Asi pred dvoma týždňami sa na stránkach Sportreportu náhle objavila informácia o novom cyklomaratóne v Seredi, v poradí prvom ročníku. Zároveň bola táto akcia zaradená ako preteky mužov a masters s licenciami, pohár železničiarov a cyklistický maratón pre ostatných, teda neregistrovaných.

Minulý ročník tejto cykloturistickej akcie vo mne vyvolal celkom pozitívne pocity a presvedčenie, že pokiaľ budú okolnosti priaznivé, zúčastním sa jej aj v tomto roku. Dlhá a nepríjemná zima však zanechala po sebe hmatateľné stopy v podobe rozbitých krajníc, množstva porozhadzovných dier po bratislavských uliciach, ale aj na mnohých cestách medzi obcami nášho regiónu, kade bežne väčšina z nás jazdieva.

Na konci augusta vo mne a Robovi Juhásovi skrsla myšlienka usporiadať cyklistický pretek. Tento nápad sa zrodil po našej neradostnej úvahe o tom, ako sa nám táto sezóna nečakane zvrtla. Mňa postihli závažné zdravotné problémy, ktoré prakticky ukončili moju tohtoročnú sezónu. Bobo po zlomenine ruky už takisto rezignoval na nejaké veľké cyklistické snaženie. Tak sme si povedali, že keď už toho nenapretekáme veľa my, tak to skúsime aspoň umožniť druhým.

Z firemnej akcie, ktorá sa konala tento rok v Banskej Bystrici, som sa vydal na biku domov. O vývoj počasia som nemal strach ale tých 9 stupňov ráno o pol deviatej v BB moc veselých nebolo. Bol som dobre oblečený ale nemám veľmi rád takú zimu. Hádam bude nižšie za Zvolenom teplejšie. Aspoň to išlo na Zvolen celkom dobre.

Vo Zvolene som bol na biku prvý krát v živote a tak mi spočiatku vôbec nebolo jasné, kade treba ísť. Nakoniec som takmer bez váhania trafil tam, kam treba, smerom na Krupinu. V doline bolo asi o stupeň-dva chladnejšie ale vďaka stúpaniu to nebolo veľmi cítiť. Miestami bol položený nový asfaltový koberec. Cesta dobre odsýpala aj napriek stúpaniu. V kratučkom zjazdíku som našiel v poradí už piaty nôž. Zastavil som teda a naložil ho. Tatko bude rád a iste pre neho nájde vhodné uplatnenie.

Pred chvíľkou som sa prišiel z Banskej Bystrice. Unavený ale zvedavý, aký bude čas tentoraz. JoKo si zo mňa vystrelil, keď mi zavolal a pritom stál pár metrov odo mňa. V ruke pivo, čím mi dával jasne najavo, že dnes už má denný objem kilometrov za sebou a denný prídel piva pred sebou. :-)

Klasicky jeden zo záverečných bonbónikov na záver sezóny je táto časovka. Jej obľúbenosť stále rastie, bohužiaľ kvalita asfaltu sa rovnako rýchle zhoršuje. Takže som zvedavý koľko ešte ročníkov povrch znesie. No a keďže mám momentálne dosť nepríjemný problém s krížami a asfalt je na zopár miestach už len históriou, zobral som horský bike a skúsil cestnú časovku na ňom. Obdobne uvažoval aj Ivan Červenka ktorý na tom svojom MTB nemá nášľapy takže si nasadil košíky. Aj pri stretnutí s partiou v Pezinku si vychutnal ako sa v nich padá. Po tomto extempore sme sa presunuli do Jura na štart. Klasicky aj tento rok padol rekord účasti. Jediný otáznik bolo počasie a nakoniec dopadlo v tolerancii. Dole vcelku príjemne občas Slniečko, na hrebeni mrholenie.

