Podľa mňa vrcholná akcia pre cestné bicykle hádam aj v celej Európe. Počtom štartujúcich nad 8500, jedinečným prostredím srdca Dolomitov, tým, že sa tu pravidelne konajú kráľovské etapy Gira. To pre mňa znamená vždy záruku jedinečných zážitkov. Po niekoľkoročnej odmlke som sa tam tento rok vrátil. A nie sám, ale som dotiahol partiu vyše 20 ľudí. Čerešničkou na torte mal byť samotný maratón, kde sa aj väčšina prihlásila. Otáznikom, ako to s horami býva, bolo len počasie.

Plán bol jednoduchý - štvrtok príchod, piatok cyklistika, sobota turistika, nedeľa maratón, pondelok oddych, utorok odchod domov s možnou cyklistikou. A čo realita? 

Už dlhší čas sme s Jurom rozmýšľali, že by sme mohli ísť niekam na cesťákoch cez niektorý víkend, najazdiť kilometre a spoznať nové cesty. Neskôr k tomu ešte pribudla úloha vybaviť zopár vecí v Žarnovici, a tak sme vedeli, že pôjdeme niekam do tohto okolia, treba už len vybaviť ubytovanie a nájsť vhodný termín. S tým ubytovaním ani problém nebol, oveľa horšie to bolo s voľným časom. Každý víkend do toho niečo padlo a často nebolo vhodné počasie, mal som maturity a prijímačky na VŠ a až potom sme sa rozhodli, že konečne pôjdeme. Na poslednú chvíľu som však zistil, že ani s ubytkom to nebude také ľahké a treba si priniesť so sebou spacák. Nechcelo sa mi vláčiť na chrbte batoh, a tak som na poslednú chvíľu zháňal držiak na batožinu a naňho rôzne upevnenie, keďže cesťák na to nie je stavaný. Naňho som hodil cestovné tašky a do nich už nebol problém napchať 2 spacáky, môj a Jurov.

Rok sa s rokom zišiel a opäť prišla prvá septembrová sobota. V Bánovciach nad Bebravou a okolí je okrem vykopávania a zbierania úrody zemiakov pre športovejšie naladenú verejnosť známa ako deň, kedy sa koná Bánovecká parenica – nesúťažné cykloturistické podujatie.

Po pozitívnych zážitkoch z mojej prvej účasti na tomto zahraničnom cyklomaratóne v roku 2004, kam ma spolu s Robom nalomil a dotiahol JoKo, som bol odhodlaný aj v tomto roku prispieť svojou účasťou, niekoľkými eurošmi pre organizátorov a hlavne zajazdiť si v rámci prípravy na Dolomity na kvalitných rakúskych cestách. 

Vo štvrtok skoro ráno vyrážame v oklieštenej minuloročnej zostave, teda chýbal nám JoKo, ktorý mal nejaké neodkladné pracovné povinnosti a teda nemohol sa uvoľniť, z Bratislavy smerom na Berg. U nás začína bežný ruch pracovného dňa, ale po prekročení hranice cítiť sviatočný kľud. Rakúšania majú cirkevný sviatok a tak v celej krajine je voľno. Tomu odpovedá aj množstvo áut na ceste. Stretávame však hlavne autá so slovenskými značkami, niektoré z nich dokonca tiež s bicyklami na streche alebo v kufri.
Aj oni idú na Schwechater, hovoríme si s Robom a pritom sledujeme z okna smer a silu vetra na vysokej tráve a stromoch okolo krajnice. Slnko už dávno vyskočilo z postele a aj podľa rastúcej vonkajšej teploty na displayi palubnej dosky auta odhadujeme, že dnes bude teplo. Spomíname na minulý ročník, kedy sme ako novici absolvovali v sprievode skúseného kozáka JoKoa celú procedúru dňa od prihlásenia sa, cez maratón až po tombolu a odchod. Dnes nám evidentne chýba jeho tútorská príprava, ale snáď to nejako prežijeme. Veď nás už naposledy vyškolil!

Schwechater som už bral ako hotovú vec, takže sme sa s Mariánom dohodli a vyrazili do Rakúska na tento cyklistický maratón. Štartovné ostalo ako minulý rok pre cudzincov lacnejšie o 5 euro, akurát to bolo teraz bez čipovej technológie. Aj v štartovnom namiesto dresu alebo iného velomateriálu, len nejaký blbý uterák. Už šetria aj rakúšania? Čo sa deje? :-)

Na štart som sa postavil trošku s predstihom, lebo som si chcel vyskúšať jazdenie v prvých líniách, hehehe. Aj tak mi to bolo prd platné a spolu s Jožom sme krútili hlavami nad rakúšanmi, ktorí prellezali zábrany, aby sa dostali čo najbližšie k štartovej lajne. Hlavne tie dve rakúšanky, čo sa takto dostali pred nás. Hneď sme si aj pomysleli, "Načo? Aj tak skončíte za nami" a hneď sa nám lepšie čakalo.

