V tomto roku som na slickoch najazdil hodne viac ako v minulom. Páčila sa celkom úspešná cestná Jarná Klasika pod Tatrami a kedže MTB verzii Fatransko-Strážovského maratónu som sa pre zlé počasie (hoci už prihlásený) radšej vyhol, celkom prirodzene som sa "len" prehlásil na jeho cestnú variantu. Rasťo Trubač samozrejme hneď opáčil: "Dúfam, že pôjdeš dlhú trať?", lenže na horáku hoci i so slickami to je predsa len handycap, a tak som plánoval strednú, 115 km dlhú variantu.
Týždeň pred akciou som navyše schytal ľahší zápal priedušiek a tak už Neštich som šiel z obavami. Nejako som to predsa len vypotil a v piatok v zostave Bobo, Citron a Tomáš, sme vyrazili, smer Mošovce.

Celou cestou ma moji kamaráti lámali na dlhú trať, až sa im to nakoniec pri registrácii s použitím mierneho násilia aj podarilo. Nakoniec, veď sa môžem rozhodnúť a odbočiť na strednú, keby to so mnou vyzeralo špatne... Registrácia a ubytovanie prebehlo hladko, narastajúcu zimu rozohrialo par deci červeného od Rasťa, vhod prišiel aj večerný pokec s Pezinčanmi a kopec rád týkajúcich sa taktiky, jedenia, pitia i oblečenia. No veď už sa teším, ako toto celé dopadne. Citrón i Tomáš plánovali ísť dlhú na horákoch so slickami, takže som nebol osamotený bojovník, aj keď porovnávať ich výkonnosť s mojou by bola trúfalosť. No veď zajtrajšok ukáže...

"Nemusíš všetko čo môžeš. Nie všetko čo môžeš, tebe či iným prospieva."

Čítam na nástenke ubytovne internátu, kde sme zložili kosti na noc pred pretekmi. Chudáci študenti. V ubytovacom poriadku majú napríklad zakázané kúpať sa v blízkom rybníku, korčuľovať sa v zimných mesiacoch na ňom, používať kolieskové korčule, bicyklovať sa a bohviečoešte. Nečítal som ten siahodlhý zoznam zákazov celý, ale dúfam, že tam majú aj prikázaný celibát, inak by to nemalo tú správnu šťavu.

Ráno o pol šiestej vstávame. Vonku ešte tmavé šero, my ospalí, oťapení, pomaly sa pripravujeme na dnešný 228 kilometrov dlhý maratón. Pripravujem si dva veľké rožky so salámou, syrom a maslom. A hóóódne posoliť, viac ako normálne. Namazať sa Indulonou. Všade. :-) Skoro. :-))) Vonku reťaz. Tiež všade. O 3/4 na sedem ideme na štart. Kosááááá. Kosáááá. Taká kosa, že sa mi od zimy trasie aj bicykel. Mám kraťasy ale naštastie Klimatexové tričko pod windstopperovým dresom teplo drží. Všetko to ešte istí teplý jarný cyklodres s dlhými rukávmi. Akurát na prsty na rukách mi je d-d-d-d-zima. Bohujem, prečo som si nezobral aspoň ponožky. Nejako by som si ich dal na ruky a odjazdil, kým by sa nevyčasilo.
"To nám nemôžu urobiť, v takejto kose nás pustiť na preteky" zúfalo bohujem vonku.
Citrón to začuje a utešuje ma. "Ale nebój, Robčo, určite tie preteky zrušia a preložia na iný termín, nebój" rehoce sa pri tom

