Ďalší ročník časovky bol čo do účasti rekordný, dokonca aj počasie neobvykle prialo. Klasické ochladenie nebolo, takže nebolo najmenšej príčiny neprísť.

Tento rok bola aj veľmi bohatá tombola so zaujímavým pravidlom, keď ťa vylosujú, vyber si čo chceš. A čo sa týka výkonov a výsledkov? Rok 2000 nebol veľmi štastný. Pri všetkom úsilí organizátorov nastala chyba na štarte a jednotliví súťažiaci neboli odštartovaní v 30 s intervaloch, čo skreslilo výsledky.  Našťastie sa na chybu prišlo a výsledky sa prepočítali. Tiež som bol ubezpečený a aj všetci ostatní, že to bola posledná chyba ktorú pri organizovaní a meraní urobili...

Čo sa týka môjho výkonu, to bol na aktuálnu formu štandard, takže vlastne ani nie je o čom písať, že;-)

CYKLOTÚRA OKOLO NEUSIEDELSKÉHO JAZERA
alebo
MOŽNO PRÍDE AJ LOCHNESSKA!

Večer, či skôr už noc pred touto akciou som si celkom netradične krátila žehlením a Bubo pre zmenu zaváraním. Spať sme šli až okolo jednej hodiny v noci. Nezabudla som si predsavzať, že sa ráno zobudím o 6.00 hod. všetko pobalím a ide sa. CHA! Horkoťažko som doslova vypadla z postele o 8.00 hod. a aj to len vďaka tomu, že ma Bubo vyštval, hnusák jeden! Kým on montoval na bicykle nosiče a cyklotašky a postupne sa balil, ja som sa len pracne preberala k životu a medzitým čosi prežúvala v kuchyni. Za obeť padli nejaké rohlíky s maslom. Pri treťom som si povedala dosť a okolo desiatej som po ťažkej úvahe dospela ku konečnému rozhodnutiu, že by sa bolo potrebné tiež pobaliť. Nahádzala som si teda zopár vecí do cyklotašiek a napodiv som na nič nezabudla. Dokonca aj pasy a peniaze som vzala. Neuveriteľný výkon, však? O pol jedenástej sme dotlačili naše tučné, ťažké bicyklíky pred dom, k našej škodovienke Barborke, z ktorej Bubo vylovil mazaníčko značky WD-40, namazal reťaze, čosi ešte pospravoval a o 11.00 hod. sme vyštartovali.

Po neúspešnom účinkovaní v 1998 na trase 120 km (4 kolá po 30 km) som sa pokúsil urobiť reparát tento rok. Pred dvoma rokmi som prešiel len tri kolá, pričom v treťom kole som dostal defekt a hodil dvoch tigrov. Vtedy som si povedal, že v štvrtom by som sa snáď už zabil a do posledného kola som nešiel. V 1998 to bol môj prvý cyklomaratón na horských bicykloch, takže tentokrát mi už nechýbali skúsenosti (chystal som sa na môj druhý horský maratón).

Hodinu pred štartom začalo pršať. Mávam problémy vyštartovať na maratón, keď som mokrý už na štarte. Nebolo chladno (odhad teploty cca 17 st.) a tesne pred štartom takmer prestalo pršať, tak som si povedal, že to idem skúsiť.

A ďalší ročník maratónu pred nami... Pre spestrenie sme tento rok k maratónu pribalili aj turistiku a rafting v neďalekom Slovinsku. Konkrétne v Triglavskom národnom parku južne od Kranjskej gory. Tam sme aj prvú noc kempovali (kemp Špik). Mimochodom, kemp na výbornej úrovni. Odtiaľ sme sa presunuli na priesmyk Vršič, kde sme zaparkovali (pýtali 600 SIT za parkovné). Cesta hore je riadna strmina s ostrými zákrutami a koná sa tam na konci leta časovka do vrchu, viď linku http://www.drustvo-franek.si. Odtiaľ sme vyštartovali na túru na Prednje okno, veľkú dieru v skale. Až po to okno je to klasická túra v strmom kopci, nie veľmi nebezpečná. Na hrane okna fúkal veľmi silný vietor, ktorý robil dýzový efekt. Tam sa naša expedícia rozdelila.

