Po iné roky som oficiálne otváral svoju cyklosezónu práve na Pande. Lenže som ju predbehol minulotýždňovou akciou v ČR Šela maratónom. Aj tak sme sa vybrali s JM na túto, pomaly klasickú akciu na začiatku sezóny do Topolčianok. Prihlásili sme sa vopred na nete a tak nemuseli mať stresy s prezentáciou. V aute sme debatovali o počasí, či nebude mokro v lese po včerajšej búrke aj trošku o hokeji. Dorazili sme načas len tak tak. Utekali na prezenčku a ohlásiť sa. Prišiel nás pozrieť aj Rasťo C. Teraz však pomáha s organizáciou akcie, nebude pretekať. Rozprávali sme sa o včerajšej búrke. Chvalabohu za dážď, inak by sa prášilo ako na divokom západe. No len aby.

Je večer pred pretekom. S Ľubom sme práve dorazili do Zlatých Moraviec. Prespíme u Peťa, no ten je ešte niekde v Považskej Bystrici a tak nám nechal kľúče vo firme. Vrátnik o ničom nevie, tak sme sa rozhodli využiť čas na registráciu v 3km vzdialených Topolčiankach. Na štadióne sú rozložené asi tri stany, z ktorých jeden zdobí veľký plagát http://www.extremebike.sk/. Zvyšok osadenstva sleduje hokej, teda lepšie povedané nejaký zašumený signál z éteru, na ktorom sa dá horkoťažko rozoznať hráč, nieto puk. Registrácia prebieha bleskurýchle. Dostávam tašku plnú prospektov, tričko a lístok na guláš a pivo. Neviem prečo, ale som úplne pokojný a v pohode. Žiadna predsúťažná nervozita ani nič podobné. Až mi je divno. Začína sa blýskať. Po chvíli už leje a dokonca vypadáva elektrina. V Bratislave vraj pred chvíľou padali krúpy. No dúfajme, že to nevydrží do rána.

Budia ma slnečné lúče prepichujúce okennú tabuľu a mobil s nápisom na displeji: "Vstávat a cvičit!".

Tak a už je to tu zasa. Oficiálny začiatok série MTB maratónov. Takmer referenčný pretek. Tá istá trať. To isté počasie. Do prčic týmto Topolčiankárom to furt vychádza na jednotku, už to začína byť otravné!
Tentokrát s Bobom a rodinkou vyrážame znamým smerom. Včera v Bratislave poriadna búrka prerušila dlhé obdobie sucha. Aj keď by som sa nemal (ako biker) tešiť tomu dažďu, ale ja som juchal ako male deco. Naozaj to už bolo špatné, nielen polnohospodári nariekajú, že také sucho tu už dávno nebolo, ešte aj v lese sa na cestičkách práši ako niekde v púšti. No proste pár hodín dažďa vypije les ako nič a akurát sa bude lepšie dýchať. Nakoniec minulý rok deň pred pretekmi tiež pršalo a až na pár poriadne zablatených úsekov sa to dalo ísť v pohode.

Včera som sa vrátil zo (Šela maratónu) a s obavami nasadol na bike. Ako som vyšlapal ten drsný stupák z Peknej cesty na horáreň bez väčších ťažkostí, vedel som, že je dobre.
Do Záhorskej Bystrice som musel cez Kačín a v podstate aj priestor pretekov. Musel som si to však trošku pojazdiť, aby som sa s terénom trošku oboznámil. Moc to tu nepoznám. Veď ostatní si to pojazdili včera, tak čo? Zbytok už musí zariadiť kvalitná mapa. Dorazil som teda na štart, míňam Rasťa T. ešte dobre naladeného a tak si beriem kúsok z jeho optimizmu pre seba.
Štart mám dosť neskoro a tak zaháňam s Pažim a Tomášom nudu. Medzitým sa mi Vazkári ospravedlňujú za štvrtkovú diskvalifikáciu, že už je to v poriadku. No ešte by sa mohli naučiť ako sa píše presne moje meno, lebo si jeden z maďarských pretekárov bude myslieť, že tu štartuje nejaký jeho krajan. :-) Slniečko svieti, vetrík pofukuje, dnes to bude pekná akcia.
Pár minút predo mnou štartuje Paži a minútu za Tomášom vyrážam aj ja.
Mapa je obrovskááááá. Jeden mapník by nestačil. Už aby som si zaobstaral mapník typu wide screen. Alebo si zaobstarať nejaký bazmeg ktorý by mi holograficky nad riadítkami zobrazoval 3D mapu pretekov. Niečo také som videl v amerických filmoch. Len kto by vláčil taký akumulátor čo by to utiahlo. Alebo žeby som skúsil dynamo? To radšej nie. Asi by som sa nepohol z miesta. Ani dole kopcom. Tak teda štartujem ešte pred Tomášom lebo si furt pozerá na mape, aké poradie postupov zvolí. Dnes je totiž "scorelauf" čo znamená voľný vyber kontrol. Poradie postupov je ľubovoľné. Najlepšie je vybrať také, ktoré bude najrýchlejšie. No to som zase objavil teplú vodu. :-)

