Aj tento rok mi vyšiel tento maratón na rovnaký víkend ako firemný hokejový turnaj Telecom Cup 2010. Ale rovnako ako po iné roky som si povedal, že som tým pádom korčuliarsku prípravu nezanedbal. Akurát mi nezostal čas na zotavenie.

Popularita tohoto behu sa zvyšuje, čo je dobré znamenie.  Tento rok bola opäť rekordná účasť 552 klasifikovaných bežcov a bežkýň.  Po prvý krát bolo meranie času uskutočnené čipmi.  Musím pochváliť organizátorov, ktorí zvládli perfektne organizáciu pretekov a nemuselo sa čakať na čísla nehorázne dlho. 

Teda presnejšie pod 1 hodinu a 20 minút. O tejto milej akcii som sa dozvedel pred pár rokmi, keď som hľadal preteky už v redšom období. Trvalo mi to opäť zopár rokov, kým som sa sem aj dostal. Machulince sú malá dedinka za Zlatými Moravcami. Beží sa do Jedľových Kostolian a späť. Trať je vlnitá, stúpanie prevažuje v prvej časti. Pre obyvateľov to je zjavne vrcholná udalosť a tomu je prispôsebená aj divácka kulisa a sprievodný program. Okrem hlavnej kategórie sú tam aj detské behy a súbežný beh na 6km. Parkovisko pukalo vo švíkoch a jediná ulica bola preplnená autami. Babičky pozerali v oknách pri odhrnutých záclonách. Toľko aút videli asi len v telke. V príprave som vychádzal z večnej pravdy, že tréning je len pre netalentovaných a rozcvička pre zbabelých:-) Keďže sa tak trochu radím do oboch skupín, tak som čo-to pre radosť pobehal.

Malokarpatský maratón volám trnavský, čo navodzuje dojem úplnej roviny. Je to však omyl, má svojho Všivavca na 17.km, karpatské vlnovky a dlhé roviny, ale v skutočnosti sú to dlhé stúpania, či klesania. Vedie cez malebné dedinky, prakticky bez dopravy, ako Suchá nad Parnou, Horné Orešany, Smolenice, Lošonec, Dolné Orešany a späť do Trnavy. Počasie bolo takmer ideálne až na ten vietor, ktorý bol niekedy skutočne brutálny.

Padol štartovný výstrel a my sa rozbiehame na viac ako 42 kilometrov dlhú trať. Nervozita dávno opadla, teraz už na ňu nie je priestor. Všetko je pripravené: telo zaliate čerstvými sacharidmi a kvalitne zavodnené, nohy rozcvičené a rozbehané, myseľ čistá. Cítim sa šťastne, uvoľnene a v očakávaní nejakého kvalitného výsledku. Veď sme s Martinom dlhý čas tvrdo trénovali. V tomto duchu sa práve začína môj prvý Medzinárodný Maratón Mieru v Košiciach. Eufóriu a nadšenie držím na uzde. Bežím rozumne stanoveným tempom, bežím si po odmenu za mesiace tréningu, bežím si pre svoje morálne víťazstvo ...

Vazkári robia z tejto akcie z roka na rok kvalitnejšie podujatie. A tak sa zbieha konkurencia zo všetkých strán. Tento rok sa k tomu pridalo aj pravé cyklistické počasie, ktoré zafungovalo tak ako malo. Nič teda nebránilo zažiť pravé dobrodružstvo v Malých Karpatoch.  Hneď na štarte som cítil vnútornú nervozitu, aby som nezvrzal úvod. Lebo sa to s nami povlečie až do cieľa. :-)  Po odštartovaní sme začali horúčkovo značiť bodové hodnoty na mapu. Aj ma napadlo, že som zasa zabudol zobrať fixku, aspoň by som DAČO videl na mape. Teda hodnoty jednotlivých kontrôl, ktoré sme si nachytro na štarte načmárali na mapu perom.

Keď som ráno vyliezol z postele a zakopol o roh stola, pred očami sa mi nielen zablýskalo, ale videl som aj všetkých svätých vrátane Juraja. Dosť realistická pripomienka, aby som sadol na bicykel a utekal na Neštich trochu pretiahnuť svaly na 7,5 km tankodróme :-) Organizátori presunuli termín tejto časovky o mesiac skôr, za čo majú u mňa jedno velikánske plus. Vonku bolo príjemných 18 stupňov a stále sa otepľovalo, aj cesty po nočnom daždi už skoro úplne obschli, jednoducho ideálny čas na takéto podujatie. Možno aj to bol jeden z dôvodov veľkej účasti, keď som medzi poslednými dorazil na preplnené parkovisko, bol som v poradí 113-ty, nakoniec sa počet bikeriek a bikerov ustálil na čísle 133. A keď som si zbežne prezrel tímové dresy zúčastnených, hneď mi bolo jasné, že tento ročník nebude kvalitný len počtom súťažiacich, ale aj výkonmi.

 

Už to bude snáď aj 10 rokov, čo som prvý krát s prstom na Alpských mapách študoval, kam všade sa dá dostať na bicykli a sníval, že si musím niekedy prejsť všetky najzaujímavejšie priesmyky a kopce. Slovensko je síce pekné, ale na rozdiel od Álp tu nemáme žiadne vysokohorské sedlá s cestami priamo medzi štítmi. A keďže sny sú na to, aby sa plnili, neváhal som využiť ponuku od chalanov z cykloklubu na takmer 2 týždne trvajúcu cyklodovolenku vo Francúzskych a Talianskych Alpách :-). Po celodňovom presune, noci blízko Chamonix, fotení Mt. Blancu a ďalšom presune sme vysadli na bicykle v Bourg Saint Maurice, kde pred 2 týždňami končila etapa Tour de France a začali odkrajovať výškové metre z takmer 50 km dlhého stúpania na Col de Iseran vo výške 2770 m, ktorý je najvyšší reálny priesmyk v Alpách. 

Na našu, v poradí štvrtú, rakúsku jazdu sme si vybrali bližšiu lokalitu k Bratislave a to pohorie Viedenský les (Wienerwald). Šetrili sme tak čas aj pohonné hmoty. 95 km z Petržalky trvalo asi hodinu a na jednej z prvých odbočiek schádzame z diaľnice A21 a v prvej dedinke vypíname motor nášho povozu. Slnko začína pekne hriať, takže „zimné doplnky“ nechávame v aute.

Po cestárskych hodoch v podobe Francúzskych a Talianskych Álp prišlo bolenie brucha. Plánovaný Eddy Merckx Classic maratón sa mi už nechcelo absolvovať, resp. tá cesta tam a späť a tak som hľadal náhradu doma. Ako osvieženie som zobral možnosť štartovať na orientačných pretekoch. A to rovno na Majstrovstvách Slovenska... A to rovno v kategórii medzi riadnymi orienťákmi v kategórii M40. Riadna drzosť, čo vy na to .-) Ale kto sa bojí, nech nejde do lesa a ja do lesa som šiel. Moja hlavná ambícia bola nebyť disknutý a ak by všetko klaplo tak skúsiť predbehnúť aspoň jedného špecialistu. Nejaký podobný plán si dal aj Roman Kučera – dúfam že opäť moja dvojička na MAKADO a čerstvý absolvent Gerlachu. Do tretice šiel si orienťáky vyskúšať z partie aj Ivan Červenka do Open no a Medo Féder keď videl, aká silná zostava pôjde, radšej si nechal platničku vyskočiť.