Včera sme teda odjazdili Dubničák a tak sme si ráno vychystali biky, ktoré sme včera obuli do hladučkých asfaltových dezénov. Noha ma pobolieva a neviem, ako to dnes odjazdím. Vychádzame z Novej Dubnice o pol deviatej ráno. Som príjemne prekvapený, ako mi ide bike ľahúčko. Slicky-neslicky, cestný galuskáč to však nie je. Počasie je príjemné a áut našťastie nie veľa. Do Trenčína sme dorazili vo svižnom tempe takmer za 15 minút. Priemerka okolo 36 km/h. Na semafóroch vravím Jurovi, že ideme prirýchlo a musíme spomaliť, lebo za Piešťanmi zdochneme.

Po dovolenke, kde som si nahnal nejaké kilometre kondičky, aby som ju vzápätí stratil počas záplavových dní, keď neprestajne pršalo. Bol som zvedavý, ako dopadne Rasťov cyklomaratónik . Nechystal som sa na to cez tú cyklodovolenku nejako špeciálne. Tam som mal iné ciele.

O tomto súkromnom maratóne som sa dozvedel už na začiatku roku 2002 a hneď som si povedal, že je to akcia, ktorej by som sa rád zúčastnil. Spočiatku som síce s mojou vtedajšou formou aj výbavou mohol o tom iba snívať, prišlo však leto, s ním niekoľkonásobne lepšia forma a od apríla aj nový cesťáčik, takže prečo to neskúsiť?

5. ročník - 17.8.2002 Pezinok
Prišiel čas aj na moju akciu. Zmena tento rok bola v trase, kde namiesto slučky pod Červeným kameňom som pridal kopčeky za Bradlom. A tiež aj verejná pozvánka cez internetové stránky. Nakoniec sa zrodila rekordná účasť, keď v jednej fáze nás šlo vyše 20. Ale tohtoročná akcia mala svoju predohru - teda pre mňa predohru. V piatok som si s kolegom chcel vyfotiť zatopený Dunaj z Devínskej Kobyly. Avšak 500 m pod vrcholom prišla nenormálna búrka s prietržou mračien, čo nás prinútilo zbabelo zdrhnúť a tak som cestou domov schol na biku. Na druhý deň sa to prejavilo. 
Ráno bolo teplúčko a slnečno - presne ako mi nakázal Bobo. Štart bol neskutočne presný - 7.30 a vyšlo nás 7. Na toto doplatili dvaja Pezinčania, ktorí nás museli dohnať cestou.

V Juri sa ešte pripojil aj Tomáš a tak sme skupinka šľapali hore Neštichom. Bolo asi príliš veľa novicov, lebo do kopca sa zahrýzli s veľkou vervou, akoby už dnes bola časovka. Ja som s prehľadom kontroloval poslednú pozíciu. Tuná ma dobehol aj Robo Wittlinger. Pokecal a šľapal ďalej.

27.6.2002 Pezinok-Zvolen-Kojšova hoľa 403 km, na počesť Zdena Repôňa

Po viacerých ročníkoch Rock FM maratónu sme často mali pri pive reči o tom, či tá tristovka je maximom čo zvládneme. Hlavne, keď sme sa necítili byť úplne zničení. Jožo Dubovský voľakedy pracoval na SHMÚ a rozprával, ako za dva dni šiel na Kojšovkú hoľu. Najprv sme nevedeli ani kde to je. Pri Košiciach - odpovedal. No a čo tak to prejsť za deň? Takto sme plánovali túto akciu ako partia hádam 4 roky. Vždy do toho čosi prišlo, či sme šli do Dolomitov. Dubákova cyklistická dvojička Zdeno Repôň nás už skoro na to vlani nahovoril. Ale nevyšlo to.

Začiatok tohto roku nebol štastný. Tragicky zahynul kamošov syn a aby to nebolo len take jednoduché, to isté sa stalo aj Zdenovi. Šokujúca správa nás po krátkom čase zburcovala a povedali sme si chlapským slovom, že Kojšovku pôjdeme. A to na počesť Zdena. V marci padlo posledné áno. Už sa nedalo cúvnuť. A termín - namiesto rock FM maratónu. Čas bežal, forma nerástla a trošíčku sme začali váhať. Ale nemohli sme ustúpiť od slova. Keď sme sa chceli prihlásiť na Dolomity, zistili sme, že už je plno a nie je už možné sa prihlásiť. Vtedy Dubák prišiel s nápadom: Čo tak ísť na Rock FM a namiesto Dolomitov ísť na Kojšovku? Pristali sme. Aspoň sme sa otestovali na Jasnej. A nasledovali prípravy. Zostavili sme tím ľudí (z pôvodného plánu dvaja nemohli ísť), stanovila sa taktika (jazdí sa na posledného, na kopcoch sa čakáme, kto nevládze oddychuje v háku) a navrhol som trasu. Po spočítaní mi to vychádzalo na necelých 400 km, tak som pridal úvodnú vložku na pokorenie 400 km méty. Rozpočet bol na priemer 26 km/h. Spočiatku bolo rečí, ale nakoniec argumentom, že sa vyhneme betónke za Sencom som to presadil. Už len zabezpečiť doprovod. Na toto pristúpil Jožino Pilinský, ktorý sa nakoniec toho zhostil vynikajúco a patrí mu aj naša vďaka.

