Klasika! Zase jedna z tých pokrčených zamračených sobôt, kedy sa človeku nič nechce. Pred chvíľou mi volal Robo a pýtal sa, či s ním nechcem ísť bicyklovať, ale zbabelo som sa vyhovorila. Teraz ešte nie, možno po obede… S pocitom beznádeje som sa poobzerala po byte a vrhla som sa na domáce práce. To som radšej mohla ísť bicyklovať … :-(

Opäť zvoní mobil. Broko sa zaujíma, čo dnes robím. Otrávene odpovedám podľa pravdy.
"Nejdeš radšej lietať?"
A zas som stratená. Jasná vec, lietať by som šla, veď hocičo je lepšie, ako kysnúť doma.
"Ale budeš mi ešte pomáhať zbierať šípky!"
Na chvíľu ma to zarazí. Broko a šípky? Nikdy o tom nehovoril! Žeby nový koníček? Až potom sa mi vyjasnilo. Určite myslel tie, z ktorých sa robí čaj.
Žiadny problém, na brigády som zvyknutá… :-) Takže dohodnuté, za hodinku príde pre mňa. Klasicky meškám (nemá chodiť pred dohovoreným termínom! :-)).

Pôvodne sme chceli ísť s Jurom M. na cyklomaratón do Detvy. Lenže mal týždeň pred dovolenkou a nechcel sa úplne doničiť, tak vymyslel alternatívu turistického cyklovýletu. To som ešte netušil, čo to znamená. Turistika? To akože sa nebudeme nahánať? No dobre. Plánovaný termín v sobotu bol preložený na nedeľu, lebo v piatok predpoveď na sobotu nevyzerala priaznivo. V sobotu uvidíme, ako to bude vyzerať v nedeľu. Takže teda v nedeľu ráno o pol siedmej na hlavnej železničnej stanici sa stretneme. Kto z posledných viet nie je dezorientovaný, môže čítať ďalej.

27.6.2002 Pezinok-Zvolen-Kojšova hoľa 403 km, na počesť Zdena Repôňa

Po viacerých ročníkoch Rock FM maratónu sme často mali pri pive reči o tom, či tá tristovka je maximom čo zvládneme. Hlavne, keď sme sa necítili byť úplne zničení. Jožo Dubovský voľakedy pracoval na SHMÚ a rozprával, ako za dva dni šiel na Kojšovkú hoľu. Najprv sme nevedeli ani kde to je. Pri Košiciach - odpovedal. No a čo tak to prejsť za deň? Takto sme plánovali túto akciu ako partia hádam 4 roky. Vždy do toho čosi prišlo, či sme šli do Dolomitov. Dubákova cyklistická dvojička Zdeno Repôň nás už skoro na to vlani nahovoril. Ale nevyšlo to.

Začiatok tohto roku nebol štastný. Tragicky zahynul kamošov syn a aby to nebolo len take jednoduché, to isté sa stalo aj Zdenovi. Šokujúca správa nás po krátkom čase zburcovala a povedali sme si chlapským slovom, že Kojšovku pôjdeme. A to na počesť Zdena. V marci padlo posledné áno. Už sa nedalo cúvnuť. A termín - namiesto rock FM maratónu. Čas bežal, forma nerástla a trošíčku sme začali váhať. Ale nemohli sme ustúpiť od slova. Keď sme sa chceli prihlásiť na Dolomity, zistili sme, že už je plno a nie je už možné sa prihlásiť. Vtedy Dubák prišiel s nápadom: Čo tak ísť na Rock FM a namiesto Dolomitov ísť na Kojšovku? Pristali sme. Aspoň sme sa otestovali na Jasnej. A nasledovali prípravy. Zostavili sme tím ľudí (z pôvodného plánu dvaja nemohli ísť), stanovila sa taktika (jazdí sa na posledného, na kopcoch sa čakáme, kto nevládze oddychuje v háku) a navrhol som trasu. Po spočítaní mi to vychádzalo na necelých 400 km, tak som pridal úvodnú vložku na pokorenie 400 km méty. Rozpočet bol na priemer 26 km/h. Spočiatku bolo rečí, ale nakoniec argumentom, že sa vyhneme betónke za Sencom som to presadil. Už len zabezpečiť doprovod. Na toto pristúpil Jožino Pilinský, ktorý sa nakoniec toho zhostil vynikajúco a patrí mu aj naša vďaka.

Členovia Piešťanského Tlapa teamu (a možno aj ďalší) usporiadali minulý rok celkom zaujímavý maratón, bol poňatý trochu turisticky, čo sa mi páčilo a jeho trasa prechádzala zaujímavými pasážami Považského Inovca. Vtedy som sa ho zúčastnil a neľutoval som. Tento rok bola trasa dlhého maratónu upravená, nebola plánovaná "tursitická" prestávka na Duchonke a tiež profil trate sa mi zdal náročnejší. Príhlásil som sa teda naň a spolu s Timom a Tomášom sme v horúce sobotné ráno vyrazili do Piešťan. Keď píšem horúce niečo tým naznačujem. Minulý rok som sa v Banskej Štiavnici takmer uvaril a závod som nedokončil (podaktorí vtedy skončili s dehydratáciou v nemocnici...). Trochu som sa obával, či tých 85 kilometrov a okolo 2000 výškových metrov nebude v takom počasí na mńa príliš. No veď uvidíme. 

