Oficiálne otváram MTB pretekársku cyklosezónu v Topoľčiankach, neďaleko Zlatých Moraviec. Pôvodne som zamýšlal ísť na dlhú 96 km trať ale ako sa blížil termín, som si uvedomil, že preteky sú práve vtedy, keď mám alergickú sezónu. Nechcel som sa veľmi oslabiť, tak som sa prehlásil na krátku trať. Aspoň to skúsim využiť na porovnanie výkonnosti z minulého ročníka. Či som sa odvtedy aspoň trochu naučil remeslu. Rozumej, zrýchlil. :-)

Po minuloročných podozrivých ťahoch starých štruktúr rekreačného strediska Čaradice s organizátormi, keď nedodržali sľúbené dohody a iné veci, sa organizátori rozhodli pre radikálny rez a presunuli štart a cieľ do Topoľčianok. Myslím, že urobili dobre. Síce mohli miesto konania štartu označiť na cestách v Topoľčiankach výraznejšie a lepšie, ale to je len taký postreh. Kopa áut jazdila hore-dole kým sa miestnych neopýtali, kdeže to ten futbalový štadión je. Miesta na parkovanie tam bolo dosť. No bodaj by nie, na futbalový štadión sa už vojde slušné množstvo áut. :-) A keby aj náhodou nie, určite by dobre poslúžila aj blízka dostihová dráha.

Tak konečne otvorenie oficiálnej sezóny. Na môj vkus trochu nervózne. To je proste tak, keď chcete dovliecť na preteky aj rodinku, nech doma nesedia pred televízorom... Oficiálny štart pretekov bol o 9.00, ak by som mal nútiť decká vstávať o šiestej, tak si leda vyslúžim nenávisť na zvyšok víkendu, tak som volil kompromis a na cestu sa dal naozaj na poslednú chvíľu. Ešte že mám kamáratov čo ma odprezentovali. Aj tak to bolo celé len tak tak.
Ráno bolo krásne počasie, tých pár minút, čo som stál na štarte už "Oskar" začal fungovať, ale nejaké prehánky v noci boli, takže v lese to bude asi všeliaké.

Štart s miernym meškaním, prvý úsek na asfaltke dobre poslúžil na roztiahnutie peletónu. Ja sa nijako zvlášť neženiem, čo to pokecám s Bobom a skúšam techniku fotografovania za jazdy. Nuž čo, na hladkom asfalte to ide, v lese to bude horšie. Tak či tak, rozhodol som sa tento pretek pojať (už v duchu tradície) turisticky a fotiť, čo to dá.

Konečne za Machulincami vchádzame do lesa a začíname stúpať. Tento rok došlo ku zmene trasy, z profilu by som očakával, že to stúpanie na Inovec bude rozložené na dlhší úsek, teda i miernejšie. To len uvítam...

S Rasťom sme sa v piatok dohodli na malom cyklovýlete. Netušil som, kade sa pôjde, výber trasy som nechal na neho. V sobotu som si zajazdil okolo Karpatov. Pezinská Baba, Lozorno, Stupava, Železná studienka, Červený kríž a domov. 88 kilometrov v celkom svižnom tempe. V nedeľu som bol udatne zmorený a veľmi sa mi teda nechcelo na ďalší výlet. Aj som si vravel, že to včas seknem keď to bude vyzerať na nejaký dlhý brutál.

Stretko sme si dohodli v Grinave na križovatke. Odtiaľ vyrazíme smerom na Slovenský Grob.

Milé deti.
Určite vás už v škole učili, že charakterný človek si má stáť za svojím názorom, za svojím slovom, že? V nasledujúcich riadkoch si prečítate, ako sa to nemá robiť.