Po nezdare na Kolibe som sa rozhodol zaradiť do svojho termínovníka aj MTBO na Kačíne. V sobotu bol psí čas tak som nešiel, ale v nedeľu sa vyčasilo. Bolo krásne počasie a tak som prišiel. Navyše to bola pre mňa novinka - voľný výber mét, čo som ešte nešiel a veľmi som bol zvedavý ako to bude vyzerať. Prihlásil som sa už v piatok a tak som si mohol vybaviť formality v nedeľu pred štartom. Dostal som aj dobrú štartovú pozíciu v 44. minúte a pretože neznášam na niečo čakať som bol rád. A navyše, mal som už mapník a tak som vedel že trapas z pred pár dní sa bude len ťažko opakovať. Čoskoro dorazil aj kolega Roman a ďaľší známi a tak chvíle pred štartom utekali príjemne rýchlo. 

S Romanom sme šli na štart trošku skôr - reku odkukáme ako sa robí scorelauf (voľný výber mét). Jednotlivý pretekári viac či menej sa zdržali tým že si značili do mapy správne postupy aj za cenu straty času. OK, tak teória je jasná. Roman štartoval kúskok predo mňou tak som ho ešte pofotil a prichystal sa na štart. Tak a došlo aj na mňa. Najprv vynulovať čip, trošku počkať a potom si vybrať mapu a odštartovať. Prihlásil som sa do kategórie Open čo som pri prevzatí mapy považoval za chybu. Keď som zbadal rozmiestnenie kontrolných stanovíšť bolo mi jasné že to ťažké nebude. Pritom som sa tešil na zapeklité voľby kam skôr ísť. No nevadí. Beriem do ruky fixu a kreslím si postup. idem najprv do Záhorskej, potom nahor, zídem do priestoru štartu a vymetiem posledné kontroly nad Lamačom. To už mi ale odsýpajú prvé sekundy.

3. kolo SP HI-TEC v OC - VVKS - Záhorská Bystrica 3.-4. 5. 2003

Také trochu už vážnejšie preteky v MTBO som prvý krát absolvoval už minulý rok a kedže som nebol posledný, skúsil som ich zasa. Tentokrát v blízkej Záhorskej Bystrici, po oba víkendové dni. V sobotu bola naplánovaná tzv. krátka trať a v nedeľu "scorelauf", pretek s voľným výberom poradia kontrol. Navyše vzhľadom na moj ročník narodenia, konečne v kategórii kam patrím, t.j. M40-, takže vitajte medzi starými pánmi! 

Sobota - krátka trať

Sobotné ráno nás privítalo skučiacim vetrom a dažďovými prehánkami. S Tomášom sme sa dohodli, že na zhromaždisko vyrazíme na bikoch, ale keď nás silný nárazový vietor takmer zhodil z bicyklov, predsa len sme sa tam odviezli autom. A dobre sme urobili. Na Záhorskej strane pršalo hodne viac a aj teplota v porovnaní s predchádzajúcimi letnými dňami klesla. Ale to je pre preteky fajn, lepšie sa dýcha a v lese iste veľa blata nebude, keďže dlhotrvajúce sucho skôr totálne vyprahlo všetky lesné cestičky.

Ani neviem ako som sa dostal na stránky {Šela maratónu} ale musím povedať, prečo som sa v podstate bez váhania rozhodol vyskúšať túto akciu. V prvom rade veľa fotiek z podstatných pasáží trate na ich stránkach, popis trate, kde si treba dávať bacha. To je tuším totálna slabina všetkých ostatných maratónov ktoré majú webstránku. Majú tam síce mapku, čo je síce fajn, ale ak nepoznám terén, či lesy, tak mi to veľa nepovie. Možno tak tým, čo bývajú v blízkosti.