15.6.2002 - Bratislava-Jasná 301 km, 11. ročník
Po Vezikuláku ďaľšia akcia na rade bol tento maratón. Ako partia sa ho zúčastňujeme pravidelne a tak som presne vedel, čo ma čaká. Podarilo sa mi nahovoriť aj troch nových členov. Netrpezlivo som sledoval počasie, reku nech nezaprší, nemám to rád. Prvý z novačikov vypadol Bobo, ktorý sa odrovnal na extremebike maratóne. Počasie nakoniec vyšlo, ba dokonca bola horúčava.
Deň pred maratónom sme sa dohadovali, čo a ako a nakoniec som ja a Luboš Drahoš šli na štart na bicykloch z Pezinka. Ostatní sa spoľahli na autá a na Zlaté piesky prišli po nás. Musím sa priznať, že nočná jazda na Zlaté má svoje čaro. Ešte noc, bezvetrie a vcelku teplúčko, na svahoch Karpát nasvietené dedinky... Veľmi dobre to vplývalo na moju psychiku.

Po kladných recenziách na minuloročné podujatie sme sa nechali zlákať a spolu s Tomášom sme vyrazili na dvojdňovku do Popradu.
Jarná klasika, to znamená cestný pretek v sobotu a MTB v nedeľu. Vybrali sme si kratšiu trať na ceste (115 km) len tak na rozvičenie v sobotu a dlhšiu na MTB (70km). Keďže v piatok po dlhom, suchom a teplom počasí sa aj pod Tatrami rozpršalo, mali sme obavu o celkový úspech podujatia. Našťastie, v sobotu nás ráno privítalo síce zamračené ale aspoň nie daždivé ráno. Prekvapujúco vysoká teplota a hmla či opar nás potom neopustil celé dopoludnie.

9.5.2002 - Schwechat, Rakúsko
Tentokrát to bol pre mňa úvod sezóny. Trošíčku skorý termín, ale dakedy treba začať. Prihlásili sme sa tam siedmi a nakoniec aj toľkí sme štartovali. Pred pretekmi som mal menšie extempore so včelou, ktorá mi pichancom do nohy a následnou alergickou reakciou optimalizovala tréning. Týždeň som sa nemohol obuť;-) Noha odpuchla noc pred štartom, tak mi už nič nebránilo ísť na štart.
Dorazili sme na miesto štartu dostatočne skoro, takže registrácia bola v pohode, aj čas na nachystanie bol dostčujúci. Poučení predchádzajúcim ročníkom sme sa natlačili dopredu na štart na takej 70 - 100 tej pozícii z takmer 1000 členného poľa. Počasie bolo veľmi slnečné, horúce a fúkal silný JV vietor. Tentokrát som nepochyboval, že sa budem spočiatku pohybovať vpredu. Akurát, že termín o mesiac skôr a počet najazdených kilometrov mi naznačovali, že predné pozície budem ťažko atakovať. O 9. hodine bolo odštartované a celé pole sa pohlo z areálu pivovaru smerom do mesta. 

S Rasťom sme sa v piatok dohodli na malom cyklovýlete. Netušil som, kade sa pôjde, výber trasy som nechal na neho. V sobotu som si zajazdil okolo Karpatov. Pezinská Baba, Lozorno, Stupava, Železná studienka, Červený kríž a domov. 88 kilometrov v celkom svižnom tempe. V nedeľu som bol udatne zmorený a veľmi sa mi teda nechcelo na ďalší výlet. Aj som si vravel, že to včas seknem keď to bude vyzerať na nejaký dlhý brutál.

Stretko sme si dohodli v Grinave na križovatke. Odtiaľ vyrazíme smerom na Slovenský Grob.

Pre veľký úspech sme si s Citrónom znovu zopakovali jazdu do Gabčíkova. Prvé dni v týždni nedávali veľké nádeje na dobré počasie ale už vo štvrtok začalo počasie krásnieť. Tak sme sa teda vo štvrtok dohodli, že si znovu vyrazíme na tréningový výlet. Skúsim zavolať Rasťa a Jura. Uvidíme, či prídu. V piatok o 11 však dobehli obaja a prišiel aj Miro, tieňový Rasťov sparingpartner.

Pár minút po 11 vyrážame teda smerom na Gabčíkovo. Citrón zavolal Kántryho a ešte jedného kamoša a v Hamuliakove sa pridal ešte jeden. Takže sme boli v dosť hojnom počte. Prvé zábery na hrádzi boli dosť mierne. Dokonca ma Juro prekvapil otázkou, že sa nejako vlečieme. Nejako si to neuvedomujem, lebo minule sme išli rovnako pomaly a postupom času sme pridávali na tempe. Každopádne však ideme na poveternostné podmienky naozaj pomaly. Bicykluje sa ľahko a s obavami hlásim, že naspäť to už také jednoduché nebude. Juro ma chlácholil, že dnes vietor nebude, že je čistá obloha, vysoký tlak a podobne. Veď uvidíme. Prvá zástavka je ako minule v Hamuliakove. V krčme, reštaurácii či čo to tam je. Doslova cítim Rasťové otázky, prečo sa zastavujeme. Nemám odvahu mu vysvetliť, že je to prvá slopacia zástavka pre Citróna. To ešte Rasťo možno nevie, že určite bude chcieť chlastať aj vo Vojke. Tak sme si teda dali v Hamuliakove nejaké pivá, streky. Vyťahujem mapu a Rasťo sa diví už nahlas, že prečo stojíme, veď sme ešte nič neprešli. Pokecali sme si zážitky z minuloročných cyklomaratónov, popili, dopili a vyrazili. Malé pivo so mnou robilo zaujímavé pohyby a než som ten alkoholický opar rozjazdil, už znovu futašujeme po hrádzi.