7. ročník, 14.9.2002 - Mošovce, 224 km, prevýšenie 3300 m

Dlhšie plánovaný vrchol sezóny (resp. jeden z vrcholov) prišiel ani som sa nenazdal. Zo súkromných dôvodov som síce posledné dva týždne netrénoval (okrem samotnej časovky), ale ani to ma neodradilo štartovať na tomto ročníku. Nakoniec, veď som štartoval na každom ročníku. Posledný sa konal v roku 2000 a po opotrebovacej pauze sa tento rok konal už siedmy.
Samozrejme, prihlásil som sa na najdlhšiu trasu. Podľa pravidiel sa dala skrátiť, takže som mal aj technologickú rezervu. Ivan Červenka vybavil priamo v rekreačnom areáli chatky a tak celej partii nestálo nič v ceste prísť. Prišli sme v piatok v dosť chladnom počasí.  Registrácia odštartovala o 17-tej a ja som vyfasoval 12-tku. Veru, bol som rád, že som si zobral aj zimné oblečenie, lebo chlad bol riadny. Večer prebiehal obligátne chystaním si bicyklov, pripínaním čipov, popíjaním vínka a kecaním.
Horšie to už bolo ráno. Otvorím oči a vidím hmlistý opar, sklá na oknách zamrznuté a prenikavý chlad. Ojoj, nebude ráno dobre...

Tak, konečne, po dlhom čakaní som sa dočkal mojich prvých oficiálnych pretekov, časovky na Malý Javorník. Ešte minulý rok som sem chcel ísť, ale nakoniec ma odradilo počasie. Tento rok som asi vo februári skúšal, koľko minút by mi to asi trvalo, ešte na horáku – no cez 30, takže musím začať trénovať. V júli som si raz len tak vybehol po bránu, nikam som sa neponáhľal a ani som sa vôbec nepripravoval. Čas 23:35 ma prekvapil (teda po bránu 22:25). Na konci leta, po 3000 km za júl a august, tesne po tom, ako som vyšiel z dovtedy super formy, som si to išiel vyskúšať znova. 24:19 bol čas. Ešte viac som začal trénovať, týždeň pred časovkou som sa na to dokonale pripravil, a počas nej som sa veľmi trápil. Čas bol však až 25:19. To už som si hovoril, že časovka naostro nedopadne dobre.

Preraziť konečne svoj bradatý rekord z 99 roku. Vtedy som mal za sebou necelý rok dosť aktívneho jazdenia so svojím prvým horským bikom. Zelenáč (to ako ja) sa vtedy jedného krásneho dňa vybral na preteky a urobil si tam základný čas 25:49, ktorý sa mi doteraz nepodarilo prekonať. Nechápem. Takže teraz po dosť bohatej sezóne, by sa s tým už hádam patrilo čosi urobiť. Síce som sa minulý rok zastrájal, že pre to urobím čokoľvek, vrátane nasadnutia na cesťák, ale potom som si povedal, že by to nebolo úplne fér. Tak som sa vrátil k myšlienke, že rekord sa má prekonávať na rovnakom náradí. Teda na horáku.

Cez týždeň ma Dušan V. mailom strašil, že rosničko ujo Ilko hlási dážď. Pesimista.
Je prvá septembrová sobota ráno a vonku je parádne, počasie. Slniečko, primeraná teplota, vzduch, lepšie to už byť nemôže. S JK sme sa vybrali ráno o pol deviatej na Biely kríž v rámci rozcvičovania sa na časovku. Odtiaľ dole, na štart. Tam len vravím, že som urobil v zjazde 60 km/h. Keby mi to išlo takto aj hore, možno by som aj urobil rekord trate. Ktovie?

7.9.2002 - Svätý Jur, 7 km prevýšenie, 420 m
Tak a leto je za nami, rozbieha sa oberačka hrozna, v Grinave pri ceste predávajú burčiak a koná sa časovka Neštich - Malý Javorník, teda všetko tak ako má byť.
Nejaký ten deň pred štartom sa vyčasilo a Slniečko končne ukázalo aj čosi zo svojej krásy. Do pekného dňa som sa zobudil aj dnes a to aj napriek kuvikaniu meteorológov. Takže dnes na časovku. 
Cestou do Jura sme sa začali ako partia postupne zbiehať ako vínne mušky k rozliatemu vínu. Kým sme prišli na štart, bola nás tam už hromada. Prekvapilo ma, koľko ľudí už tam bolo, veď som neprišiel na poslednú chvíľu. Nakoniec hádam prišla rekordná účasť od nás ako partie z Pezinka vôbec a rekordná účasť bola aj v štatistikách štartujúcich a tým rekordy zďaleka nekončili. Pre tentokrát sme mali aj silné zastúpenie v nežnom pohlaví a očakávali sme, že nás baby vytrhnú z medailovej biedy, keďže chlapská časť to na čele so mnou flákala.