10.6.2000
Okrúhly letopočet privial horúcu jar. A keď prišiel jún, prišiel čas spoločnej jazdy a spoločenskej cykloudalosti, Rock FM cyklomaratón. Paradoxom je, že ne tento rok boli v štartovnom dresy s dlhými rukávmi;-)
Od kolegu som si požičal digitálny foťák a fotil som a fotil som... Bohužiaľ, až neskôr som zistil, že sa pokazil a vyšlo len zopár ranných fotiek.
Ale k veci... V horúcu noc by bolo neodpustiteľné ísť do Bratislavy autom, tak šup na bicykel a v trištvrtespánku do Bratislavy...
 
Ráno, či lepšie v noci, bol dres znesiteľný, ale to bolo hádam najchladnejšie v dni. Dorážame na Zlaté a stretáme tam už kopec cyklistov... Čoskoro bude štart.
Konečne sa aj naša partia zlieza, podaktorí sme sa dlhšie nevideli, tak jasné, pokecáme, pofotíme, a to už počujeme pískanie... Ide štart. Nasadáme, zacvakneme pedále a ŠTART v roku 2000!

3. jún 2000
Cyklocentrum Trnava sa podujalo zorganizovať nultý ročník maratónu, čo považujem za záslužnú činnosť!
Musím v prvom rade povedať, že dobre zorganizovaná akcia s dobrým počasím a vynikajúco vybranou trasou ma oslovila. Keďže to bol nultý ročník, nezávodilo sa od začiatku, ale z Trnavy cez Jablonicu, Brezovú, Kopanice až po Košariská sa išlo pohromade, čo určite priláka nových adeptov. No, pohromade...
Na kopaniciach, hlavne na Dlhý vŕšok sa to totálne roztrhalo, ale občerstvovačka v Košariskách zacelila tieto diery. Po tomto sa začalo závodiť. Až do Vrbového išiel balík pohromade, ale hupky až do Dolnej Krupej rozdrobili aj toto pole a do cieľa sme prichádzali v malých skupinách. Na záver bolo občerstvenie a tombola, kde som vyhral cyklocomputer;-))
Nuž a na záver môžem povedať, že všetci štartujúci mohli byť spokojní (cca 300) a držím palce organizátorom, nech sa vydaria aj ďalšie ročníky aspoň tak ako tento.

1. jún 2000
Opäť som sa prihlásil na tento maratón. Nalákalo ma zaujímavo vyzerajúce tričko a miléniový rok. V partii nás bolo 5 a tešili sme sa na dobrú akciu. Bolo krásne a trochu teplé počasie. Na štarte bolo cca 750 štarujúcich a štart bol tentokrát priamo v pivovare vo Schwechate. Bola tu však chyba lávky, či lepšie povedané dve chyby. Zaregistrovali sme sa dopredu, ale keď sme si prišli vyzdvihnúť dresy, nemali už väčšie veľkosti. Organizátori sľúbili, že ich pošlú poštou...

Druhá chyba, vôbec nebola označená trať. Ale o tom neskôr.

5. ročník - 18. september 1999
Rekordná účasť. Ideálne počasie. Teda úspešný ročník. Balík z roka na rok našľapanejší a prejavilo sa to aj teraz, keď v ideálnom počasí padali traťové aj osobné rekordy.
A Pezinčania sa zasa nazapreli a aj keď nečakane, ale zaslúžene máme z vlastých radov aj víťaza - Alenka Drahošová to silnejšiemu pokoleniu ukázala a na 122 km vyhrala! Gratulujem! Z opačného súdka sa chcem poďakovať šoférovi bieleho pick-upu so žilinskou značkou, že svojim primitivizmom poslal k zemi hádam aj 20 cyklistov a že nám spríjemňoval cestu na zopár km prebíjaním sa medzi stovkami cyklistov. Aký protiklad voči šoférom v Dolomitoch, kde v zjazdoch v ostrých zákrutách púšťajú cyklistov pred seba.
To však nebolo jediné, čo ma vytočilo. Bol to aj môj miláčik bicykel, ktorý mi dvakrát odoprel poslušnosť pri prehadzovaní, na čo doplatila aj moja šľacha na kolene... Aj napriek tomu som sa o vyše jeden a pol hodinu zlepšil, čím som si splnil vlaňajší sľub. A čo do budúceho ročníka? Len tak ďalej...