Tento rok som sa plánoval zúčastniť časovky na Javorník len do počtu (ako ostatne každý rok). Koniec-koncov keby nebolo nás slabších, tak tí dobrí by sa nemohli chváliť, že vyhrali preteky, kde bolo viac ako 160 ľudí, čiže za svoj výkon môžu logicky ďakovať najmä nám, čo sme neprišli vyhrať :-) Moju ambíciu nevyhrať som podporil aj výberom bicykla. Pár dní pred časovkou som si bol prejsť trať, a po tom čo som videl po rozbitej ceste veselo jazdiť Tatrovky, som sa zbabelo rozhodol ísť na horáku v obave, aby som si nedorasoval 16/20 špicové kolesá na cesťáku. Bolo mi jasné, že si tým znížim čas, ale aj tak som nerátal s nejakým slušným výsledkom, takže mi to nevadilo. Navyše bola v ten deň aj pomerne nepriaznivá predpoveď počasia, a tak som si vravel, že keď zmoknem, tak nemusím aspoň umývať cesťák a horák mám už aj tak špinavý. Táto úvaha sa ukázala nie nepodstatná, ako potvrdilo nakoniec počasie.

Spočiatku to veru nevyzeralo príliš nádejne. Časovka bola naplánovaná na 1. septembra 2005, čo znamenalo, že účasť na nej je vďaka našej cyklodovolenke ohrozená. V tom čase sme sa mali buď čľapkať v Jadranskom mori alebo sa preháňať na bajkoch po talianskych kopcoch. Priznám sa, že ma to dosť hnevalo. Túto časovku som si už veľmi obľúbila. Je to vlastne jediná cykloakcia, na ktorú chodím a celý rok sa na ňu teším. To však neznamená, že sa na ňu nejako extra pripravujem. V tomto roku som najazdila len niečo cez tisíc kilometrov a to je žalostne málo. Napriek tomu som bola rozhodnutá ísť. Priateľ Marián mi vravel, že má kamoša v organizačnom výbore a že akciu ešte možno presunú na 15. september. Tak sa aj našťastie stalo.

Po zdravotnej stránke som nebola celkom fit a ako mínus sa ukázalo aj málo najazdených km. Na všetky ročníky časovky, okrem prvého som prichádzala na bicykli a ešte k tomu cez kopce, čo sa mi vždy javilo ako mínus. Predsa len sa človek cestou unaví a kým sa postaví na štart, tak mu svalstvo celkom stuhne. Tento rok mi Janko vybavil komfortný odvoz autom aj s bicyklom, priamo až na miesto štartu. Potešene som sa usmievala s vidinou oveľa lepšieho umiestnenia, ako po iné roky. Veď sa doveziem autom, takže tým odpadá aj predštartovná únava. Možno trhnem aj medailu! :-)

Na zúfalý výkrik Cykluduchny na stránkach organizátora časovky, sa aj tento rok konala časovka počas štátneho sviatku. Náramná sranda, keď bolo aj počasie na chlp rovnaké ako minulý rok. To znamená, že sa jazdiť dalo. Občas slnko, občas mrholenie, inak pohoda.

Že zlomím svoj rekord na tejto časovke, som vôbec nepochyboval. Veď bodaj by nie, sezóna mi celkom vyšla, nebol som celý rok chorý, zranený, bike poslúcha aj keď nohy už majú toho dosť. Koľko to však bude, som nevedel.

Na štarte sa zišlo rekordné množstvo účastníkov, z čoho mali iste chalani od CykloSlovakie radosť. Menšie nadšenie prejavovali asi samotní pretekári. Áno, šance v tombole sa tým pádom zužovali. :-) Ale snáď sem nechodia cyklisti len kvôli nej. Všimol som si však, že pribudlo viac horských bicyklov. Nečudo, asfalt na niektorých miestach si už iba slastne spomínal na časy, keď po ňom jazdil valec hore-dole, až mal povrch hladký ako detská prdelka. Teraz je z neho akurát tak jebákový trenažér. Hlavne žiletkári by vedeli rozprávať, ako sa taký asfalt blbo holí.

Na tejto časovke som sa zúčastnil prvý krát až v minulom roku, keď presunuli termín z prvej septembrovej soboty na Sedembolestnú Pannu Máriu. O akcii so však vedel od pezinčanov uždávnejšie predtým. Dôvodom bolo, že mi v pôvodnom termíne kolidovala s Bánoveckou parenicou, ktorú som zvykol jazdievať. Teraz som ju však z dôvodu dovolenky musel vynechať a tak po neplánovanej časovke v Trnave minulú sobotu sa zdá, že to bola moja posledná tohtoročná organizovaná cykloakcia.
Kondične som na tom výrazne lepšie po Trnavskej časovke nebol, ale ako hovoria kamaráti, na akcie sa chodí hlavne kvôli pivu v cieli. Na výkony a rekordy sú už iní.