Na zúfalý výkrik Cykluduchny na stránkach organizátora časovky, sa aj tento rok konala časovka počas štátneho sviatku. Náramná sranda, keď bolo aj počasie na chlp rovnaké ako minulý rok. To znamená, že sa jazdiť dalo. Občas slnko, občas mrholenie, inak pohoda.
Že zlomím svoj rekord na tejto časovke, som vôbec nepochyboval. Veď bodaj by nie, sezóna mi celkom vyšla, nebol som celý rok chorý, zranený, bike poslúcha aj keď nohy už majú toho dosť. Koľko to však bude, som nevedel.
Na štarte sa zišlo rekordné množstvo účastníkov, z čoho mali iste chalani od CykloSlovakie radosť. Menšie nadšenie prejavovali asi samotní pretekári. Áno, šance v tombole sa tým pádom zužovali. :-) Ale snáď sem nechodia cyklisti len kvôli nej. Všimol som si však, že pribudlo viac horských bicyklov. Nečudo, asfalt na niektorých miestach si už iba slastne spomínal na časy, keď po ňom jazdil valec hore-dole, až mal povrch hladký ako detská prdelka. Teraz je z neho akurát tak jebákový trenažér. Hlavne žiletkári by vedeli rozprávať, ako sa taký asfalt blbo holí.
Klasicky jeden zo záverečných bonbónikov na záver sezóny je táto časovka. Jej obľúbenosť stále rastie, bohužiaľ kvalita asfaltu sa rovnako rýchle zhoršuje. Takže som zvedavý koľko ešte ročníkov povrch znesie. No a keďže mám momentálne dosť nepríjemný problém s krížami a asfalt je na zopár miestach už len históriou, zobral som horský bike a skúsil cestnú časovku na ňom. Obdobne uvažoval aj Ivan Červenka ktorý na tom svojom MTB nemá nášľapy takže si nasadil košíky. Aj pri stretnutí s partiou v Pezinku si vychutnal ako sa v nich padá. Po tomto extempore sme sa presunuli do Jura na štart. Klasicky aj tento rok padol rekord účasti. Jediný otáznik bolo počasie a nakoniec dopadlo v tolerancii. Dole vcelku príjemne občas Slniečko, na hrebeni mrholenie. 
Spočiatku to veru nevyzeralo príliš nádejne. Časovka bola naplánovaná na 1. septembra 2005, čo znamenalo, že účasť na nej je vďaka našej cyklodovolenke ohrozená. V tom čase sme sa mali buď čľapkať v Jadranskom mori alebo sa preháňať na bajkoch po talianskych kopcoch. Priznám sa, že ma to dosť hnevalo. Túto časovku som si už veľmi obľúbila. Je to vlastne jediná cykloakcia, na ktorú chodím a celý rok sa na ňu teším. To však neznamená, že sa na ňu nejako extra pripravujem. V tomto roku som najazdila len niečo cez tisíc kilometrov a to je žalostne málo. Napriek tomu som bola rozhodnutá ísť. Priateľ Marián mi vravel, že má kamoša v organizačnom výbore a že akciu ešte možno presunú na 15. september. Tak sa aj našťastie stalo. 
Na tejto časovke som sa zúčastnil prvý krát až v minulom roku, keď presunuli termín z prvej septembrovej soboty na Sedembolestnú Pannu Máriu. O akcii so však vedel od pezinčanov uždávnejšie predtým. Dôvodom bolo, že mi v pôvodnom termíne kolidovala s Bánoveckou parenicou, ktorú som zvykol jazdievať. Teraz som ju však z dôvodu dovolenky musel vynechať a tak po neplánovanej časovke v Trnave minulú sobotu sa zdá, že to bola moja posledná tohtoročná organizovaná cykloakcia. 
Letné prázdniny rýchlo uplynuli a po celkom dobre rozbehnutej jarnej príprave, ktorej vrchol som mal načasovaný na talianske Dolomity, som opať vhúpol do dennodenného kolotoča rodina – práca atď. Cez leto som aj vďaka počasiu aj vďaka iným okolnostiam príliš nenaplnil svoje predstavy o množstve najazdených kilometrov a tak som sa snažil občasnými krátkymi jazdami aspoň udržať si akú-takú formu pre Rasťov Karpatský maratón. Po takmer trojtýždňovom poste od Karpaťáku, kedy som vlastne na bicykel vôbec nesadol a len si užíval na dovolenke, ma Robo tri dni pred časovkou pozýval na sobotnú tradičnú Trnavskú jarmočnú 6666-ku. 
Aj tento rok sa už tradične konala časovka za Trnavou na 6666 m po viac-menej rovine. Bol som na nej pred 3 rokmi, vtedy som tam nepodal žiaden dobrý výkon a dosť som sa tam nudil, takže je na čase, aby som si okrem vylepšenia času zlepšil aj hodnotenie tejto akcie. To som chcel síce už aj predminulý rok, vtedy sme však doma oberali hrozno a minulý rok som ešte nemohol ísť kvôli zlomenej ruke. Tentokrát mi však už nič nezabránilo, aby som išiel. Necelý týždeň pred časovskou som sa vrátil z poslednej letnej dovolenky a hneď som začal jazdiť denne tak 70-80 km, posledný deň pred ňou som dokonca išiel až do Piešťan a cez Sereď naspäť, čo bolo 155 km - to aby sa mi na časovke lepšie jazdilo :-) 
Ako minulý rok, aj teraz som si išiel zajazdiť do Trnavy a späť. Medzitým ešte tradičnú časovku 6666 metrov. Špeciálne som sa na ňu nepripravoval, hoci pred mesiacom som mal natočených 5000 km. Teraz už 7000, takže sa dá povedať, že som sa neflákal. Dokonca aj tri dni pred časovkou som denne dával 70-80 km, a tak sa mi vysilené nohy necítili na nejaký extra výkon. 
Po včerajšej Stropkovskej časovke som sa vybral na vlak. Keďže do Stropkova vlaky nechodia, bolo treba sa nejako dopraviť na železničnú stanicu. Najbližšia normálna vyzerala v Kysaku ale to sa mi zdalo až príliš blízko. Tak som sa teda rozhodol ísť aspoň na Poprad. Ak to dobre pôjde, tak do Liptovského Mikuláša. 
V štvrtok pred večerou sme išli s tatkom, strýkom a tetou prejsť trasu časovky, reku, aby som vedel, do čoho idem. Stúpania neboli nejaké dlhé ale dosť jedovaté. Viac som sa však bál rozbitého úseku za druhou horskou prémiou a posledný kilometer. Ten už viedol lesnou, šotolinovou cestou. S cesťákom len na veľmi opatrné jazdenie. Milošovi B., ktorý mi tvrdil, že sa to dá v pohode jazdiť a v najhoršom prípade to strihnúť stredom po vykosenej tráve asi niekedy požičam cesťák, nech si na ňom niekedy v "pohode" tú časovku dá.
Ráno som sa zobudil celkom v pohode. Čakal som všetko možné, že aj chodiť nebudem a po schodoch budem vzdialene pripomínať pohyby bicyklovanie. A nič. Akurát som zistil, že mi predné koleso cez noc spľaslo. Zistil som, že jeden zo starších defektov sa zle zalepil. Ono je to dosť ťažké zlepiť defekt niekde pri zvare. Stále je tam možnosť, že to popri zvare nebude dobre priliehať. Opravil som defekt a naraňajkoval sa. Dva-tri rožky, trošku šunky, čaj. Hádam sa ešte po ceste voľakde najem. 
Read more: Časovka Neštich - Malý Javorník 2005