľa mňa objavil ešte nie veľmi ďaleko od štartu. „Tak na toto nemám kondičku!“ Pomyslel som si pre zmenu ja, pretože tak ako je na tomto maratóne zvykom, zase sa od začiatku išlo na plný kotol.