Pezinok 21.8.2004 210km
Konečne nastal pre mňa tohtoročný vrchol sezóny. Keď odpadol Fatraňák tak vlastne ani iné mi nezostáva. Termín som posunul o týždeň aby som "nekonkuroval" Horalovi a dobre som spravil. V pôvodnom termíne boli časté prehánky takže pravdepodobnosť nezmoknutia bola vysoká. Spravil som zmenu v trase tak že rozbité úseky nad Bratislavou som vynechal a podľa mapy naplánoval Myjavské kopanice. Uvidím aké budú reakcie.
Ráno som sa zobudil o 6stej a stuhol som - pršalo a poriadne. Ufff čo teraz. Naštastie o 10 minút prestalo pršať a vykuklo slnko. OK ide sa! Ešte som si pozrel na nete počasie a zodpovedal kopec smssiek a telefonátov či akcia platí. O 7.15 som vyrážal k miestu štartu. Pomaly a iste sa začali zbiehať ľudia a sám som bol prekvapený s počiatočnou účasťou vzhľadom na počasie. Paradoxne domáci kmeňoví členovia meškali tak z Pezinka sme vyrazili s 10min. stratou.

V sobotu ráno o 7:20 štartujem do Sv. Jura. Tam sa pripojím k balíku tohtoročného Karpaťáka. Počasie vyzerá náramne blbo. Mraky sa sťahujú nad Karpaty a ráno o 5 sa pekelne rozpršalo. Teraz asfalt pomaly schne.

Chlapci v Pezinku asi zaspali, lebo sa ukázali až o dobrých 10 minút neskôr. To som už stihol pekne vytuhnúť. A tak sa vlečiem hore na Biely kríž za nimi po Nešticháckej časovke. Asfalt je už na mnohých miestach viac než rozdrbaný. Niekde dokonca úplne chýba.
Čo je zaujímavejšie, obloha sa začína čistiť a zisťujem, že by bolo predsa len lepšie sa ísť prezliecť a namazať opaľovacím krémom. Počkali sme sa na Bielom kríži a potom dole. Spustili sme sa a v jednej ostrej zákrute dobieham Rasťa a oproti auto. Obaja mu signalizujeme, aby spomalil. Našťastie pochopil a naozaj spomalil. Rasťa som obehol a futašil domov sa prezliect.

Už na Horalovi sme s Citrónom točili reči o tejto akcii. Ani sa mi veľmi nechcelo. Nohy mi jaksi nechceli fachčiť. Potom som si povedal, že ich aspoň rozbicyklujem na tejto akcii. Je to nejaká 300 kilometrová akcia a poznám ju vlastne len z Citrónového rozprávania.

4:00
Vo štvrtok ráno o 4 štartujeme v absolútnej tme. A to sa malo podľa propozícii štartovať už o pol štvrtej. Cez Trnavu sme prefrčali v úplnej tichosti. Mládež na autobusových zástavkách vracajúc sa z diskoték či nočných klubov neveriaco pozeralo na nás. Po výjazde z Trnavy nás už pouličné lampy opustili a každý kto mohol, si zapol predné svetlá. Tuším mal ktosi aj čelovku. My dvaja sme sa takticky presunuli na chvost pelotónu, kde svietilo zadné sprievodné auto na asfalt, takže sme aspoň dačo videli. :-)
Chalani vzadu točia reči, že dnes svitá až o 5:10. No spánobohom. Len voľakde nechytiť dieru. :-)
"Po Hlohovec je tu perfektná cesta, žiadna diera nebude" tvrdí s istotou Citrón.
"Len aby" odtuším
"Robčo, keď tu dostaneš defekt, tak ti ho lepím" suverénne pritvrdzuje svoje tvrdenie.