Po prvej akcii {MTBO v Rači} som sa dušoval, že kvôli párkilometrovým pretekom sa predsa nebudem trepať kamsi dočerta, t.j. do Nitry. No vidíte, pár týždňov ubehlo (dva), a som tam, kde som pôvodne vôbec nemal chuť ísť. Takto to dopadne, keď máte priateľov, ktorí vedia, ako ma zlomiť. :-)

Tak si teda jacháme skoro ráno do Nitry a kecáme s Jurom o práci, web stránkach, pretekoch aby nám cesta rýchlejšie ubehla. Do centra pretekov sme sa dostali včas a vybavili si všetky náležitosti, trochu sa rozjazdiť a jedeme na vec. Dnes nás čaká zaujímavá jazda. Ja mám najväčší strach iba z mapy. Orientovať sa v totálne neznámom teréne iba podľa mapy dá zabrať. Vkladám teda svoj pretekársky osud do tých dvoch máp čo som práve vyfasoval. Preberám ešte foťák od Jura ako ma zvečnil pri štarte a pomaly sa rozbieham do lesa.

f1. a 2. kolo Slovenského pohára v orientačnej cyklistike

S jedlom rastie chuť. Poznáte to.
Kedže sa akcia v Rači celkom podarila, Igor položil zásadnú otázku, či nepôjdeme do "Nitry".
A kedže Bobo mi uštedril v Rači potupnú prehru (vyhováram sa, že bol v domácom prostredí...), bolo načim porovnať sily niekde, kde to nikto z nás nepozná. A tak sme sa dohodli, že pôjdeme. Ešte sme sa pokúšali nalákať aj Jura, ale ten zatiaľ odolal.

Podrobnosti o akcii sme sa dozvedeli na oficiálnych stránkach orienťákov . Išlo o dvojdennú akciu, v sobotu krátka a v nedeľu dlhá trať. Rozhodli sme sa prihlásiť na tú dlhú, nakoniec mala len (teoreticky) okolo 35 km (to bolo asi vzdušnou čiarou), na to sme si po maratónoch v roku 2001 rozhodne trúfali. Ešte zostávalo vyrobiť si mapník a v nedeľu ráno vyraziť.
V sobotu v Bratislave poriadne pršalo, našťastie v priestore pretekov len chvíľu. V nedeľu, keď sme odchádzali, bola u nás celkom kosa, po príchode na preteky nás však prekvapilo až nenormálne teplo.
Ináč preteky sa odohrávali v kopcoch v okolí hradu Gýmeš, vďačnom to objekte fotografických snáh Boba. Pri prezentácii sme sa prihovorili časomeračom a organizátorom z VOS-TPK. Keď sme sa im priznali s našim pevným odhodlaním ísť dlhú trať, ej veru všelijako krútili hlavou, očami i ušami (asi mali strach, či nás nebudú musieť ísť hľadať po kopcoch). Nuž a keď som zistil, že pretek má 17 kontrol, veru mi nezostalo ľahko na srdci. Ešte nafasovať "fakáč" (to je elektronický čip na registráciu kontrol), prosím spýtajte sa niekoho iného ako došiel k takému názvu..., polhodina sústredenia a pomaly ideme na vec. 

Igor ma už minulý rok lanáril, aby som podporil aktivity študentov a pedagógov z gymnázia na Vazovovej ulici, ktorí prepadli orientačnému športu a organizovali (okrem iných) aj verejné preteky v orientačnej cyklistike so štartom v Rači.
Hoci som z Igorovho rozprávania vedel o čom to asi je, predsa len sa mi nejako veľmi nechcelo a ani som tam nešiel. Toho roku sa však začal angažovať aj Bobo a tak som sa nakoniec rozkýval i ja.

Pre úplne neznalých problematiky len stručne: ide o preteky po lesných chodníčkoch a cestách (nesmie sa z nich zísť), kde je úlohou čo najrýchlejšie nájsť v danom poradí vyznačené kontroly. Kontroly majú väčšinou tvar visiacich lampiónikov, sú pri nich klieštiky, ktorými si označíte prislušnu kolónku v tlačive, ktoré vozíte pripevnené na bicykli. Ďalší \"hardware\", ktorým sa musíte vybaviť je mapník, kovový otočný stojan na mapu, ktorý si pripevníte na riadidlá (a prestanete vidieť na cyklokompík). Organizátori ho požičiavali za poplatok 30 Sk. Mapu, podľa ktorej idete pretek, dostanete minútu pred štartom a tak si vymyslieť optimálny postup vlastne nie je kedy. O to vačšia je to potom sranda.