15.6.2002 - Bratislava-Jasná 301 km, 11. ročník
Po Vezikuláku ďaľšia akcia na rade bol tento maratón. Ako partia sa ho zúčastňujeme pravidelne a tak som presne vedel, čo ma čaká. Podarilo sa mi nahovoriť aj troch nových členov. Netrpezlivo som sledoval počasie, reku nech nezaprší, nemám to rád. Prvý z novačikov vypadol Bobo, ktorý sa odrovnal na extremebike maratóne. Počasie nakoniec vyšlo, ba dokonca bola horúčava.
Deň pred maratónom sme sa dohadovali, čo a ako a nakoniec som ja a Luboš Drahoš šli na štart na bicykloch z Pezinka. Ostatní sa spoľahli na autá a na Zlaté piesky prišli po nás. Musím sa priznať, že nočná jazda na Zlaté má svoje čaro. Ešte noc, bezvetrie a vcelku teplúčko, na svahoch Karpát nasvietené dedinky... Veľmi dobre to vplývalo na moju psychiku.

8.6.2002 Pezinok, 2. ročník
8.6. sa konal druhý ročník maratónu. Oproti prvému ročníku sa zmenila trasa. Podľa môjho názoru k lepšiemu. Menej sa tlačilo, viacej jazdilo, aj keď celkovo je to trasa náročnejšia.
Ďalšia zmena bola v tom, že za posledné tri dni riadne napršalo a trať bola blatistá. Zďaleka to nebol Horal, ale aj úseky čo sa dali vyjsť na biku sa stali nevyjazditeľnými a miernejšie úseky sa šli tiež ťažšie. Skrátka osobne som neveril že niekto pôjde dve kolá.
V deň pretekov ráno pršalo. ž som sa začal zamýšľať či sa vôbec oplatí štartovať. Našťastie o 9. prestalo pršať a tak som sa obliekol do bikového a šiel na štart. Počasie silne poznačilo účasť a prišli len pravoverní. Na dlhú trasu (2 kolá) sa prihlásilo hádam 6 či 8 ľudí... Klobúk dolu. 
 
Štart bol o cca 10.10. Vyrážali sme na asfalte ale hneď sme zabočili do terénu. Zvolil som miernejšie tempo lebo som očakával že to ešte bude drina. Prvý kopček za nami a čakalo nás krátke stúpanie kde treba tlačiť. Už som nažhavil foťák. Pomaly som vytlačil bike a hurá prvý zjazdík. Veru, blato spôsobilo že to bola kĺzačka. Našťastie bezproblémová. Nasledovalo kríženie hlavnej cesty a stupák do vinohradov. Na tento stupáčik som sa tešil ale blato spôsobilo že som tlačil. Aspoň bol čas na ďalšie foto. A nasledovalo technicky náročné stúpanie na Cajlanskú homoľu. Ako je popísané v trase ide sa krásnymi úsekmi ale po daždi je to celkom náročné. Balík sa potrhal a každý bojuje sám so sebou. 

Na tieto preteky som sa spočiatku tešil, ale s blížiacim sa termínom štartu som bol čoraz nervóznejší. Ani neviem, či ma viac mátalo nešťastie z minulého roka alebo strach z rýchlych presunov po asfalte, kde som sa dosť bál to rozpeckovať. Lakte a kolená si veľmi dobre pamätajú ako chutí lízať tvrdý asfalt. Raz ma tam vtedy vynieslo. Len, len, že som to zvládol... V piatok, deň pred pretekmi som večeral nejaký prívarok a dve vajcia. Nie vlastné... :-) Keď som ich jedol, behali mi hlavou rôzne myšlienky, čo to spraví s vetrami. Reku, keď bude treba, vytiahnem na trati aj nešportové ťahy. Len nech vietor nefúka zozadu...

V sobotu ráno nás už vezie náš nehrajúci kouč do Duchonky. Z Hlohovca cez Ripňany je to veľmi zaujímavá, technická cesta. Húpačky, zákruty, makom olemované polia. Pekné to bolo. V protismere nás míňa nejaká škoda 105 s cesťákmi na streche a bliká sprisahanecky na nás. ;-)
"Asi tiež idú na nejaké preteky." smejeme sa.
Pred Duchonkou sme zastavili, malý Marek neocenil tú pestrú jazdu a bolo mu dosť šoufl. Tak sme zatiaľ s Jurom pofotili Topoľčiansky hrad, resp. to, čo z neho zostalo a vyrazili sme do samotného dejiska pretekov.

