Tohtoročná sezóna začala celkom sľubne. Takmer 3 tisícky km najazdené do mája dávali konečne slušný základ na celkom dobrú formu cez leto. Len tie akcie nejako neprichádzali. Na Schwechater nevyšlo počasie, na Sereďmaratón mi nevyšiel čas, takže prvá akcia na ktorú som bol prihlásený bol až viva maratón. Paradoxne, práve pred ním asi 3 týždne som musel začať makať v práci tak, že mi neostalo moc času na jazdenie začal som sa obávať, aby som nedopadol ako minulý rok, keď som vlastne celý čas nevládal tempu balíka. Je však rozdiel nejazdiť pol roka a nejazdiť 3 týždne, takže obavy začali byť skôr z počasia. Hlásený bol silný vietor a prehánky. Neostávalo mi nič iné, ako sa nechať prekvapiť :-).

Už tradičný cyklomaratón na trase Trnava-Tatranská Lomnica sa tento rok konal o niečo skôr ako zvyčajne, už koncom júla, čo mi aj celkom bodlo. Opäť som sa tešil na pekné terény v okolí Tatier. Zároveň som sa obával toho, či maratón vôbec zvládnem, keďže posledné mesiace pred ním som viac presedel v práci ako na bicykli. Ešteže ma Sergej nahovoril na to, aby som občas chodil do práce na biku a teda spojil príjemné s užitočným :-). To definitívne rozhohlo o mojej účasti.

Tohtoročné prázdniny som si konečne naplánoval na biku nejaký viacdňový výlet po Slovensku. Len zase klasický problém - vybrať takú trasu, aby nebol problém s nocovaním a najlepšie zohnať nejakého parťáka. Podarilo sa mi takmer nahovoriť kamaráta Miša, ktorý v poslednej dobe začína prichádzať cyklistike na chuť, len na poslednú chvíľu odriekol účasť kvôli šľache v kolene. Nakoniec aj počasie bolo v týždeň, ktorý som chcel vyraziť, dosť zlé, tak už som aj myslel, že z toho nič nebude. Rozhodol som sa však aspoň pre 3-dňový výlet naľahko. Trasu som prispôsobil tomu, aby išla cez Zuberec, kde som mal niečo vybaviť, a cestám, ktoré som doteraz ešte nepoznal. A nocľahy - pôjdem naslepo a snáď sa už po ceste niečo pristaví :-)

MaKaDo ako je jeho skratka je už ustálená značka medzi ľuďmi ktorí inklinujú k orientačným športom. Tento rok keď som si pozrel propozície som zatúžil sa tejto akcie zúčastniť. Dohodol som sa s Romanom Kučerom do dvojičky, dokonca nám to vekovo vyšlo do kategórie 80+... ach jo..., a prihlásili sa. Vzhľadom na to, že je už pokročilá jeseň, netrúfali sme si ísť viac ako tri hodiny. Teda už len počasie. Bolo nám jasné, že bude zima, ale ráno som musel Romana prehovárať aby prišiel. Tomu sa nechcelo do chladu, navyše v čase keď sme sa rozhodovali dokonca pršalo. Nakoniec som ho prehovoril a dokonca on šiel po vlastnej osi z Rače a ja autom z Pezinka.

Pôvodne som mal ísť MaKaDo s Milanom ale zišlo z toho, tak som sa dohodol s Braňom, že mi brzdára bude robiť on. :-)

Ráno bolo extrémne mrazivé. Keď som odchádzal z domu o 8, na teplomere bola 0. V lese to bol ešte väčší mráz spojený s miernym snežením. Hodinu a pol sme v tom ľadovo-snehovom masakri pretrpeli kým sa začalo schyľovať k štartu. Stále sme to však mali lepšie ako organizátori z VAZky. Tí v tom chlade museli drepeť celý deň.

Nech to už v sobotu ráno vyzeralo všelijako, rozhodol som sa predsa len ísť a spravil som dobre. Predpovede pritom hlásili riadnu divočinu. Nízke denné teploty, vietor, prehánky skrátka, typická jeseň.
Na štarte sa zišlo pomerne málo cyklistov. Ale aspoň som nebol z nášho klubu sám. Prišiel Jaro aj Dušan. Dušky si dal radšej teplý čaj na raňajky a teplomilnému Rasťovi asi stačilo, že prišiel jeho menovec Karol. :-)
Keďže som prišiel medzi poslednými, ušlo sa mi vysoké číslo. Aspoň som mal istotu, že ma nikto nepredbehne.

Neplánovane ale o to príjemnejšie som sa zúčastnil akcie kilometer pre všetkých. Klasická akcia ukončenia cyklistickej sezóny na cyklo ovále v Bratislave bola tento rok asi posledná. Cyklistický štadión má nahradiť nová hokejová hala a popravde v atmosfére akcie to bolo cítiť. Ale nie nejako smutne ale skôr každý kto prišiel si to uvedomil.

100 km na biku, alebo Aj tak budem požiarnikom
 
Rudohorská stovka – extrémna turistická akcia diaľkoplazov - sto kilometrový pochod cez Rudohorie, 3000 m prevýšenie...... „Ideš na biku?“ zneje kontrolná otázka. Rukavica je hodená. „Idem. Pokým nemusím ťahať bike na pleci, prejdem všetko,“ husto sa naparujem. Slová do boja sú rieknuté, niet cesty späť...

V piatok nakladáme požičaný bike do auta a hurá do Košíc. Minulý rok som kvôli krútiacim sa vnútornostiam prešla pešo až (!!!) cca 40 km Rudohorskej stovky, tak som si teraz fandila, že však to už poznám, veď som už niečo prešla, to bude v pohode. Ech, nevinná čistá duša, nevedela do čoho vstupuje.

Po tom ako som minulý rok pri pokuse prejsť sto kilometrov pešo vykapala na Bukovej (65km) s takmer smrteľnými otlakmi, som sa tento rok rozhodla pre cyklistickú variantu.

Trasa: Bratislava Hlavná stanica (170m) – Kamzík (440m) – Biely kríž (500m) – Tri kamenné kopce (502m) – Pezinská Baba (527m) – Čmelok (751m)– Skalnatá (704m)– Čermáková lúka (600m) – sedlo Hubalová (555m) – Vývrat (272m)  – Rohožník – Plavecký Mikuláš (202m) – Amon (570m) – Brezinky (322m) – Buková (347m) – Sokolské chaty (350m) – Mihalinová (460m) – Dobrá Voda (340m) – sedlo Dlhe Rovne (464m) - Brezová pod Bradlom (370m). Celkovo 118 km, 12:15 hod, prevýšenie – cca 1400 m.