S Peťom Majdom sme si spravili menší výletík do Álp, do
oblasti Semmeringu. Jednak je to bližšie, ako naše Tatry a jednak sme tam
na bikoch ešte neboli. Vytipovali sme si pár kopčekov, ktoré sme chceli
pojazdiť. Autom je to na Semmering 2 hodinky, čiže celý výlet sa dal naplánovať
na 1 deň.
Ráno,
v deň spáchania výletu, vyrážame o 7 z Pezinka, o 9
vysadáme v Murzugschlagu kúsok za Semmeringom. Do polhodiny už sedíme na
bikoch. Počasie je úplne jasné, je celkom teplo, na bicyklovanie
v podstate ideálny čas. Takže v dobrej nálade sa dobre šliape. Trošku
nám pokazí radosť zlé značenie ciest. Nájsť paralelnú cestu k diaľnici je
v Rakúsku umenie, až 3 krát sme sa museli vracať. Pritom sme mali jasný
smer, na Bruck an der Mur až po dedinku Krieglach. Tam sme zabočili do hôr
a začalo prvé stúpanie.
Keď sme sa minulé roky vracali z Maratona dles Dolomites, v našom aute vždy padol návrh, aby sme to v Lienzi stočili na Grossglockner a aspoň jeho poslednú časť skúsili vyjsť aj na bicykloch. Nakoniec z toho nikdy nič nebolo a tak som si povedal, že niektorý deň svojho pobytu v Lienzi využijem práve na túto jazdu. Pôvodne som si chcel dať v pondelok turistiku a trochu si oddýchnuť, lenže ráno ma zobudili slnečné lúče a obloha skoro bez mrakov, to predsa musím využiť. Nohy po maratóne síce boleli, ale myslím že turistika by to aj tak nevylepšila, skôr naopak. V kempe pekne pripekalo, ale hore 2km nad morom môže byť všelijako a tak som ešte rýchlo zbalil do batohu nejaké návleky, pláštenky, trochu jedla, ďalšiu fľašku s vodou a vyrazil do neznáma. Nakoniec počasie príjemne prekvapilo a po celú dobu vydržalo, do zjazdov som si vystačil len s návlekmi na ruky, čiapkou a neprefuk vestou.
O tejto akcii som sa dozvedel z letáku, ktorý som našiel za stieračom po Neusiedlerskom maratóne. Keď som zbadal slovo Dolomiten, hneď som zbystril pozornosť, a po prečítaní brožúrky a web stránky som bol rozhodnutý. Tento rok nás nevylosovali na Dolomity do Talianska, tak si to vynahradím v Dolomitoch v Rakúsku. Odjazdiť sa dali 2 trasy, Classic mala 112km a 1850 výškových metrov, Extrém bola síce iba o 11km dlhšia (123km), ale vo výškových metroch to robilo rozdiel až 830m (2680m). Boli na nej navyše 3 kopce, z ktorých jeden mal na 3km stúpanie 13% (neviem či max. alebo priemer) a ževraj v roku 1994 to bol najstrmší úsek celého 77. ročníka Giro d´Italia. Trasa sa dala vybrať počas jazdy, nesmelo som si hovoril, že by som mohol skúsiť aj ten Extrém, veď uvidím ako sa budem na odbočke po 80km cítiť.
Tak strašne ale strašne sa mi nechcelo ísť na tento maratón. Po
štvrtkovom Schwechateri som sa necítil úplne zregenerovaný a ani
vyspatý. Tak som zíval cestou ta na diaľnici ako najatý. Ešte v
Zelenči som uvažoval, že to otočím rovno do postele. A vôbec, bohvie, ako bude vyzerať trať po lejakoch. Ale vydržal som a
dobre spravil.
Ešte v stredu okolo obeda som si nebol istý, či vďaka upršanému počasiu na Schwechater pôjdem, ale pozitívna predpoveď a krátky telefonát s Dušanom ma presvedčili, aby som to riskol. A urobil som dobre. Ráno som cestou vyzdvihol Dušana na stanici a k pivovaru sme dorazili s dostatočnou časovou rezervou. Na parkovisku už boli vyfintení v dresoch Marian s Michalom, pomýlili si čas štartu, ktorý bol oproti minulému roku posunutý o necelú hodinu :-) Aspoň nám po krátkej zahrievacej jazde stihli zreferovať, že slnko síce pripeká, ale vietor je stále dosť chladný. Pred výdajom čísiel sme ešte stretli Roba, a postupne prišli aj ďalší chalani od nás aj z iných klubov a vytvorili sme tam taký malý slovenský kútik.