Celé sa to začalo tým, že kolega našiel na webe cyklistickú novú cestno-cyklistickú akciu. Keď som si pozrel propozície hlavne trasu, profil a čas konania, tak som si povedal, že to treba skúsiť. Čo sa týka slovenskej časti trasy a jej profilu, tú som už po častiach prešiel celú. Zvlášť dobre som si pamätal na stúpanie z Liptovských Matiašoviec na Ostrú. Poľskú časť trasy som nepoznal, tak som si povedal, že ak pôjdem na túto akciu, tak aspoň časť trasy bude mať zvláštnu príchuť doteraz nepoznaného. Termín tejto akcie je pomerne nezvyčajný (koniec júla), počas dovolenkového obdobia sa nezvyknú robiť cestné akcie. Povedal som si, že by to chcelo zobrať rodinu na dovolenku po Slovensku a jeden deň si dať riadne do tela. V čase keď som sa dozvedel o konaní Okolo Vysokých Tatier (koniec apríla 2004), som práve končil nútené 9-mesačné absolútne ničnerobenie (dostal som od lekárov zákaz fyzickej námahy, príčinou ktorého bola žltačka). Na získanie požadovanej kondície mi zostali 3 mesiace času, čo by mohol byť dostatočný čas na prípravu.

Po dobrom zážitku z minulého roka som sa aj tento rok rozhodol, že absolvujem trasu Pezinok – Slovenská Ľupča a späť. Znova som začal nahovárať Jura, ten však kvôli voľnu v práci nemohol, nakoniec som nahovoril Dara, ktorý tento rok začal viac trénovať a takáto akcia by už nemala byť pre neho problém...

Pôvodne som mal naplánované niečo iné. Veci sa však zvrtli a tak som posledný júnový deň vyrazil zo Žiliny obľúbeným smerom na Oravu.

O trase som už písal viackrát inde, takže stručne. Posledný júnový deň mi pripravil zaujímavý zážitok pri prejazde dedín. Ako som vyšiel zo Žiliny tak deti s pripravenými obalmi na vysvedčenie a kyticami kvetín postupne prichádzali do škôl. Neskôr som videl iné, ako stoja pri škole. Potom zase deti odchádzali s vysvedčeniami a po nich odchádzali učiteľky domov s tými istými kyticami, čo dostali od žiakov. Srandovný vývoj počas bicyklovania.

Na Rock FM som sa pripravoval už dávnejšie a ako sa blížil termín, absolvoval som zopár \"kontrolných akcií\" (Schwechater, Trnavský m.) aby som si otestoval, či ešte netreba kopce alebo roviny doladiť. :-)

Prihlasovanie partie Pezinčanov teraz prischlo mne. Síce som nadával ako chorá vrana ale čo už pre nich človek nespraví. Hehehe. Ešte som prehovoril aj Mariána, nech sa neondí a nech ide tiež. Veď na Schwechateri aj na Trnaváku išiel celkom dobre. S Lubošom sme išli v stredu pre štartové čísla a nohavice. Akurát som to posral s Rasťovými náležitosťami a tak si musel pre gate ísť sám. Aspoň sa prešiel, keď už nemá najazdené. :-)

Tohtoročné psie počasie na našich tvárach rýpe pekné ornamenty. Nieto pekného víkendu a niekedy ani pracovný týždeň nestojí za fajku močky. Celý týždeň sme s Rasťom, Mariánom meditovali nad tým, či bude alebo nebude pršať. Obaja dokonca vyťahovali Iľkové predpovede počasia. Lenže na optimizmus je aj skúsený meteorológ krátky. Veril som celý čas, že nezmokneme. Možno aj tieto chmúrne predpovede zatlačili Mariánové obavy, či to dokáže prejsť.

Moja tréningová príprava sa začala v roku 2004 oproti predchádzajúcim rokom veľmi skoro, už v januári, keď obschli cesty a teplota sa občasne vyšplhala nad + 5 °C. Vlastne takmer až do poslednej chvíle som ani vo sne netušil, že sa pripravujem aj na Rock FM (RFM) maratón. Moju prvú účasť tam má na svedomí hlavne Robo, ktorý ma intenzívne slovom i písmom dlhší čas pravidelne masíroval a spracovával. Musím však podotknúť, že veľmi rafinovaným, ale inteligentným spôsobom. O RFM som vedel už dávno predtým a dosť som o tom čítal aj v zážitkoch na Rasťových stránkach. Preto, keďže on má z podujatia viacnásobné bohaté skúsenosti a zážitky, sa stal hlavným terčom mojich nespočetných, často možno otravných otázok o všetkom a z každej strany. Zachoval sa ako profík a možno niekedy aj napriek svojej zaneprázdnenosti, vždy podal patričné vysvetlenie, rady, nápady, informácie, podelil sa o svoje vlastné skúsenosti. (Rasťo, máš u mňa ďalšie pivo :-)