Včera sme teda odjazdili Dubničák a tak sme si ráno vychystali biky, ktoré sme včera obuli do hladučkých asfaltových dezénov. Noha ma pobolieva a neviem, ako to dnes odjazdím. Vychádzame z Novej Dubnice o pol deviatej ráno. Som príjemne prekvapený, ako mi ide bike ľahúčko. Slicky-neslicky, cestný galuskáč to však nie je. Počasie je príjemné a áut našťastie nie veľa. Do Trenčína sme dorazili vo svižnom tempe takmer za 15 minút. Priemerka okolo 36 km/h. Na semafóroch vravím Jurovi, že ideme prirýchlo a musíme spomaliť, lebo za Piešťanmi zdochneme.

Moje týždňové voľno sa prehuplo do svojej druhej polovice a konečne sa aj počasie začína umúdrovať. Zostáva už len vymyslieť, čo s načatým dňom. Ležím na posteli s privretými očami a predstavujem si, ako sadám na bicykel a preženiem ho po lese. Možno poobjavujem nové lesné chodníčky a večer prípadne stihnem ešte čosi urobiť v záhradke. A možno nie, možno vybehnem len tak kamsi von a po návrate sa konečne začítam do tej novej knižky, ktorú som dostala ku sviatku bosoriek asi pred rokom. Nie, upratovať dnes určite nebudem. Škoda kysnúť doma. Zrazu zvoní mobil. Znechutene po ňom siaham. Kto to zase otravuje? Nemáme, je vypredané…, pomyslela som si a príjemným hlasom zahlásim:
"Prosím?"

V prvom rade musím povedať, že sa mi na tohtoročný Dubničák veľmi nechcelo. V stredu som bol na hokeji a neuvedomil som si, že od mája som na korčuliach nestál a tak som si uhnal kapitálnu svalovicu. Ruky a chrbát ešte ako-tak v pohode ale slabiny totálne v háji. Plus ešte nejaké netušené oblasti. Chodil som ako Frankestein. Hrôza. Ale potom som si povedal, veď na biku predsa nebudem korčuľovať tak sa to nejako stratí. Uvidíme. A to ma ešte pozývali na MTBO do Brna a chalani zase na medzinárodný hokejový turnaj do J. Hradce. Hokej s takouto svalovicou v žiadnom prípade neprichádzal do úvahy, MTBO v Brne asi tiež nie, lebo tam treba stále šprintovať a tak som si vybral to najľahšie a asi aj najlacnejšie riešenie. Teda Dubničák.
Ešte som navrhol Jurovi, aby sme si zobrali do Dubnice aj slicky, v nedeľu si ich obujeme a vrátime sa do Blavy. Ponuka bola prijatá pozitívne, veď po pretekoch uvidíme, či to skúsime.

Tohoročný Dubničák sa niesol v trochu skromnejšom duchu. Chýbajúci hlavný sponzor Corgoň zrejme spôsobil, že na výber bola len jedna trať zvana Classik, v podstate trať Baby z minulého roka, lenže 70 km a jeden a pol výškového kilometra tiež nie je prechádzka rúžovou záhradou, takže som sa v podstate tešil. Bol som hlavne zvedavý, ako zvládnem Baske, predsa len minulý rok to dosť bolelo...
Tak som sa teda vybral sám do Dubnice, počasie sa sľubovalo byť ideálne, v predchádzajúcich dňoch ani veľmi nepršalo, proste mohlo by to dneska výjsť. Bobo s JK išli už v piatok, prespali u rodiny a tak sme sa stretli zhruba hodinu pred štartom na parkovisku. To sa zapĺňalo pomaly, ale nakoniec sa zaplnilo takmer do posledného miesta. Prišli aj tandemisti z Drásala, ich stroj mal tak krásne zakrivené rámové trubky, že som nevydržal a odfotil ich.
Konečne sa priblížil čas štartu, tradičné organizátorské povely, že vraj trať je suchá a rýchla, no veď uvidíme... Mne sa nechcelo prezúvať moj zadný plášť do blata ešte od Horala a tak som bol pripravený na všetko.