Dosť som gúľal buľvami, keď som na parkovisku stretol "Valca" z Trnavskej cykloligy. Vraj je tu prvýkrát a hľadá priestor registrácie. Tak som mu ukázal kade tade a išli sme sa prihlásiť. Keď som konečne trímal v rukách nové švechaterské cyklorukavice, ktoré dávali v štartovnom, tak som len kukal, že Valec už bol vybavený. 
Začalo to tým, že som chcel tento rok najazdiť na jar nejaké
objemy. Tak ma Bobo „pozval“ na jeho Slovenskú jar v termíne 1.-4. máj. Už
sme mali aj vybavené ubytko, ale počasie nás zradilo. Odložili sme to teda
o týždeň, hoci ubytko v tomto termíne nebolo vybavené ani na 1 deň.
Lenže deň pred odchodom mi Bobo písal, že ho seklo v krížoch a asi
vôbec nepôjde. Tak som sa rozhodol ísť sám. Ak sa Bobovi zlepší zdravotný stav,
pripojí sa po ceste.
Štart tohto maratónu je v rakúskom mestečku Purbach pri Neusiedlerskom jazere, ale na rozdiel od rovinatého Neusiedlerského maratónu prechádza aj cez dva kopce v pohorí Leitha. Trasa je tvorená 40km okruhom, ktorý je treba prejsť 2, 3 alebo 4-krát. Vôbec som si neuvedomil, že tento okruh je aj súčasťou Schwechatera, úplne náhodou mi to povedal až Rasťo, a tak som aj trochu váhal, či sa mám zúčastniť. A reku, aspoň si to poriadne natrénujem. Rozmýšľal som, že skúsim prejsť 3 okruhy, ale keďže sa poznám už od malička, vedel som že lenivosť ma po 2 kolách bude určite ťahať do cieľa a tak sa nakoniec aj stalo :-)
Po minulotýždňových viedenských kopčekoch som si tento víkend naordinoval rovinu okolo Neusiedlerského jazera. Pekné slnečné počasie, predpoveď, že bude fúkať iba mierny vietor a celkové prevýšenie trasy iba 200m sľubovali príjemný zážitok. Ráno som vyrazil dosť skoro a dúfal, že zaparkujem blízko prezentačného stanu, ale aj keď som bol na mieste už cca. hodinu a pol pred štartom, usporiadatelia ma odklonili do uličky niekde na druhom konci dediny. Nevadí, času bolo dosť, tak som sa v kľude zbehol zaregistrovať, nahodil dres a pobral sa na štart. Cestou som stretol aj chalanov, čo boli na minuloročnom Karpaťáku, podľa výsledkovej listiny nás odštartovalo 21 Slovákov.
Nabudený celkom úspešnou minuloročnou sezónou som si tento rok zaumienil absolvovať zopár zaujímavých podujatí, takže v žiadnom prípade som nemohol odolať tomuto maratónu v kopčekoch pri Mödlingu neďaleko Viedne. Na začiatku to zase vyzeralo na sólo akciu, ale nakoniec sa Jaro postavil zodpovedne k tréningu na Schwechatera a rozhodol sa ísť so mnou. V nedeľu ráno sme teda vyrazili do krásneho slnečného dňa a aj napriek malému blúdeniu v Mödlingu sme včas dorazili na registráciu a ešte plní optimizmu sa prihlásili na najdlhšiu 97km trasu.
Musím si do debilníčka zapísať, že na začiatku sezóny si nemôžem na
biku nakladať to isté čo na konci v predošlej. Teda 100 km maratóny a
podobne. Zvlášť, ak jazdím na biku iba 6 mesiacov v roku. 
Prvá akcia v tomto roku a hneď časovka do vrchu s prevýšením 350 m. To snáď môže vymyslieť len blázon. Ešte väčší blázni sú tí, čo sa takejto časovky zúčastnia. Nehovoriac o sebe, keď mám toho roku za sebou dokopy celé 2 kopce :-). Ale pekne poporiadku: Na časovke som bol naposledy niekedy koncom roka 2006. Minulý rok som na akýchkoľvek pretekoch zjavne štrajkoval, preto mi už akcia podobného typu chýbala. A preto som si povedal, že sa zúčastním, nech mám formu akúkoľvek.
Read more: Ako som sa vydriapal na Grossglockner