Niekedy pred mesiacom mi prišla mailom pozvánka na MTBO poriadanom v Rači. Prihlásili sme sa s Jurom minulý rok ale nakoniec sme dali prednosť cyklovýletu v Karpatoch. Nie je to ďaleko, priestor nad Račou poznám asi dosť dobre takže by nemal byť problém s orientáciou. Niekde predsa musím začať. A kde, ak nie rovno doma? Tak som ešte týždeň pred termínom skúsil nahovoriť Jura M. Veď už niekoľkokrát spomenul orientačnú cyklistiku tak hádam bude viac naklonený si to tiež skúsiť. Tak sme sa teda nakoniec dohodli, že pôjdeme obaja.

V jedno sobotné mrazivé ráno (10 hodín) štartujem hore nad kúpalisko. Juro tam už je a zrejme sa už zaregistroval lebo v rukách tríme nejaký ružový papierik s gumičkou a nevie čo si s tým má počať. Neviem mu poradiť, som tiež rovnaký greenhorn a netuším na čo to môže byť. Veď nám to hádam vysvetlia. Organizátorka medzitým vyrevúva pokyny (tlampač mimo provoz) a pýta sa, či nemá niekto čendžnúť (rozmeniť) stovku.
O chvíľu som sa zaregistroval aj ja a tiež neviem, čo mám robiť s gumičkou a tým papierikom. Mapník som po chvíľkovom maturovaní namontoval na rajdy a zisťujem pritom, že v žiadnom prípade nebudem vidieť na tacháč. Potom si poviem, že to je aj tak jedno. Hlavne budem asi čumieť na mapu a jazdiť (a tlačiť bike :-) nadoraz.

Pre veľký úspech sme si s Citrónom znovu zopakovali jazdu do Gabčíkova. Prvé dni v týždni nedávali veľké nádeje na dobré počasie ale už vo štvrtok začalo počasie krásnieť. Tak sme sa teda vo štvrtok dohodli, že si znovu vyrazíme na tréningový výlet. Skúsim zavolať Rasťa a Jura. Uvidíme, či prídu. V piatok o 11 však dobehli obaja a prišiel aj Miro, tieňový Rasťov sparingpartner.

Pár minút po 11 vyrážame teda smerom na Gabčíkovo. Citrón zavolal Kántryho a ešte jedného kamoša a v Hamuliakove sa pridal ešte jeden. Takže sme boli v dosť hojnom počte. Prvé zábery na hrádzi boli dosť mierne. Dokonca ma Juro prekvapil otázkou, že sa nejako vlečieme. Nejako si to neuvedomujem, lebo minule sme išli rovnako pomaly a postupom času sme pridávali na tempe. Každopádne však ideme na poveternostné podmienky naozaj pomaly. Bicykluje sa ľahko a s obavami hlásim, že naspäť to už také jednoduché nebude. Juro ma chlácholil, že dnes vietor nebude, že je čistá obloha, vysoký tlak a podobne. Veď uvidíme. Prvá zástavka je ako minule v Hamuliakove. V krčme, reštaurácii či čo to tam je. Doslova cítim Rasťové otázky, prečo sa zastavujeme. Nemám odvahu mu vysvetliť, že je to prvá slopacia zástavka pre Citróna. To ešte Rasťo možno nevie, že určite bude chcieť chlastať aj vo Vojke. Tak sme si teda dali v Hamuliakove nejaké pivá, streky. Vyťahujem mapu a Rasťo sa diví už nahlas, že prečo stojíme, veď sme ešte nič neprešli. Pokecali sme si zážitky z minuloročných cyklomaratónov, popili, dopili a vyrazili. Malé pivo so mnou robilo zaujímavé pohyby a než som ten alkoholický opar rozjazdil, už znovu futašujeme po hrádzi.