Na diaľku som si vybavil štartovné a pomaly sa pripravoval. Občas checkol stránku, čo nového. Že sa rozhodne štartovať aj Domino Hašek, to bolo super prekvapko. Motivácia športovo "natrhnúť prdel" urobila svoje. :-) Zostávalo veriť, že počasie vyjde.

V piatok som sa vypýtal skôr z roboty aby som mohol s tatkom, ako nehrajúcim kapitánom v kumulovanej funkcii support bike managera, ísť na malý výlet. Nechápem čím to je, ale nech mi niekto vysvetlí, prečo zrovna v deň, keď sa chystám niekam preč, sa nahrnie na neuverenie hromada akútnych problémov, ktoré treba riešiť? Každý iný piatok je v podstate nuda, lebo skoro všetci spolupracovníci sú už v duchom na chatách, na Malte alebo bohviekde v záhradách. A zrovna dnes, keď idem preč, tak normálne nestíham. No nič, zapol som obrátky na brutálne pracovné 200 percentné maximum a v podstate čas odchodu stihol.

Neubehli ani dva týždne a znova som sa ocitol na kopcoch v okolí Košíc s mojim tunajším bajkerským vodcom - Romanom. Tentoraz vybral zo svojho repertoáru niečo mierne cez sedemdesiat kilometrov dlhý okruh po okolí. O desiatej čakám Romana na Čermeli stláčajúc palcom predný plášť. Hmmm, asi ho trocha dotlačím vzduchom, nech nechytím defekt. Pri fúkaní som si spomenul, že mám od Ivana dušu s upravovaným skráteným dzindzíkom na ventilku. Neskoro. Odisťujem pumpu a duša vypľúva so sykotom všetok mnou pracne natlakovaný vzduch. Ventilok je niekde v duši a dzindzík v tráve. V tom momente muselo Ivanom v Trnave silno šklbnúť, lebo som ho preklial štyri generácie späť. Tak mi nezostalo nič, než vymeniť rezervnú dušu. Aspoň si nemusím ohrýzať nechty, kým dôjde Roman.

Furt som tŕpol, či mi stihne Luboš poskladať nový bike. Ej veru, nestihol. Tak som si požičal bike od sestry. Okrem toho, že mi je malý, má aj páčkové radenie čo je pre mňa ortodoxného gripšifťáka strašný problém. :-) Už len aby som sa prihlásil do nejakej babskej kategórie. :-)

Ráno mi poslal Dušan V. esemesku, či pôjdeme do centra pretekov spolu. Prekvapila ma jeho aktivita ale nedbám, tak sme išli. Chcel som ísť po trati, kade viedla jarná časovka RCP. Takto spolovičky mi to pripadalo celkom fajn. Tvrdý začiatok a koniec, inak pohoda. Tak sme teda spoločne dorazili a trošku ma prekvapila hojná účasť účastníkov. Pozvítali sme sa samí starí známi na otvorení cyklosezóny. Rasťo spolu so mnou ochotne dávame rozumy Dušanovi, ako to celé funguje. Nakoniec sme ho presvedčili, aby sa predsa len prihlásil na preteky.

Ja som sa prihlásil už dávno, takže som si išiel iba pre číslo a zaplatiť štartovné. Už mi chceli prideliť 13 čo som rázne odmietol. Ešte k tomu na čiernom podklade. No určite. :-) Štart mám celkom skoro. Iba 9 minút po odštartovaní pretekov. Taký Rasťo zhnije, až príde jeho čas, čo je síce tiež pravda, ale teraz sa bude hodne dlho nudiť.

Oficiálny začiatok mojej cyklosezóny bol vcelku opatrný, rozhodol som sa totiž prihlásiť svojho synátora do kategórie štartujúcich s rodičovským doprovodom a tak som si dosť dramaticky zjednodušil vstupné podmienky. Kedže ale už v sobotu (o dva dni) sa konajú vážnejšie preteky v neďalekej Záhorskej Bystrici, o nič neprijdem. Dôležité je sa snažiť vštepovať aj mladej generácii do povedomia pekné zážitky a ten dnešný myslím bol vcelku fajn.

Moc sa nebudem rozkecávať, počko vyšlo, cez deň padlo iba pár kvapiek, silný nárazový vietor sice strašil už od rána (ešte zamračeného), ale v lese to vôbec nevadilo a trať pre zhruba 10 ročné deti bola až taká ľahká, že sa nám podarilo zakufrovať a stratiť minimálne 80 výškových metrov a možno i 10 minút.

Nevadí synátor to absolvoval v bojovom duchu, všetky kontroly sme našli a do cieľa trafili.
Tak a zvyšok je fotodokumentácia.