Krátko po štarte som si pomyslel, že som sa nemusel vôbec trepať dopredu. Tak sa to na čele miešalo, že som bol raz na konci balíka a raz vpredu. Dopredu-dozadu, Ale snažil som sa byť skôr vpredu ako vzadu. Na tacháči 50 km/h (prípadne viac) a smrť v očiach. Počuť strašnú ranu. Asi niekto dostal defekt, lebo je to aj cítiť. A skutočne, po sto metroch ktosi spomaľuje. Plášť predného kolesa má zmotaný ako hadiu kožu.

Po sérii zrušených cestných akcí na Slovensku mi v jarnej časti zostal len tento minimaratón. Výhodou je blízkosť, nenáročný profil a na naše pomery veľa štartujúcich, kde sa dá cvičiť jazda s balíkom aj v zadných pozíciách. Tak som neváhal a prihlásil sa.
Tento rok mám viac najazdené ako vlani a tak som očakával, že si troška aj zazávodím. Stretlo sa nás na štarte viacero známych a tak som mierne meškal na štart a tým pádom som klasicky vyrazil z posledných pozícií. 

Viackrát v minulosti som sa od niektorých bikerov dopočul o tomto podujatí, ktoré asi patrí medzi prvé jarné. Dokonca mi známy poslal elektronicky aj kalendár pripravovaných akcií ich cykloklubu na tento rok, takže som sa v prípade priaznivého počasia rozhodol zúčastniť sa. Termín podujatia býva pravidelný, každý rok je ňou tretia aprílová sobota.

Z rozprávania a reportov účastníkov minulých ročníkov som sa dozvedel, že sa jedná o akciu výsostne turistickú, teda turistika na bicykloch, žiadne preteky, či forma krátkeho maratóniku. O tom svedčilo aj zloženie pelotónu v krásne to slnečné aprílové sobotné ráno. Spolu s kamošom, inak profesionálnym hudobníkom, ktorého sa mi podarilo nalomiť na účasť, sme vyrazili z domu už tesne pred ôsmou hodinou. Predsa len, do miesta štartu na Račianskom mýte to máme okolo 20 km. V pohodovom tempe sme sa dostali na miesto štartu, kde stretávam ďalšieho známeho na cestnom bicykli. Ako tak pozerám na vybavenie už prítomných, žiletkárov je tu ako šafránu a ihneď sa mi začína jasnejšie črtať charakter jazdy, ktorá nás čaká. Prevažnú väčšinu tvoria MTBiky odpružené, neodpružené, rôzne crossy, hybridy a iné poštárske bicykle, zato oblečko je u väčšiny cyklistické, prispôsobené predpovedaným vyšším denným teplotám. Vekové kategórie od mladších, cez mladých až po tých skôr narodených. Teda pestré, dokonca registrujem niekoľko športovo vyštafírovaných ženičiek.

V sobotu 16. apríla večer mi volá Medo, že v nedeľu ráno je časovka od Troch Zajacov v Rači na Biely kríž. Hoci som tento rok plánoval ísť na prvú cykloakciu až po maturách, urobil som výnimku, pretože som vedel, že veľa času mi to nezaberie a už dlho som nikde na biku nesúťažil.

Cez týždeň sme sa s Mariánom dohodli, že ak bude cez víkend pekné počasie, pôjdeme si zajazdiť.

V sobotu ráno o 9 sme teda vyrazili. Marián s dvojtýždňovým mankom a ja zase s kompletnou svalovicou všetkých končatín z hokeja. Aspoň ju trošku rozjazdím. Za Bratislavou sa začalo počasie pekne ukazovať. Slnko vykuklo a tak sme si to limitovanou rýchlosťou 30 km/h šinuli popri Volkswagenu na Stupavu. V Stupave ne-nor-mál-ne mraky áut. Skoro ako v bratislavskej rannej špičke. :-)

Tuším prvýkrát bola dátumová tradícia časovky z Neštichu na meteostanicu Malý Javorník, porušená. Termín sa zo soboty presunul na stredu.

Mal som za posledných pár týždňov bikovania plné zuby-nechty. Prakticky od 28. augusta každý deň na bicykli. Depka začala 11 septembra po Trnavskej časovke. Nečudo, že sa mi už ani na túto časovku veľmi nechcelo. Čo už však človek pre zachovanie tradície neurobí, že?

Tak som sa teda znovu vybral do Sv. Jura, časti Neštich, aby som sa prihlásil na štart. Pri nadjazde som sa pripojil k Jurovi, ktorý si zobral svoj hybridný cesťáčik. Slicky si nafúkal natvrdovku ako som si všimol. Dnes mu to asi pôjde ako na koľajnici. :-)

Na štarte pri registrácii nás už čakala neskutočná šóra. Rada nadržaných bikerov, jak keby to bola časovka dole kopcom. Zdá sa, že asi padne účastnícky rekord. Každým rokom poznávam čoraz viac bikerov. Ani nestíham všetkých registrovať a zdraviť. :-)
Prihlásil som Duchnu, Petra a potom aj seba. Za mnou pôjdu Stanka, Juro a Tomáš. No tak to teda bude motivácia. Tomáš mávol rukou nad mojím náskokom. To som zvedavý, kde ma ten opáli.