Keď som sa ráno horko-ťažko vyštveral do sedla, vôbec som netušil, aká závratná udalosť ma dnes čaká v mojej „cyklistickej kariére“, najmä keď som si tých 30km do Modry vďaka silnému vetru dosť odtrpel. Už na Čiernej Vode som mal toho plné zuby, z Grobu do Grinavy som sa ledva vliekol a po zdolaní tých dvoch modranských hrbov som chalanom pod štartovým šiatrom naznačoval, či mi nemôžu vraziť nejaký povzbudzovák rovno do žily :-) Po chvílke zaslúženého oddychu som sa presunul ku kolkárni, kde ma nabudený Rasťo, mimochodom rovnako ako minulý rok, začal uháňať aby som sa išiel zaregistrovať. Kam sa náhliť? Prišiel som medzi poslednými, reku veď je kríza, zíde sa nás tu 20-30, do polhodinky odštartujem a o jednej som doma. Preto keď som vyfasoval číslo 92, sánka mi trochu klesla. Keď to pôjde týmto tempom, tak o pár rokov nám bude účasť závidieť aj 8-tisícový maratón v Dolomitoch :-)

Tento článok venujem Vierke, ktorá sa aktívne zúčastnila tejto mojej mini výpravy za kopcami. Venujem jej ho preto, lebo 14 februára Vierka oslavuje svoje narodeniny (nepytajte sa koľké?), a dokonca 14 februára je aj Valentína... Svojím prístupom a výkonmi na bajku si získala obdiv nielen môj, ale aj ostatných členov výpravy. Všetko najlepšie Vierka ....

K napísaniu tohto príspevku ma inšpirovala reportka Andreja M. „Okolo masívu Veitschalpe“, nakoľko zabrdol do oblasti, kam už dlhšie chodíme bajkovať. Výhody už niekto na tejto stránke spomínal, ja ich len zopakujem:
- kvalitné cesty
- ohľaduplní vodiči a riedka premávka áut (vyhýbame sa hlavným ťahom)
- z Bratislavy je to sem „na skok“ (11/2 až 2 hodiny jazdy) - hustá sieť asfaltiek cez sedlá, čiže je tu veľká variabilita tvorby trás podľa chuti a náročnosti no a samozrejme nádherná prírodná scenéria

Nedávno som kamaráta Miša nahovoril na cyklojazdu Trnava-Rysy. Obaja sme chceli trošku potrénovať, tak sme si 1 víkend vyhradili na cyklistiku. Mišo začal jazdiť na biku len nedávno, a tak sa bál, či zvládne vyše 300 km maratón. Povedal som mu, že pripravím takú trasu, ktorú keď zvládne, tak Trnava-Rysy prejde s prstom v zadku :-).

Keď mi Bukas hovoril o tejto jeho akcii, pomyslel som si, že čo to za (s prepáčením) chujovinu vymyslel? Ísť vlakom do Košíc a odtiaľ späť do Bratislavy na kole za dva dni?

Poznáte Bukasa? „Aký problém?“, „Ide sa – hotovo “. Aj samotný Hasan sa čudoval, čo to ten Bukas vymyslel . Bukas je typ, že aj keď si 99% balíka povie „ideme spolu – tadiaľto“, on si kľudne pôjde „svoje“, pokojne iným smerom (Uhliská). Ale ak by to bolo inak, už by to nebol on. Bukas nikoho veľmi  nepresviedča , ale tento výlet od samého začiatku vo mne vzbudzoval zvedavosť.
„Mám malo najazdené, (chystám sa do Rakúska na Grossglockner (3798m), do Talianska na Stelvio (2758m) a Mortirolo (pamätník Marca Pantaniho), tak hádam to bude dobrý tréning“ pomyslel som si.
Nakoniec sme sa dohodli štyria. Drahoš, Banán, ja a samozrejme Bukas, ktorý vybavil lístky na vlak a aj ubytovanie v Hnúšti.

Človek by povedal, že ísť 5 krát tú istú akciu rok čo rok po tých istých cestách musí byť strašná nuda. Blbosť. Vždy sa nájde niečo nové a vždy ma sem ťahá späť tá atmosféra. Atmosféra mokrej rite pri ceste na Zlaté piesky v noci po mokrých cestách, atmosféra mrznutia a nervozity na štarte, harmonikovitého efektu balíka, obštiavania okolitých polí... :-). A tento rok sme sa zišli z klubu opäť veľká partia. Aj preto som sa tešil viac ako obvykle.

Tento rok chcem oprášiť cyklistický kožuch a rád by som opäť začal jazdiť trošku slušnejšie - tak, aby som si dovolil ísť aj na nejaký ten maratónik.  Prvým čiastkovým cieľom bol Schwechater radmarathon, ktorý ešte nevyšiel podľa predstáv. Ďaľším krokom bol návrat na akciu Bratislava Jasná. Ako som dopadol je napísané ďalej.

Z minulého roku mi na tomto maratóne ostal jeden nesplatený dlh – neskúsil som „extrémnu“ trasu, na ktorej mali byť zabijácke stúpania, nádherné výhľady a cesta popísaná menami slávnych cyklistov, ktorí po nej absolvovali etapu Giro d´Italia. Vtedy som išiel trochu nechtiac iba rovnejšiu „klasickú“ trasu, teraz o rok starší som už aj väčší vychcálek a rozhodol som sa, že úplne do neznáma nepôjdem. V sobotu ráno po zaregistrovaní som sadol do auta a vyrazil preskúmať terén týchto posledných 30 km. A veru neľutujem ani kvapku benzínu, ktorý som spálil. Prvé stúpanie po rozdelení trás bolo celkom normálne, to by sa ešte dalo zvládnuť. Lenže každé ďalšie už bolo iba horšie, kolmé steny, serpentíny, horské cesty kde sa ledva vyhli protiidúce autá, miestami poriadne rozbité zjazdy, ďakujem, kašlem na dlh, tu ma zajtra na bicykli nikto neuvidí, ani keby na každom kopci tancovali nahé nymfomanky :-) Ale výhľady boli aj bez nich naozaj parádne, len škoda že sa kvôli úzkym cestám nedalo autom hocikde zastaviť, ideálne by bolo prebehnúť sa tadiaľto na motorke.

Na notoricky známu akciu už pomaly ani niet čo nového napísať. Hádam len to, čo sa zmenilo oproti minulému ročníku. Keďže som si pred ostatným ročníkom stihol kvalitne odfajčiť členok, tak som si ani neužil premiéru v špičkových dresoch CSC. Na poslednú chvíľu sa včak podarilo Efovi nejako zmanažovať nového sponzora dresov. Nezabudol si však posťažovať, že niektorých cyklistov tohto kultového maratónu zaujíma iba to, či budú v štartovnom dresy. Bez ohľadu na to, že táto akcia nie je len o dresoch. Len aby sa raz nestalo, že o účasti na maratóne bude rozhodovať tombola alebo licitovaná burza štartovného. :-)