Keď som ráno vyliezol z postele a zakopol o roh stola, pred očami sa mi nielen zablýskalo, ale videl som aj všetkých svätých vrátane Juraja. Dosť realistická pripomienka, aby som sadol na bicykel a utekal na Neštich trochu pretiahnuť svaly na 7,5 km tankodróme :-) Organizátori presunuli termín tejto časovky o mesiac skôr, za čo majú u mňa jedno velikánske plus. Vonku bolo príjemných 18 stupňov a stále sa otepľovalo, aj cesty po nočnom daždi už skoro úplne obschli, jednoducho ideálny čas na takéto podujatie. Možno aj to bol jeden z dôvodov veľkej účasti, keď som medzi poslednými dorazil na preplnené parkovisko, bol som v poradí 113-ty, nakoniec sa počet bikeriek a bikerov ustálil na čísle 133. A keď som si zbežne prezrel tímové dresy zúčastnených, hneď mi bolo jasné, že tento ročník nebude kvalitný len počtom súťažiacich, ale aj výkonmi.

Už to bude snáď aj 10 rokov, čo som prvý krát s prstom na Alpských mapách študoval, kam všade sa dá dostať na bicykli a sníval, že si musím niekedy prejsť všetky najzaujímavejšie priesmyky a kopce. Slovensko je síce pekné, ale na rozdiel od Álp tu nemáme žiadne vysokohorské sedlá s cestami priamo medzi štítmi. A keďže sny sú na to, aby sa plnili, neváhal som využiť ponuku od chalanov z cykloklubu na takmer 2 týždne trvajúcu cyklodovolenku vo Francúzskych a Talianskych Alpách :-). Po celodňovom presune, noci blízko Chamonix, fotení Mt. Blancu a ďalšom presune sme vysadli na bicykle v Bourg Saint Maurice, kde pred 2 týždňami končila etapa Tour de France a začali odkrajovať výškové metre z takmer 50 km dlhého stúpania na Col de Iseran vo výške 2770 m, ktorý je najvyšší reálny priesmyk v Alpách. 

Na našu, v poradí štvrtú, rakúsku jazdu sme si vybrali bližšiu lokalitu k Bratislave a to pohorie Viedenský les (Wienerwald). Šetrili sme tak čas aj pohonné hmoty. 95 km z Petržalky trvalo asi hodinu a na jednej z prvých odbočiek schádzame z diaľnice A21 a v prvej dedinke vypíname motor nášho povozu. Slnko začína pekne hriať, takže „zimné doplnky“ nechávame v aute.

Keď som sa v sobotu poobede blížil s Jarom k Eugendorfu pri Salzburgu, rozmýšľal som, ako sa mám k tomuto maratónu postaviť. Už od konca júla som bol prihlásený a zaplatený na dlhú trasu 155km/2300m, vtedy som to bral ako príjemnú povinnú jazdu. Teraz som už mal trochu zmiešané pocity, ani sa mi veľmi nechcelo, aj som bol po Alpaťáku bicyklovaním mierne presýtený, ešte aj to počasie sa poriadne pokazilo, na diaľnici nás vetrisko skoro odfúkol, mala byť zima a aj pravdepodobnosť dažďa bola dosť veľká. A tak som si vymyslel 3 varianty – nejako sa dokopem k tomu, že naozaj pôjdem cielene dlhú trasu, alebo sa podľa počasia a pocitov rozhodnem až na rozdelení dlhá/krátka, alebo po štarte počkám na Jara a pôjdem v pohode s ním iba krátku. Kto ma pozná trochu lepšie a vie aký som lenivý, určite si už domýšľa ako to asi dopadlo ... ale nie je to pravda :-) Nepočkal som na Jara, zvolil som zlatú strednú cestu, rozhodnem sa na deličke.

Sobota – nastal deň D. Nakladanie prebehlo podľa plánu , batožiny nebolo veľa až na objem, ktorý doniesol Martin. Doslova sme to natlačili do auta  a vyrazili sme, naložení ako česká rodinka do Chorvátska, cca 10:00 smer Lago. Cesta bola upršaná , ale bicykle sme mali zabalené v igelite, rezne na cestu v trojobale,  takže cesta cez Aut išla v pohode až po taliansku časť. Tam sa , mne z doteraz neznámych príčin sa prestalo jazdiť systémom vpravo je pomalší pruh a vľavo rýchlejší,  ale začalo sa jazdiť po „taliansky“ oba pruhy sú buď pomalé alebo rýchle alebo pravý  je rýchly a v ľavom si Porsche Cayenne ťahá svoju kolónku 110tkou. V prípade, ak sú pruhy 3, tak stredný je univerzálny , ide sa nim kontinuálne 120 a ľavý a pravý  sa po 7 km menia striedavo na pomalší alebo rýchlejší.