...kedysi dávno, dakedy v 1999, kde bolo tam bolo, žilo si jedno malé mestečko pri Bratislave, vtedy nazývané aj Svätý Jur, kľudným životom. Ľudia chodili do práce a z práce a iba máločo sa tam udialo. Iba raz do roka sa tam konávalo podujatie, kde sa zopár ľudí vyvážalo na primitívnych strojoch nazývaných bicykle, kto príde skôr na vrchol kopca. Vtedy tomu hovorili "časovka". Nezachovalo sa nám do dnešných časov, prečo to robili, ale dochovalo sa nám aspoň zopár poznámok o tej udalosti, ktoré spísal vtedajší účastník.......

.. asi tak by napísal historik pre obdobie konca 20. storočia

Niekedy v júli 1999

Už po bohviekoľkýkrát sme sa s Bubom vybrali do mesta, plieniť cykloobchody a podobné inštitúcie, so športovými potrebami. Koncom mesiaca sme si totiž plánovali malú, 4 až 5-dňovú cykloturistiku po Štefánikovej magistrále, čiže po červenej značke, cez pezinskú Babu a ďalej kam nás oči povedú. Ale to bola ešte len krásna hudba budúcnosti. Momentálne najdôležitejším problémom bolo zháňanie spacákov, karimatiek, stanu, ešusu, nosičov na bicykle, cyklotašiek na nosiče, sekery, loveckých nožov (veď čo keď náhodou stretneme medveďa), náhradných cykloduší, náhradných pedálov, všelijakých klúčov a šrobovákov, mapiek a kopy iných vecí, ktoré sme zákonite nikde nemohli zohnať. Spamäti sme vedeli kompletný sortiment všetkých obchodov so športovými potrebami, nakoľko sme v nich boli aj niekoľkokrát.
„Dnes nemáme, príďte o týždeň“.
Prišli sme o týždeň:
„Dostali sme len jeden kus, vy ste chceli dva? Hm, skúste za mesiac...“
Kvôli ešusom sme behali asi najviac.
„Ešus????....Čo to je?“ alebo „“Také“ my nedržíme.“
Až nakoniec sme naň celkom náhodou natrafili v Military shope, kde sme kúpili aj nože, opasok a iné veci. Aj sekera dala zabrať. Všade mali len klasické obrovské, s tučnou drevenou rúčkou, vážiace snáď 3 kilá. Nakoniec sme zohnali po nekonečnom pátraní a obehávaní ľahšiu, ale o to drahšiu značkovú fínsku Fiskars-ku. Vraj vydrží všetko. Ha! Ešte sa musíme pochváliť. Zohnali sme na poslednú chvíľu a celkom náhodou v jednom miniatúrnom cykloobchodíku aj „gumicuky“. Hovorí sa tomu aj „pavúk“ a používa sa na uchytenie spacákov, stanu, karimatiek a iných vecí o nosič bicykla. Veľmi dobrá vec je to. Síce mi to asi 5-krát dalo riadne po frňáku, keď som si ho neopatrne dávala dole, ale drží ináč ako čert. Spacáky sme zohnali dá sa povedať len pár hodín pred samotnou akciou cez kamošku kamoškinej kamošky, ktorá má kamoša a ten má kamošku, ktorej kamoš robí vo veľkosklade, v ktorom predávajú spacáky a tie sú tam lacnejšie ako v obchode, takže kým sa tie spacáky prepracovali cez X kamošiek až ku nám, bolo takmer neskoro. Ale stihli to!