Ešteže sme prišli medzi prvými a mohli zaparkovať na normálnom parkovisku. Na prezentačke sa ma slečna pýta na doklad o zaplatení. He, voptimistka! Si myslia že v dobe E-bankingu budem stepovať na pošte so šekom, ako nevoľník. Nekompromisne som trval na tom, že to bolo hradené prevodom a basta. Nakoniec povedala O.K. a už si s Jurom vykračujeme s igelitkami, ako mongoli po nákupe.
Počasie vyzeralo prijateľne, tak som sa rozhodol, že prezujem zadné koleso. S týmito traktorákmi by to išlo po suchom teréne dosť blbo. Vyťahujem nový plášť semislick Michelin Wildgrippen Country. Uvidíme ako to pôjde, žrebče. Ešte ma Juro trocha zahanbil, keď mi vysvetloval symboly šípiek na plášti. :-) Mňa - starého mazáka bude poučovať nejaký ani nie ročný MTB holobriadok?

Minuloročný prvý ročník Author Extreme Bike maratónu si možno kládol priveľké ambície a organizačne trochu zaškrípal. Lenže kopce Považského Inovca sú príliš velkým lákadlom, aby sa to nechalo len tak, nuž sa organizátori pochlapili a tento rok pripravili pretek, ktorý sa snáď dá len chváliť. No dobre, mierne ho pokarhám, čakal som konečne nejaké tričká, avšak mali ich len organizátori... Nevadí, možno o rok.

Na štart sa na poslednú chvílu dohlásilo množstvo pretekárov a tak to tam vyzeralo celkom husto. Čakala ich trať, ktorá podľa mapky na internetovej stránke organizátora doznala oproti minulému roku niekoľko zmien, zdá sa, že k lepšiemu. 

Po symbolickej minúte ticha za pretekára, ktorý to minulý rok neprežil (AEB 2001), sa o 10.00 vyvalila tlupa bikerov do kopcov. Čakalo na nás dlhé mierne stúpanie popri priehrade v Nemčekoch a chrbte severovýchodne od nej (nová čast trate) zakončená asfaltovým zjazdom do Kulháne a potom už staré známe škrabanie sa až pod Panskú Javorinu. Zdalo sa mi, že na niektorých úsekoch vynovili šotolinový povrch, takže stupáčiky boli o to ťažšie, ale inak sa po suchom a pevnom povrchu išlo výborne. Aj organizmy mali na zahriatie a nábeh na zvýšenú zátaž dosť času, pričom optimálna, nie veľmi vysoká teplota a vo vyšších partiách aj svieži vietor znižovali potenie na únosnú hranicu. Na pätnástom kilometri ma dobehol Bobo, predsa len, vyrážal zo zadných radov a ja som tentokrát makal už od zaciatku, takže to bol vlastne taký malý osobák, tak dlho sa udržať pred ním...

Po kladných recenziách na minuloročné podujatie sme sa nechali zlákať a spolu s Tomášom sme vyrazili na dvojdňovku do Popradu.
Jarná klasika, to znamená cestný pretek v sobotu a MTB v nedeľu. Vybrali sme si kratšiu trať na ceste (115 km) len tak na rozvičenie v sobotu a dlhšiu na MTB (70km). Keďže v piatok po dlhom, suchom a teplom počasí sa aj pod Tatrami rozpršalo, mali sme obavu o celkový úspech podujatia. Našťastie, v sobotu nás ráno privítalo síce zamračené ale aspoň nie daždivé ráno. Prekvapujúco vysoká teplota a hmla či opar nás potom neopustil celé dopoludnie.

Oficiálne otváram MTB pretekársku cyklosezónu v Topoľčiankach, neďaleko Zlatých Moraviec. Pôvodne som zamýšlal ísť na dlhú 96 km trať ale ako sa blížil termín, som si uvedomil, že preteky sú práve vtedy, keď mám alergickú sezónu. Nechcel som sa veľmi oslabiť, tak som sa prehlásil na krátku trať. Aspoň to skúsim využiť na porovnanie výkonnosti z minulého ročníka. Či som sa odvtedy aspoň trochu naučil remeslu. Rozumej, zrýchlil. :-)

Po minuloročných podozrivých ťahoch starých štruktúr rekreačného strediska Čaradice s organizátormi, keď nedodržali sľúbené dohody a iné veci, sa organizátori rozhodli pre radikálny rez a presunuli štart a cieľ do Topoľčianok. Myslím, že urobili dobre. Síce mohli miesto konania štartu označiť na cestách v Topoľčiankach výraznejšie a lepšie, ale to je len taký postreh. Kopa áut jazdila hore-dole kým sa miestnych neopýtali, kdeže to ten futbalový štadión je. Miesta na parkovanie tam bolo dosť. No bodaj by nie, na futbalový štadión sa už vojde slušné množstvo áut. :-) A keby aj náhodou nie, určite by dobre poslúžila aj blízka dostihová dráha.