Tento rok to malo byť „len“ 191 km a veľmi ma ťahalo opäť si to skúsiť, hoci som mal v kolesách iba 700 km na cestnom bicykli a pár stoviek na horskom. Spomínal som na prekrásnu scenériu, ktorou trať vedie, a priateľskú atmosféru, z ktorej solídna porcia sa ušla aj mne. Zabudol som už na útrapy, ktoré na leňochodov sem-tam číhajú.

Bicykel som dal do servisu s upozornením, že padá reťaz pri prehadzovaní z malej na veľkú „pílu“. Keď som ho v piatok večer skúšal, ako prvé mi – spadla reťaz. Tak som bol nútený nacvičiť taktiku „opatrnúčko“, pri ktorej som reťaz vo väčšine prípadov udržal. Nebezpečné je to, že pozeráš pod seba a nie na cestu.

Od 5.8 do 17.8 som absolvoval cyklodovolenku vo Francúzskych a Talianskych Alpách. Naša sportreporťácka partia 8 ľudí si na tento účel prenajala služby Cyklotouru s tým, že spolu so Slávom Strečanským sme spoločne vymysleli itinerár čo chceme absolvovať s klauzulou, že v prípade zlého počasia budeme modifikovať itinerár. Nakoniec podľa výkonnosti sme absolvovali od 600 do 900km a s nastúpanými metrami od 16 do 23km. Zdolali sme také priesmyky a kopce ako je Col d’ Iseran, Mont Ventoux, Col d‘ Fauniera, Alpe d’Huez, Col du Galibier, Passo Gavia či Passo Stelvio.  A samozrejme okrem toho aj kopec ďalších a o nič menej ľahších stúpaní. Čo na úvod viac povedať – bol to úžasný zážitok a obrovská skúsenosť s ktorou sa s vami rád v tejto reportke podelím.

Cyklodovolenka, ktorú som s Mihim absolvoval v roku 2007 „Po stopách GdI “ nenechala členov SportReport v pasivite a čoraz častejšie sa ozývali hlasy, aby sme si dali niečo podobné aj my, ale ako čisto klubový výlet.

Rasťo začal browsiť po nete a spolu so Slavom Strečanským začali robiť predbežný plán trasy na výlet. Výsledok sa budem snažiť popísať zo svojho pohľadu a podľa možností čo najstručnejšie, lebo už sa za doterajšie traktáty začínam hanbiť. :-)

Bol som rozhodnutý nenapísať z tejto dovolenky žiadnu reportku, pretože keby som chcel podrobne opísať všetky zážitky, musel by som splodiť menší román. Nakoniec som neodolal spomenúť aspoň výstup na túto Bakalářom ospevovanú „horu smrti“, „veternú horu“, „horu hor“, ktorá vo mne zanechala najväčší dojem, aj keď poriadne ani neviem prečo. Možno kvôli tomu, že som ju mal ešte stále čerstvo v pamäti z tohtoročnej Tour, vrátane všetkých komentárov o jej výnimočnosti a obtiažnosti a tešil som sa, že si ju odskúšam na vlastnej koži. Po jej zdolaní som si hovoril - keby teraz aj celý čas pršalo a nepôjdeme už ani jedno stúpanie, nevadí, aj tak by som považoval túto dovolenku za vydarenú.

Roky som nevedel prísť na to, prečo je táto cyklojazda ťažšia, ako cyklomaratón BA-Jasná. Veď je predsa o niečo kratší, profil tiež nie je príliš odlišný a ide sa tu dokonca pomalšie tempo. Nad týmto som rozmýšľal aj ráno o 4 krátko po štarte, keď sme sa trepali ospalou 18-kou po nočných cestách smerom na Hlohovec. Začiatok ťažší rozhodne nie je. Tepy klesajúce miestami až pod 60 snáď hovoria za všetko :-).