Tak, teda po poriadku. Dobre rozbehnutú sezónu s vyše tisíckou km na rovinkách Podunajskej nížiny, dunajskej hrádzi a rakúskych cestičkách smerom na Viedeň som začal prikoreňovať občasne v tandeme s mojim španielskym priateľom na nedeľných výletoch cez Pezinskú Babu alebo so švagrom v oblasti Strážovských vrchov a Považského Inovca. Na moje možnosti relatívne slušná nadobudnutá kondička ma utvrdila v presvedčení, že si treba kdesi s niekym zmerať sily. Preto som sa prihlásil na Schwechater Radmarathon a spolu s Robom a JoKom sme natočili nejaké súťažné kilometre (pozri reportku). Keď sme sa po návrate späť do Bratislavy lúčili, Robo s jeho typickým úsmevom na tvári nezabudol dodať:

"Uvidíme sa na Rock FM!"
"No úúúrčite", hovorím mu, "na to nemám, aby som celý deň točil pedále, prešiel vyše 300 kilákov a ešte k tomu na záver zatavil pľúca a nohy na pikoškách nad 10 %. Zabudni!"
Týmto som považoval vec za vybavenú, ale zároveň som začal rozmýšľať:
Je iba koniec mája, Schwechater za mnou, čo ďalej? Ešte sa predsa neoplatí končiť, ešte čosi kdesi treba skúsiť. Aspoň skúsiť… Ale RFM?

Po vynechanom ročníku 2003 som dostal veľkú chuť si zájsť túto akciu aj keď pred štartom som nemal natočených ani 900 km. Taktika velila šetriť sa, šetriť sa, šetriť sa... Tak som aj na štart sa nechal odviezť, čo ma nakoniec zachránilo pred dažďom. S tým počasím to asi v hlave rozležávalo aj ostatným z partie, tak sme sa zbiehali na Zlatých na poslednú chvíľu. 

Tak ani sme sa nestačili poriadne zvítať a už sme vyrazili. Klasicky na Vajnory, Groby, kde nás prišla pozdraviť rodinka divých svíň a cez Senec na betónku. Odtiaľ bolo mokro, ktoré nás neopúšťalo až po Nitru. Aby som nezaspal som aspoň fotil a hlavne som sa veľmi úspešne skrýval v háku. Musel som si vyberať však skúsených jazdcov, ktorí vedia jazdiť, pretože na mokrom povrchu bez skúseností jazdiť v balíku sa na zemi ocitlo 7 jazdcov, čo som si počítal... Pri Seredi sme mali takú malú cikpauzu s občerstvením, kde som si natiahol svoje vytuhnuté svaly a chystal sa na zvlnený terén v okolí Nitry. 

Tie som zvládol nejako automaticky a okolie Zlatých Moraviec sa mi šlo v celku v rytme, nestrácal som ani som sa nehral na vrchára. Tak do pauzy pri Zubore som prišiel vcelku v konzistentnom stave. Zato pauza ma nejako zatuhla. A keď sme potom vyrazili z parkoviska na nejakú neznámu cestičku do kopca, horko ťažko som sa naň vydriapal. Na vrchole sa však otvoril krásny pohľad, ktorý ma zobudil, pofotil som atmosféru a už sme zjazdovali do Kozároviec. Nakoniec som tento úsek zaradil medzi príjemnú zmenu. 

Večer v piatok pred maratónom sa väčšina účastníkov z Pezinka zliezla v Jame, aby sme uskutočnili bojovú poradu a hlavne vypili niekoľko predštartovných pív podľa Rasťovej zásady, že na maratón by človek nemal nastupovať úplne triezvy, nakoľko keď nastúpi opitý, až sa preberie, tak má polovicu trate za sebou, a tú druhú už potom ľahko zvládne. Tí čo to už absolvovali veľakrát sa navzájom uisťovali, že napriek tomu, že nemajú najazdené tohto roku skoro nič, tak snáď to nejako zvládnu a súčasne ubezpečovali novicov, že sa nemajú čoho báť, keď majú natrénované, o čom títo s úspechom pochybovali.

Po nedostatočnom spánku, asi 3 hodinovom, som sa navyše zobudil s tým, že je už ráno a že som prešvihol štart. Bolo však iba za 10 min. 2, a ja som už nezaspal. Vstal som o 2.30 a uskutočnil svoj klasický predštartový rituál, umývanie, obliekanie, raňajky a tak.